Dnes vám predstavím Filmon. Spočiatku nenápadnú, dnes však neprehliadnuteľnú poľskú iniciatívu, vďaka ktorej už nik nepochybuje o tom, že ľudia so znevýhodnením majú tvorivého potenciálu na rozdávanie. Rozdávajú ho každoročne začiatkom roka, ešte pred lastovičkami, dokonca pred tou prvou, ktorej jar nikto ešte neverí. Spočiatku tvorili filmový štáb výhradne ľudia s mentálnym postihnutím,
v 10. ročníku, ktorého posledná klapka padla začiatkom mája, sa… no, ťažko povedať, že uchádzali o slovo, lebo slovo je len jednou časťou celého procesu. Kto má šikovné ruky, vyrábal kulisy, komu to ide lepšie s ihlou a niťou, šil kostýmy, kto je príliš nesmelý, aby stál pred kamerou, postavil sa za ňu, kto má poruchu reči, chytil sa postprodukcie, kto má talent pracovať s textom, napísal scenár, kto má najlepší sluch, dopasoval hudbu. Nik nelistoval v lekárskych spisoch, nik nešomral, keď sa scéna točila desať, dvadsať, ba i tridsaťkrát, pretože herec mal problém sústrediť sa. Však sa to postrihá! Dôležité je, aby bol film včas hotový a do stanoveného termínu stihol doraziť do Krakova.
Každoročne sú výsledkom snaženia dokumentárne, fabulárne, dokonca animované maximálne štvrťhodinové filmy, ktoré sa v závere festivalu uchádzajú o ocenenie v súťaži. Hodnotí sa predovšetkým to, koľko ľudí s postihnutím pridalo ruku k dielu, ďalšími kritériami sú príbeh, celkový umelecký dojem a odkaz. A veru bojovať je o čo! Odmenou je nielen pocit vlastného tvorivého uspokojenia, možnosti vyjadriť sa, poukázať na niečo veľmi pekné, alebo, naopak, veľmi nepekné, obhájiť svoje miesto v konkurencii, povplývať na širokú verejnosť, ale aj možnosť učiť sa od ozajstných profesionálov. Špeciálnou cenou je totiž práve niekoľko dní s ľuďmi, ktorí sa vo filmovej brandži už roky točia a odovzdajú svojim začínajúcim kolegom (pravdaže, kolegom s postihnutím) svoje skúsenosti.
Zobrazovaných motívov je veľa: rodinné, priateľské a partnerské vzťahy, boj dobra so zlom, nájdu sa však aj filmy, ktoré možno žánrom zaradiť do fantasy, občas dokonca do sci-fi. Porotcov to už neprekvapuje, širokú verejnosť, ktorá má možnosť prezrieť si vybrané snímky na striebornom plátne, ešte áno: „To tí postihnutí nehovoria len o postihnutí?“ Objavné aspekty života skupiny osôb, ktorú si spájajú len so slzami, odvekým a nevyliečiteľným smútkom, odhalia v početných diskusiách.
Slávnostnému večeru s vyhlasovaním víťazov súťaže a odovzdávaním cien však predchádza množstvo workshopov. Časť z nich má vzdelávací, časť umelecký charakter. Učitelia špeciálnych škôl sa napríklad môžu inšpirovať, ako sa film dá využiť v edukácii a rehabilitácii, žiaci a študenti bežných škôl zas zistiť, ako komunikovať a vôbec správať sa k človeku s postihnutím. Raz skončia práce, ktoré vznikli v rámci workshopov s názvom Môj superhrdina, na výstave, inokedy sa stanú podkladom krátkych komiksov kreslených profesionálmi. Jeden ročník festivalu dokonca obohatila módna prehliadka. Profesionálna módna návrhárka sa totiž inšpirovala jedným festivalovým filmom, ušila kostýmy, spolu s ľuďmi s postihnutím ich podokončovala a napokon ich do nich navliekla, pretože práve oni boli modelmi a modelkami. Na Filmone je to tá najprirodzenejšia vec – ľudia s postihnutím sú zapojení do všetkého, ani dobrovoľník s mentálnym postihnutím tu už nikoho nezaskočí. Prečo by aj? Každý má predsa nejaký talent!
Dušana Blašková
