Ružovo sa usaďte, zeleno usmejte, vdýchnite orieškovohnedú vôňu kakaa a nechajte sa oranžovo uniesť. Bielym šušťaním papiera, belasým hlasom, ktorý vám bude predčítať, žltým napätím, fialovým nadšením a červenou inšpiráciou. Dnes si budeme kresliť! Pripravte si kúsok bavlnenej látky, brailový papier, pero a mastný pastel. Ruky vám povedie nevidiaca výtvarníčka Pavla Kovaříková – Valníčková, fantáziu vám ale nespúta nik.
Ani neviem, kedy mi severo-západné vetry prvýkrát priviali do uší jej meno, ani v akej súvislosti. Či tie fámy pribehli a zaštrngali paralympijskými medailami, či ku mne podišli vážnym krokom z Okamžiku a neskôr Rozhledny, isto však viem, že najviac mi učarili ilustráciami a zavoňali papierom a pastelkami. A tak som šla rovno za nosom.
Naďabila som na príbeh… taký našský. Vrodený glaukóm, písmenká, ktoré sa počas základnej školy škodoradostne schovávali, namiesto pera fixka na nepriesvitnom papieri, ale už aj brail. Videnie jedným okom, aj to s obmedzenou ostrosťou, značne komplikovalo pohyb po neznámom priestore a často nútilo hľadať pomocnú ruku. Lepšie povedané, dospelí nútili hľadať pomocnú ruku, ale dievčatko plné nespútanej energie (ktorá, mimochodom, dodnes nevyprchala, hoci vyžaruje zo zrelej ženy) sa krotila len ťažko. Bolo treba klamať telom a drobné odreniny a modriny pred všetkými tajiť, lebo zamlada načim byť mladý. V puberte sa začala sama seba pýtať, prečo sa už nevyrábajú také výrazné fixky, v pätnástich, keď jej ostal len svetlocit, pochopila, že s fixkami je všetko po starom. Vo veku 23 rokov prestala vnímať aj svetlo. Jej svet však ostal farebný, dokonca farebnejší než kohokoľvek z nás.
Prax robí majstra
Prakticky nevidiaca Pavla nevyrastala vo výtvarnej rodine. Mamka síce šila, obklopovala deti látkami, farbami, vzormi a štruktúrami, ručná práca bola ale viac úžitková než umelecká, hoci niektoré deky boli rozveselené králikmi a veveričkami. Tým ale vdýchla život malá Pavla. Tá celé hodiny presedela s fixkou v ruke a zachytávala na papier svet, ktorý sa jej javil ako vibrujúca batika – pozostával totiž z farebných, do seba sa vpíjajúcich fľakov, zľahka rozochvených nistagmom. Tie farby boli ale napočudovanie skutočné, ani výrazne poškodený zrak ich neskreslil. Výtvarne založený duch dokázal v kresbách vystihnúť podstatu a, čo je hlavné, hltal všetko vizuálne, čo mohol. Ilustrácie Heleny Zmatlíkovej, Josefa Čapka a Josefa Ladu, charakterizované výraznou čiernou linkou, či pohľadnice s večerníčkovými postavičkami, ktoré v akurátnej veľkosti stáli a čakali, kým sa dievčatko nabaží, a neutekali pred ním ako v televízii. Hltal a čo mu vlastná skúsenosť odopierala, dopĺňal popismi, dedukciou, odhaľovaním zákonitostí geometrie a stereometrie, neskôr rukolapným štúdiom.
„Dodnes sa mi vybavuje množstvo obrazov, ktoré mi pomohli zvizualizovať si svet,“ vrátila sa niekoľko dekád späť Pavla Kovaříková. „Pamätám si napr., ako ma fascinovalo sledovať svetlo. Ako prikovaná som hľadela na mokrý, zrnitý asfalt, obdivovala som, ako zvláštne sa lúče na zemi rozplývajú, ako sa celý výjav mení, keď sa priblížim, keď poodstúpim. Skúmala som, ako sa mení farebnosť a štruktúra dreva na mieste, kde ho pohládza slnko, ako na skrini kreslí vzor záclony a ako sa v poryvoch vetra vlní. Rada som sedávala pri potoku a pozorovala som, ako sa voda „tvári“, keď do nej ponorím dlaň, a aká je zrazu moja ruka iná. Pamätám si podvečerné cesty do hôr, keď sa krajina sfarbila doružova, ale aj pohľad z výšky krkonošskej sedačkovej lanovky – pod nami stráň, sprava i zľava les, ktorý ju objíma, a v diaľke sa zbiehajú do jedného bodu. Pochopiteľne, ľudia sú tým často zaskočení. Hovoria: „Predsa nie je možné, aby si s natoľko poškodeným zrakom vnímala také detaily!“ „Trochu majú pravdu a trochu sa mýlia,“ usmieva sa Pavla Kovaříková. „ Všetky moje spomienky sú obrazové, rovnako živé, farebné a mimoriadne plastické aj z obdobia, keď som ešte videla, aj z čias, keď som už zrak stratila. Sama nie vždy dokážem úplne presne rozlíšiť, čo je môj vlastný vizuálny zážitok a čo som doň prikreslila podľa toho, čo mi niekto doplnil slovne.“
Dar a talent doplnila Pavla Kovaříková poctivým učením. Prezeraním hmatových kníh však nie – tých bolo kedysi ako šafranu a rozhodne im chýbal jeho pôvab. K skutočne zaujímavým exemplárom sa dostala až ako porotkyňa súťaže Tactus, ale to je kapitola už z dospeláckeho života. Ako kresliť schody, sprostredkovať pohľad do otvorenej zásuvky, zachytiť postavu z profilu, znázorniť oko na odvrátenej strane tváre, ktoré cez nos predsa len trochu vykukuje? Za dnešným proporčne zvládnutým výtvarným prejavom sú hodiny a hodiny rozhovorov a podrobné prehmatávanie modelov. Najčastejšie hračiek, ktoré boli tak akurát do ruky. Barbie napr. odhalila, ako napojiť krk na trup, kam pri pohľade zboku umiestniť rameno, kam lakeť, realistické figúrky zvierat zas pomohli pochopiť stavbu tela šeliem. Nevidiacej výtvarníčke sa totiž ukázali nielen v stoji, posediačky a stočené do klbka, ale aj pri chôdzi, v skoku a v behu. Čo ale dodnes vníma ako limit hmatovej cesty, sú výrazy tváre a pohľad do krajiny. Ako môžu vidiaci zhrnúť mimiku celej tváre do krátkeho „sprisahanecky žmurkol“ alebo „zagánil na mňa“? Čo ešte oko v krajine vidí a čo sa už ukrylo za horizontom?
Objavenie Ameriky
Fixky vo „zvyškárskych“ časoch zvečňovali konkrétne motívy, mamkine látky inšpirovali vzormi a štruktúrou, dizajnovanie odevov kreslených postáv bolo prirodzeným vyústením. Keď v pätnástich fixky odmietli spolupracovať, nasledovalo krátke obdobie sochárčenia, ktoré ale neprinieslo žiadne umelecké uspokojenie. Nehovoriac o tom, že to zaberalo miesto, a, čo je najdôležitejšie, nedalo sa pri tom vyšantiť s farbami.
Prvé reliéfne kresby, ilustrácie k trom piesňam The Beatles, sa objavili až v devätnástich. Vznikli ako domáca úloha na odbore prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického jazyka na Karlovej univerzite v Prahe. Nevidiaca študentka mala totiž intenzívnu potrebu zachytiť aspoň časť z obrazov, ktoré sa jej pri ich čítaní vynárali. Zo zabudnutej školskej kreslenky vytiahla fóliu a vypísaným perom stvárnila, s čím predstavivosť dobiedzala. Umelecká nástojčivosť načas pominula, ale dielo bolo hrubozrnné, fólia sa krčila a všemožne bránila zachovať detaily a prebrať jemnosť z predstáv. A – opäť – chýbali farby. Objavili sa až po rokoch, keď Jiří Hůla ponoril dielo domodra, nafotil a zviazal do katalógu. U odbornej verejnosti vzbudilo pozitívne ohlasy, pre autorku však okrem spomienkovej nemá žiadnu hodnotu. História sa ale opakuje! Technika, ktorou kreslí Pavla Kovaříková dnes, sa totiž takisto viaže so semestrálnym zadaním.
„Mohlo to byť v deväťdesiatom siedmom, keď som za veľkou mlákou študovala psychologické poradenstvo. Dostali sme za úlohu kreatívne znázorniť 7 aspektov svojej kultúry. Zhodou okolností sa mi v tom čase rozbila všetka technika, jediné, čo som mala k dispozícii, bol stolový počítač, ktorý som, pochopiteľne, na prednáškach využiť nemohla. Poznámky som si preto písala perom a doma mi to môj prvý manžel zakaždým prediktoval. Rukopis však na papieri zanechával reliéfnu stopu. Znepokojivo reliéfnu. Takú znepokojivú, že mi to nedalo pokoja.“ Pustila sa preto do experimentovania a vytvorila 3 obrázky. „Na prvý papier som obtiahla svoju ruku so snubným prstienkom a uprostred dlane som si nechala rozkvitnúť kvetinu. Líniu som ale nikde neprerušila, nehrala som sa s tým, že by niekde vyčnievala. Druhá A štvorka patrila torzu dievčatka – znázornila som jej hlavu a krk, učesala som jej dva vrkoče a nechala v nich pristáť motýľa, tretia kresba bol profil podobného dievčatka, pri ktorom som trochu tápala, kde mám pri pohľade zboku umiestniť oči. Vnímala som, že je to nejaké čudné, ale nedokázala som pochopiť, v čom je problém. Boli to 3 kresby, ale pripadala som si, akoby som odbehla dva maratóny. Vyžadovalo si to obrovské sústredenie, musela som kontrolovať všetky línie, dávať pozor, aby sa mi stretli, aby som zachovala proporcie, aby som na papier dostala to, čo mám pred očami. Ale po desiatich rokoch po strate zraku som zrazu mohla opäť kresliť, a to bolo najdôležitejšie!“
Tretí rozmer papiera
Kancelársky papier rýchlo vystriedal brailový, tvrdú podložku látka. Papier musel byť pevný, vydržať tlak, udržať dostatočne vysoký reliéf, ale pri ťahaní čiar sa nesmel pretrhnúť. Výrazná štruktúra papiera i tkaniny hmat priveľmi miatli, ukázalo sa ale, že zrnitejší papier je vhodnejší na farebné a hladší na čiernobiele kresby. Skrátka, najvhodnejšia kombinácia si opäť vyžiadala dosť experimentovania. Ale dosť bolo rečí, ide sa kresliť!
Prvá fáza je vždy najnáročnejšia, pretože sa línie vytvárajú negatívnom reliéfe, čo je takmer na hranici hmatových možností. Pravá ruka kreslí, ľavá sleduje, kontroluje a hodnotí. Zrak vníma celok, ale hmat detail, preto sa treba naozaj veľmi, ale veľmi sústrediť, aby človek nikdy nestratil prehľad. Žiadna hudba v pozadí, žiadne „Mamiii!“. Nič. Ticho a absolútne sústredenie.
„Začnem napr. postavou. Obrysom tváre, okom, čímkoľvek. Keď som hotová, niekedy si naznačím, povedzme, rozhranie neba a zeme, abstraktné pozadie, pozostávajúce z nepravidelných trojuholníkov. Občas mi to slúži len na orientáciu a vo výsledku to prekryjem farbou, občas to priznám a nechám to vyniknúť,“ vysvetľuje Pavla Kovaříková. „Akonáhle je čiernou líniou všetko zachytené, papier otočím. Vypuklé kontúry sú dobre hmatateľné, takže do vyznačených plôch môžem nanášať farby. Pre jeden obraz používam len jeden typ pastelu, jediný ústupok, ktorý som ochotná spraviť, je zmena pri pozadí. Niekde si výjav vyžaduje ísť dostratena, takže si nasliním prst a prejdem po nanesených akvarelových pastelkách. Na pohľad to trošku pripomína vodovky, ale ani zďaleka to nie je také mokré, papier to nevlní a pri dotyku ho nežmolkuje. Ale kombinovať mastnejší a menej mastný pastel nemôžem, kričalo by to, pretože niekde by bola farba sýtejšia, inde by nechytila tak dobre. A hlavne nedokázala by som to skontrolovať.“
Kresba ale musí vzniknúť na jeden šup. No, možno na dva, na tri, ale na dlho sa odložiť nedá. V momente tvorby je všetko pod kontrolou, ale ak by sa človek odstrihol, len ťažko by sa k tomu vracal.
„Keď farba má svoju bohatosť, forma má svoju plnosť.“
(Paul Cézanne)
„Nepáči sa mi, keď sa diela hodnotia vysoko len preto, že ich autor má nejaké postihnutie. Myslím, že šťastná cesta nie je ani podporovať nevidiacich v tom, aby fotili. Rozumiem výberu prvku, ale kompozícia, nasvietenie a v konečnom dôsledku aj to, čo reálne snímka zachytí, je vec náhody, to nevidiaci nemá šancu mať pod kontrolou. Pripadá mi to nepoctivé a pre mňa je poctivosť veľmi dôležitá. Preto som farbám venovala a stále venujem veľmi veľa času a pozornosti,“ hovorí vážne Pavla Kovaříková. „Na základnej škole som sa stretávala s vodovkami, ale vedela som, že nimi sa vyjadrovať nechcem, už len preto, že sa rozpíjajú a bez zrakovej kontroly by som ich neudržala v „patričných“ medziach. Doma som si kreslila fixkami, ale ako nevidiaca som sa zamilovala do mastného pastelu. Začala som so škálou dvanástich, postupne som však prešla k tridsiatim šiestim a napokon k dnešným štyridsiatim ôsmim kusom.“ Nechala si na ne dokonca vyrobiť polystyrénové puzdro, v ktorom sú na pravej i ľavej strane dva rady po dvanástich pastelkách. Každá jedna má presne určené miesto, z ktorého sa nevykotúľa. Jednoducho preto, že sú ústretové voči nevidiacim ilustrátorom a namiesto oblín majú hrany. Všetky 4 časti sú opísmenkované, pozície očíslované a všetky odtiene popísané. Ja neskrývam prekvapenie, Pavla Kovaříková pobavenie.
„Áno, je náročné nájsť niekoho, kto dokáže opísať farbu, navyše spôsobom, aby som ju uchopila ja. Môj manžel v tomto potvrdzuje všetky stereotypné predstavy o farebnom vnímaní mužov, našťastie, moja 15-ročná dcéra je momentálne mojou hlavnou konzultantkou. Má výbornú slovnú zásobu, pozná ma a vie, že ja vlastne „len“ potrebujem nájsť niečo, čo si v tej farbe pamätám. Celé hodiny spolu sedíme a zhovárame sa. „Toto je stredne žltá, taká púpavová.“ „Ide do oranžova?“ „Trochu áno, je dosť žiarivá.“ „Táto červená je tmavšia paradajka.“ „Paradajka v tieni?“ „Áno.“ Takto postupne jednotlivým farbám priradím názvy, lepšie povedané opisy, ktorým rozumiem. V poznámkach mám sem-tam upresnenie: B3 je dosť výrazná hráškovozelená, B4 je podobná, ale ubudlo žltej. Vtedy viem, že je mdlejšia, pretože je zriedená bielou alebo sivou. Potom sa môžeme rozprávať o intenzite, v mysli prekrajovať, povedzme, uhorku a pátrať, či je to farba dužiny, alebo o odtieň tmavšia. Výborným zdrojom farieb sú aj džúsy a zaváraniny, pretože to si ľudia dokážu rýchlo a veľmi presne vybaviť, takže často pozeráme aj pod viečka a do poznámok pridávame zavárané čerešne, višne, alebo cviklu.
Ja som červená a môj brat zelený
Pavla Kovaříková je synestetičkou. Znamená to, že vnemu, ktorý reálne vníma, mozog pridá inú kvalitu. Môžete mať napr. farebný sluch, a tak ako Sergej Prokofiev či Nikolaj Rimskij-Korsakov sa vám každá stupnica ukáže v mysli v konkrétnom odtieni, alebo sa vám na farebné škvrny menia samohlásky ako básnikovi Arthurovi Rimbaudovi. Funguje to ale aj naopak, tzn. že farba rozozvučí v hlave zvuk. Keď sa ponoríte do životopisu maliara Vasilija Kandinského, zistíte, že pri červenej počul trúbku, pri svetlomodrej flautu atď. Obrazy boli pre neho symfonickými dielami, paleta orchestrom. Nie, nejde o halucinácie, ani o duševnú poruchu, ale o akúsi prešmyčku v myslení, ktorá sa deje automaticky.
Od detstva som vnímala, že stredom môjho tela prechádza vertikála a rozdeľuje môj svet podľa odtieňov. Ja som bola červená, môj brat zelený, v nedeľu sme sa prebúdzali do nádherne tyrkysovomodrého dňa so zlatým pradivom. Po čase som si ale začala uvedomovať, že ľudia sú z mojich vyjadrení zmätení a že mi nerozumejú. Ich nepochopenie bolo ale ničím v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo vo mne: Ako sa teda ukazuje svet im, keď nie takto farebne?“, kreslí a vyfarbuje mi svoj svet Pavla Kovaříková. „Mne sa farby spájajú s jazykom. Čokoľvek niekde začujem, alebo sama poviem, v predstavách sa mi začne odvíjať farebný film. Čítam braila a pohybom prstov sa mi pred vnútorným zrakom vynárajú farby, vidím váš mail a pri podpise D. B. mi telom prechádza oranžová a ružovočervená – farby tých písmen, stretnem sa s človekom a pátram v pamäti, či má nebeské, azúrové alebo oceľovomodré meno, diktuje mi svoje telefónne číslo a ja si zaznamenávam sled farieb. Takúto hru hrám so svojím mozgom od narodenia. Alebo on so mnou, ťažko povedať, kto z nás začal a kto sa s radosťou pridal,“ smeje sa česká ilustrátorka. „Rozhodne si zo mňa ale občas poriadne vystrelí! Keď po osemdesiatom deviatom premenovali zastávky pražského metra, nechápala som, prečo sa zakaždým preveziem. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že už nemám vystupovať na sýtofialovej Gottwaldovej, ale na orieškovom Vyšehrade.“
Keď ilustrátorka nevidí
Knižka musí urobiť dojem. Preto pri prvom čítaní od seba Pavla Kovaříková nič nevyžaduje. Text necháva voľne prúdiť, obrazy sa môžu zaostrovať a zahmlievať, kontúry vlniť a transformovať, ako chcú. Po druhom čítaní sa už ale musia zastaviť, pribrať konkrétnu podobu. Zatiaľ stále v počte, v akom sa zjavili, čas na hustejšie sito ešte len príde. To, čo ostalo, ideálne mesiac dozrieva.
„Mojím skicárom je moja hlava. Beriem jeden námet za druhým a snažím sa ich poriadne vyobracať. Premýšľam, čoho všetkého by som sa pri kreslení musela vzdať, aby som to dokázala stvárniť a skontrolovať rukami, z akého uhla by bolo najlepšie zachytiť postavu, po aké výrazové prostriedky siahnuť, aby som ťahmi a farbami vyjadrila emóciu, ktorú chcem odovzdať. Čo sa stane, keď jeden motív posuniem doľava? Som schopná urobiť niečo s priestorom, ktorý mi tým vznikne? Niekedy ale lúskam aj rýdzo vizuálne oriešky. Raz som riešila, ako nakresliť otvorenú zásuvku kuchynskej linky, plnú rozhádzaných vecí tak, aby sa do nej dalo nahliadnuť, inokedy som kreslila panelák – z jedného okna visela podprsenka, z druhého vykúkal zmeták, z tretieho sa načahovala ruka. Odhadujem, že kreslím tak 10 percent z toho, čo v sebe vidím, naozaj len 10 percent. Hmat je veľmi limitujúci. Nedovolí mi ísť do priveľkých detailov a priveľkých jemnôstok, pretože to jednoducho neobsiahnem. Musím robiť veľké kompromisy a veľmi starostlivo zvažovať, čo z tej mojej vnútornej obrazovky na papieri zachytím a čo musím obetovať. Recenzenti často zdôrazňujú, že moja tvorba je charakterizovaná obrovskou skratkou. A to je svätá pravda. Ja vlastne ani inú možnosť nemám.“
Na zachytenie mimiky v sebe Pavla Kovaříková nemá nazbieraný dostatok vizuálneho materiálu. Tváre sú preto zjednodušené, výraz nevytvára tieňovaním, náladu skôr sprostredkuje kompozícia, telá, postavenie očí, úprava vlasov, farebnosť a pod.
„Nerozumiem, ako sa niekto môže pozerať smutne alebo ironicky, ako môže provokovať pohľadom či neveriť vlastným očiam. Na to, aby som našla zrozumiteľný a pre mňa realizovateľný spôsob zobrazenia, si vždy nechávam čas. Až keď som si istá, sadám si k papieru. Raz sa to podarí viac, inokedy menej, ale pamätám si, ako som do jednej knižky chcela odprevadiť trošku plnšiu pani, ktorá veľmi neobratne „baletí“ na obrátenom vedre, a podľa reakcií odborníkov to tak naozaj vyznelo. Alebo pri ilustrovaní rozhlasovej rozprávky Princezna Kokosová skořápka som túžila po jemnej tvári spiaceho dievčaťa, ktorému by medzi prameňmi vlasov liezol plaz. Pre mňa to bol zásadný výjav, ale nedokázala som odhadnúť, ako to pôsobí. Preto ma prekvapilo, keď mi akademický maliar Jiří Anderle povedal, že v tom obrázku mám odtlačenú svoju dušu. Chce to ale skutočne veľkú disciplínu.“
Prípravná fáza ale nekončí vždy v mysli. Občas si Pavla Kovaříková skúša ťahy nanečisto, bez ceruzky alebo so zavretým perom si nad papierom cvičí konkrétne pohyby ruky, aby sa naladila, obsiahla plochu, ktorú má k dispozícii, odhadla vzdialenosti, upresnila línie, definovala miesta, kde sa majú stretnúť. Svalová pamäť sa musí takisto cibriť. A ruka uvoľňovať! Našinec predsa len toľko skúseností s písaním perom nemá, úchop môže byť kŕčovitý a ruka rýchlo unavená. S lezením pred ilustrovaním sa treba rozlúčiť, všetky drobné ranky sa musia zahojiť, nechty skrátiť, prachu, nebodaj omrvinkám padať na dielo kategoricky zabrániť – „zorné pole“ musí byť čo najčistejšie. Veľkou otázkou je aj potenie rúk. Neznamená to ale, že tvorivosť ovplyvňuje predpoveď počasia, skôr treba kupovať perá s pogumovaným, najlepšie vrúbkovaným povrchom, aby sa nešmýkali.
Gumovať sa nedá, nepodarky treba jednoducho pokrčiť, alebo nechať uletieť doďaleka, ako sa to stalo niekoľkým světluškám, ktoré Pavla Kovaříková kreslila pre Nadačný fond Českého rozhlasu. Dve víly s lampášom v ruke však v logu celoštátnej kampane 16 rokov tancovali.
Zo začiatku vznikali kresby vo formáte A4, vlastne bez ohľadu na to, aký priestor poskytovala knižka. Ale keďže pri následnom zmenšení sa z tak či tak tenkej linky stala takmer éterická pavučinka a rukopis stratil razanciu, bola autorka postavená pred ďalšiu výzvu – pripravovať kresby do formátu knižky. Prvotné strachy už ale odvial vietor a dnes nepredstavujú problém ani A6, ani A0.
„Váš najväčší problém a zároveň najväčší dar je slepota“
Takéto slová sa objavujú v recenziách na tvorbu Pavly Kovaříkovej. Problém je, že to ľahko a rýchlo skĺzne do sentimentu a mágie na jednej strane („úžasné, ako príroda niekde vezme a inde nadelí plnými priehrštiami“), do osočovania na strane druhej („určite aspoň niečo vidí, a ak nevidí, tak to niekto kreslí za ňu“). Dar je to v tom, že je úplne chránená proti plagiátorstvu. Jiří Hůla hovorí o vitrážovej technike, ktorú autorka koloruje, iní jej kresby pripodobňujú k rukopisu Josefa Čapka alebo Veru Matysa.
Ja som ale tá posledná, ktorá by vás od estetického zážitku zdržiavala, takže sa pustite do pátrania. Rozhodne začnite knižkami. Prvé ilustračné príležitosti ponúkol Pavle Kovaříkovej riaditeľ OZ Okamžik Miroslav Michálek, ktorý je známy svojím literárnym talentom. Tému zrakového postihnutia zviazali do niekoľkých umeleckých zväzkov, nech vás ale nemätie, že autorkou ilustrácií je istá pani Pavla Francová. Na kresby mojej hostky môžete natrafiť pri listovaní prózy Delicie Nerkovej Darmojedi, výberu poviedok Anny Markowitz Místo, které zvoní, v knižočke S kloboukem na nepřítele, ktorej autorkou je Jiřina Kalabisová. Nasledovali zbierky textov Každý běží svou míli, Co vlastně ti nevidomí dělají? a Nevídáno. Určite sa však oplatí siahnuť aj po Psej knížke a Pohádkach pro pokročilé od Delicie Nerkovej alias Jaroslavy Novotnej, či po rozprávkach Josefa Kostohryza s názvom Jednorožec a krásná Magelona.
Do vašej pozornosti však dávam aj dokument o živote a tvorbe Pavly Kovaříkovej s názvom Malování potmě, ktorý v roku v 2003 natočil pre Českú televíziu Pavel Štingl. Poriadne však nastražte uši, aby ste neprepočuli, že naozaj kreslí sama. To, že vo filme urobí čiernou línie a dievčence obrázky podľa jej predstáv vyfarbia, je postup len pre potreby filmu. Štáb musel pripraviť v čo najkratšom čase čo najviac kresieb, aby ich v rýchlom slede mohol ukázať na kamere. Sami najlepšie viete, čo všetko sa dá aj bez zraku, nechajte preto na seba prúdiť pozitívnu energiu, radosť z tvorby a inšpirujte sa! Aj vo vás určite niekde hlboko driemu nejaké talenty, výtvarné či iné, treba im len otvoriť dvere.
Dušana Blašková
