„Vieš, Dalibor, ja si tak leziem v tom lese a všetky hlasy, šum listov, všetko počujem z čoraz väčšej diaľky. Zrazu cez tie skaly začína viať vetrík a cítim úplne iný luft. Cítim, že už tam prúdi vzduch z hôr, a nie ten z lesa. Skala je čoraz teplejšia, pretože ju pred lúčmi nechránia konáre stromov. Nevonia tam hlina a lístie, nie je tam tak vlhko. A podľa toho viem, že už som hore.“
V práci je Dalibor Pastorek technik, vo voľnom čase psychológ i filozof. Napĺňa ho láska k neživej prírode, k minerálom, kameňom a skalám, potokom a jaskyniam. Naprieč Českou republikou sa stal známym aj ako hlavný organizátor Rabštejnského chmatání – víkendového pobytu pre zhruba 10 nevidiacich, ktorí si so skúsenými horolezcami už sedemkrát „prehmatali“ skaly v pohorí Jeseníky na severe Moravy.
Ako športovec telom i dušou sa pred pár rokmi rozhodol vrátiť sa k študentskému životu a urobil si druhú vysokú školu. Zvolil si aplikovanú telesnú výchovu pre osoby so zdravotným postihnutím a bakalársky i magisterský titul mu okrem vedomostí pomohla získať i príprava metodík lezenia nevidiacich po umelých stenách i prírodných skalách. Papier už hádam aj zožltol, ale duša horolezca neostarla, túžba po dobrodružstve sa nevytratila a partia skúsených vidiacich lezcov – inštruktorov a nevidiacich záujemcov o tento šport sa vlani v auguste opäť stretla na stanovačke a takzvanej Chmatačke.
Začiatočníkom vysvetlili, že miesta, ktoré sú oporou rúk, voláme chyty a nôh stupy. Lezie sa celým telom – nielen rukami a nohami. V určitých situáciách totiž príde vhod aj koleno, lakte či trup (najmä chrbát). Odznelo, že chyty rozdeľujeme podľa tvaru, veľkosti a spôsobu uchopenia a že veľký chyt nie je vždy lepší než ten malý. Že si treba uvedomiť, že hore lezie vždy celý človek, ktorý sa vlastne v danej pozícii musí vzoprieť gravitácii. Prítomných nevidiacich vyviedli z dvoch veľkých omylov: že rozhodujúci faktor pre horolezca je práca rúk a že na lane sa riadime nejakými inými než prirodzenými pravidlami pohybu tela. Správny lezec najprv lezie očami, tzn. najprv si terén nad sebou prehliadne a rozmyslí si svoj ďalší postup, nevidiaci sa pri obhliadke musí spoľahnúť na svoje ruky a nohy alebo na traséra. A ako to teda v praxi vyzerá?
Podľa hodín najvyššie zájdeš
Zoznámiť sa s prostredím, prezrieť si všetky chyty a stupy, vyskúšať si výstroj: lano, sedák a lezecké topánky a… a nasimulovať pád. Jednoducho vyliezť taký meter – dva, sadnúť si do sedáka a vnímať, o koľko a ako rýchlo človek klesne. To bol pre Dalibora Pastorka a jeho prvého nevidiaceho učňa úvod do lezenia na umelej stene. Zakaždým používali horné istenie, čo znamená, že cez karabínu na vrchole steny bolo prevlečené lano a istič a trasér v jednom stál na zemi a sledoval pohyb lezca.
„Využívali sme metódu trasovania pomocou hodinového ciferníka,“ pustil sa do vysvetľovania Dalibor Pastorek. „Na začiatku som si myslel, že stred toho ciferníka umiestnim do stredu jeho tela, niekde na brucho. Predstavte si ale, že ste na tej stene, napr. meter nad zemou, máte mierne rozkročené nohy, pravou i ľavou nohou stojíte na nejakom stupe a takisto ruky máte mierne nad hlavou, trochu od seba, dajme tomu, ľavá na desiatke, pravá na trojke a nie ste úplne natiahnutá, máte ich mierne pokrčené. A teraz by som od vás chcel, aby ste zdvihli ľavú ruku a povedal by som vám, aby ste ju dali hore na dvanástku. Ale kde? Pred tvár? Na úroveň brady? Čela? Alebo 10 cm nad hlavu? Pritom „na dvanástku“ je to vlastne stále. Nebolo to presné, preto sme postupom času ten pomyselný stred hodín situovali nie do oblasti brucha, ale na konkrétnu končatinu. Čiže ak som chcel, aby svoju ľavú ruku presunul na trojku, znamenalo to, že má hľadať chyt priamo pred tvárou, ak na dvojku, tak ju natiahol nad hlavu.“
Pravdaže, trasér musí mať vlastnú lezeckú skúsenosť. Bez toho to nejde. Musí si vedieť predstaviť, ako sa lezec v danom momente cíti, kde má ťažisko, ktorá ruka a ktorá noha mu poskytuje pevnú oporu, resp. na ktorú stranu padá, a vyhodnotiť, kam sa má posunúť. A napokon to všetko previesť do „dvanástkovej sústavy“. Stručne a zrozumiteľne. A potom nastáva druhé dejstvo – nevidiaci na stene si to musí predstaviť a podľa získaných pokynov sa posunúť. Lenže ak sa v tej chvíli sotva drží, je prirodzené, že sa po vhodných chytoch a stupoch rozhliada aj sám. Niekedy sa preto stane, že sa pohne skôr, než informácia zdola dorazí a jednoducho sa vyberie iným smerom. K ciferníkovej metóde sa potom možno opäť vrátiť v situáciách, keď je lezec stabilný, ale nenachádza nič, čoho by sa zachytil či na čo by sa postavil. Pravdaže, vždy je tu i riziko, že nevidiaci nenájde presne „ten“ chyt alebo stup. Takže trasu treba neustále prepočítavať. Len na okraj uvediem, že trasér zdola aj pod ostrým uhlom všetky chyty a stupy rozozná veľmi zreteľne – vidiaci totiž lezú „po farbách“, každá cesta je na stene vyznačená jednou farbou, má svoj názov a odzrkadľuje stupeň náročnosti trasy.
V horách a hôrkach
V prírode je nutné vyššie spomínanú metodiku modifikovať. Trasér totiž nie je schopný z úpätia skalnej steny jednoznačne identifikovať vhodné lezecké stupy a chyty. Skala je príliš variabilná, nie je plochá ako umelá horolezecká stena, naopak, jej povrch je tvarovaný v priestore, plný rôznych výstupkov, rohov, špár, dutín a previsov. Navigovať nevidiaceho lezca zdola možno len vtedy, ak trasér danú skalu dôverne pozná, ak vie, čo nevidiaceho čaká. Pokyny tak nasledujú plynule za sebou a lezec sa nevyčerpáva stagnáciou na jednom mieste. Niekedy je ale nutné, aby sa trasér pohyboval v blízkosti lezca, čo v praxi znamená vystrojiť paralelnú lezeckú cestu. Zvyšuje to nároky na obsadenosť skaly a na počet ľudí, keďže k jednému nevidiacemu lezcovi treba zabezpečiť jedného človeka na istenie lanom zo zeme a druhého na navigovanie na skale. Trasér tak sám môže na mieste zhodnotiť použitie chytov a stupov, sám si ich môže nahmatať a slovne či fyzicky nevidiaceho horolezca nasmerovať.
„Neraz sa stalo, že ako trasér som pomohol nevidiacemu prekonať náročný a vyčerpávajúci úsek priamo fyzickou podporou. Povedzme, že nejaký stup je nevýrazný, jemu sa noha šmýka a nestojí na nej pevne, tak mu napr. pod tú nohu podložím svoje koleno. On si naň šliapne, chytím mu ruku a položím mu ju na najbližší vhodný chyt. V prípade, že nie som vedľa neho, ale, dajme tomu, trošku nižšie, a on zrazu nevie, ako ďalej, nevládze sa udržať a k chytu mu chýba len zo 10 cm, tak ho ramenom naberiem pod zadok a trošku ho podvihnem, tak ho postrčím,“ približuje mi Dalibor Pastorek formy pomoci nevidiacim priamo na lane. „Trasy, ktoré vyberáme, sú z tých ľahších, takže pre nás, ktorí máme skúseností z lezenia dosť, to nie je problém, ja sa na skale udržím na jednej nohe a jednej ruke, dokonca iba na nohách a dvoma rukami mu môžem pomáhať. Od výšky skaly to nezávisí, tento „manéver“ možno robiť aj v dvanástich metroch – ja som takisto istený. A keby sa nevidiaci lezec pošmykol a stiahol ma so sebou, nič sa nestane – jednoducho ostaneme obaja visieť na lane. Ale to sa nám, tuším, ešte ani nestalo. Sú nevidiaci, ktorí sa nám na Chmatačke opakujú, už vedia, čo majú robiť, a tie skaly sú im už známe, alebo ich počas jednej víkendovky zlaňujú druhý – tretí raz. Vtedy sa stretávame aj s tým, že už slovnú navigáciu ani nechcú, postavia sa k tomu ako k výzve a pasujú sa so skalou sami. V najnáročnejších úsekoch im, samozrejme, pomôžeme. Ja zvyčajne robievam to, že celou svojou dlaňou akoby potľapkám po mieste, ktoré mu umožní postup nahor. On to počuje, presunie tam ruku a hotovo.“
Prezraďte mi, ako vy vlastne toho nevidiaceho navigujete, keď ste na skale vedľa neho a jednu jeho stranu v podstate nemôžete vidieť? Spamäti? Máte tú skalnú stenu tak podrobne zmapovanú?
„Kedy ako. Niekedy áno, niekedy si musí poradiť sám, niekedy sa cez neho prevalím, alebo sa odrazím a preskočím ho, takže sa tam môžem porozhliadnuť. Alebo sa dostanem kúsok vyššie, preleziem nad ním a opäť sa nechám spustiť na jeho úroveň. Je to rôzne, závisí to od situácie a zdatnosti lezca.“
Viem, že na skalách je nutné používať aj prilbu (nielen kvôli prípadným padajúcim kamienkom, ale aj ako ochranu pred údermi do previsov), ale čo napr. také rukavice?
„Nie, rukavice určite nie, to nepoužívajú ani vidiaci horolezci. Tým sa stráca cit. Niekedy to, pravda, trošku viac bolí, ale zas lezec, ktorý ide zo skaly a nemá odreté ruky a netečie mu krv z lakťa alebo z kolena, to nie je lezec,“ objasňuje mi s úsmevom Dalibor Pastorek. „V mnohom to závisí od druhu skál: najhoršie sú pieskovcové, to sú také šmirgle, vápencové a žulové skaly sú hladké, tie nebolia. Na niektorých prírodných stenách, napr. v Moravskom krase, kde chodí celé Brno, je nejeden chyt úplne vyhladený, ako keby ste sa dotkli vylešteného mramoru. To už sa potom trošku šmýka, ale v takej chvíli si lezec môže pomôcť tým, že si do dlane nasype magnézium. Aj niektorí nevidiaci na našej Chmatačke to používali. Ale naozaj len niektorí, za rozhodujúce to nepovažujem.“
Späť na pevnú zem
Aj zostup si vyžaduje nácvik. V podstate pri ňom takisto treba zdolať tie isté výstupky, tie isté rohy, špáry, dutiny a previsy a istič o nich musí nevidiaceho informovať. Treba si do postroja sadnúť, nohy oprieť o skalu takmer v pravom uhle a kráčať. Pospiatky až na zem. Nepridŕžať sa skaly, ale lana, ktoré istič pomaly uvoľňuje. Jednoduché, nie? Či?
„Tie emócie pri zostupe sú veľmi individuálne. Pamätám si na jedného lezca, ktorý sa tak bál, že bol problém dostať ho dole. Tak som ho pridržal, aby si pokojne sadol, chytil som ho okolo pliec, aby cítil moju ruku a až potom som ho začal pomaličky spúšťať. Ale so zrakom to nesúvisí, aj pre vidiacich začiatočníkov je to nezvyk, často z toho majú nepríjemný pocit. Ale sú aj takí, čo si tú jazdu naozaj plnými dúškami vychutnajú. Napríklad na Rabštejnskom chmatání máme už niekoľko takých skúsenejších lezcov a tých zvyknem dolu doslova zviezť – odrazia sa od tej skaly a ja ich spustím o dobré tri metre naraz. Zas sa odrazia a ja im zas trošku zdvihnem adrenalín,“ uzatvára Dalibor Pastorek.
Chmatnite po Chmatačke alebo keď nejde nevidiaci k hore, príde hora k nevidiacemu
Ak by ste sa aj vy chceli odovzdať do rúk skúsených horolezcov, nič jednoduchšie, dokonca máte na výber: v pohorí Jeseníky na severe Moravy sa miesto pre kohokoľvek z vás určite nájde. Dalibor Pastorek by totiž rád český tím obohatil aj o Slovákov, Poliakov a Rakúšanov. Ak ale do augusta nevydržíte, sledujte komunikačné kanály ÚNSS. S pánom Pastorkom striehneme na uvoľnenie opatrení a otvorenie hraníc a nejakú tú horolezeckú víkendovku v okolí Bratislavy by sme dali. Zatiaľ sa v pohodlí domova trošku ponaťahujte, aby ste vyvládali až na vrchol.
Dušana Blašková
1 komentár k “Až na vrchol”