Sociálny časopis pre nevidiacich a slabozrakých občanov
Bzučí to u nás ani v úli, tichého miesta nenájdeš. Starý otec nám smrečiny z hory nazvláčal, aby sme dom od nedočkavosti hore nohami neprevrátili. Jáj, keby len bol tušil!
Malá Dorotka sa hneď vychytila izby vymetať. Vetvičkami trepoce a z plného hrdla bosorky odháňa, až ihličie do kútov odfrkuje. Vilko jej pošepkal, že v noci sa zem otvára a všetky zlé sily von vypúšťa. Sám po dvore ohníky zakladá, lebo tých sa mátohy boja, jabĺčka na mesiačiky krája
Zlatá jeseň dávno za nami, bielej zimy ešte niet, začala som sa teda obzerať po niečom farebnom. Hľadala som nezvyčajné techniky, jemné ťahy, výnimočné plátna, nečakanú estetiku, originálne sebavyjadrenie, živé umenie a, pravdaže, spojitosť s očami a zrakom. Neuveríte, kde som sa dopracovala! K tetovaniu očí!
Poslepiačky sa dá mastiť karty, hrať na husliach, plávať i jazdiť na koni. Tým nikoho z vás neohúrim. Keď sa začnem rozpisovať o tom, že nevidiaci môže byť sprievodcom, potápačom či poľovníkom, tiež asi od údivu nestratíte reč,
Verím, že každý z vás si po svojom buduje vlastný prístupný svet. Ak ale zo seba neviete striasť obavy z toho reálneho, skúste si to najprv nanečisto. S legom!
Nie je dôležité vedieť, kam chcete v lete letieť, ale ako! Prvou možnosťou je, pravdaže, Eurofly, ale ak by ste zatúžili po poriadnej natriasačke, vyberte sa do stovežatej na Jindřišskú. Nadšenci z INAERO, s. r. o., totiž tesne pred zošrotovaním priniesli do Prahy kokpit dopravného lietadla L-410,
Hovorí sa, že kto na jar neseje, na jeseň nezbiera úrodu. Vyťahovala som z bieloby papiera jednotlivé písmená, až kým sa nezačali mrviť a nápadne pripomínať vševedúce úsmevy hubárov. Napokon to nevydržali, vyskočili a odbehli, rozrážajúc vôňu lúk a lesov. Vraj akéže siatie? Akáže jeseň?
Nasledujúce riadky si, prosím, čítajte potichu. Jednak vás chcem nenápadne prepašovať na vyučovaciu hodinu, jednak by ste mohli to hlavné prepočuť. Nasledujte ma, ale po špičkách, ideme totiž do miestnôstky, kde to podozrivo šumí a šuští, žblnká a čľapoce, tečie a buble, puká, praská a vybuchuje, raz vonia, inokedy poriadne zapácha.
Takej zimy veru ani starý Metel nepamätal! Snehu vyše pása, ani stromov v hore nebolo vidieť, čo ich prikrylo. Len líca červené, mrazom vyštípané, a veselé čapice, čo nám stará mama na uši ponaťahovala, z tej bieloby kričali. „Zaveje mi vás a nešťastie je hotové!“, lamentovala, keď nás za celý svet nevedela doma udržať.
Predstavte si mladú ženu so súmernými rysmi tváre a nádherným úsmevom, dokonalou postavou, dlhými štíhlymi nohami, dlhými bohatými vlasmi. Najlepšie plavovlásku. Pôvab a gráciu jej do vienka dala firma Mattel, o to, aby bola naozaj šik, sa postarali, ako inak, Francúzi,
Aj u vás sa voľajako zosmutnieva? Vôkol mňa to všetko vzdychá, stuká a dookola lamentuje, že sa skoro stmieva. Dúfam, že vám z dobrej nálady zubaté slnko neodhryzne, ale keby sa o to predsa len pokúšalo, nedajte sa. Nech si zuby vyláme!