Oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave už dávno nie je iba miestom, kde si môžete požičať zvukové knihy. Má bohatý program podujatí a vždy prekvapí nejakou novinkou. Ešte sme sa ani nestihli spamätať z hrania knižnicou zakúpeného brailového Scrabble a už sa dozvedám, že do fondu pribudli aj nové hmatové knihy. „Pravdupovediac, tie najzaujímavejšie tu práve nemáme, sú požičané,“ víta ma pracovníčka oddelenia Katka Marinová. „Ale niečo sa určite nájde.“
O „hladkacie“ knihy sa začala viac zaujímať po tom, čo oddelenie navštívila nevidiaca školáčka Julka.
„Pýtala sa, čo všetko je v oddelení na ohmatanie, a keďže sme knižnica, správne očakávala aj nejaké obrázkové knihy pre nevidiacich. Tie sme však vtedy nemali, tak som začala hľadať na internete. Vlastne ešte pred Julkinou návštevou nám jedna študentka priniesla dar – svojpomocne vyrobenú hmatovú knihu z látky, v ktorej Brailovo písmo vyšívala niťou. Vyzeralo to pekne, ale nikto z nevidiacich to nedokázal rozlúštiť,“ priznáva Katka Marinová.
Po krátkom internetovom bádaní sa pracovníčke oddelenia pre nevidiacich a slabozrakých otvoril netušený knižný hmatový svet. Do knižnice objednala, čo sa dalo: „Žiaľ, veľa z tých kníh je nepredajných a dajú sa len požičať. Verím však, že z niektorých titulov pre nás v budúcnosti vyrobia kópie.“
Prvý dotyk s prvou knihou a hneď je jasné, že nejde o žiadnu sériovú výrobu, nič, čo si môžete len tak vytlačiť. Knihu tvorí látkový batôžtek, ktorý sa dá pootvárať a na jednotlivých plôškach sú našité rôzne počty vecí, napríklad desať korálok, deväť zvončekov, osem kvetiniek. Celok dotvára básnička, pomocou ktorej sa deti učia počítať. Ďalšia kniha vyzerá ako dlhý koberček. V jeho vnútri nahmatáme hlinenú guličku, ktorú posúvame po vyznačenej dráhe. Prechádzame tak rôznymi prostrediami a sledujeme nielen dráhu guličky, ale aj veci našité na vrchu koberčeka a do toho Katka číta príbeh guličkinej dobrodružnej cesty.
Medzi deťmi je populárna aj kniha, v ktorej sa cukríky hrajú na schovávačku. Pritom sa dostanú na rôzne miesta, čo je v knihe hmatovo odlíšené. Rozprávajú sa napríklad s nalepenými kamienkami, alebo sa schovajú do vody, takže sa deťom zrazu pod prstami ocitnú vo svojej roztopenej podobe. Kniha o drakoch vyzerá ako leporelo. Z tvrdých dosiek si môžeme vyťahovať rôzne prvky, napríklad hradnú bránu alebo šabľu. Na prvý ohmat podľa čiapok rozoznáte, ktorá z princezien je Bambulka a ktorá Střapulka. Figúrky princezien a princov premiestňujeme a pripíname na rôzne miesta, s knihou sa dá hrať na rôzne spôsoby. No a o náučnej knihe znázorňujúcej ľudské telo vám poviem len toľko, že sa v nej budete môcť oboznámiť dokonca aj s obsahom ľudského žalúdka.
Čítanie všetkými desiatimi
Niekoľko hmatových kníh mala z oddelenia požičaných práve druháčka Julka Pavelková, ktorú sme spomenuli v úvode tohto textu. Jej mama Tamara mi povedala, že detské taktilné knihy získavajú z rôznych zdrojov. Niektoré z nich sú určené aj pre vidiace deti. Stačilo teda doplniť Brailovo písmo a začali byť zaujímavé aj pre Julku. Taktilnú knižnicu našla Tamara Pavelková aj v Anglicku, no tá bola určená len pre tamojšie rodiny. Zdrojom obrázkových kníh sa pre nich stala najprv Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Za cenné považuje nadviazanie kontaktu s dvomi českými organizáciami. Jedna sa volá Asociace rodičů a přátel dětí nevidomých a slabozrakých a venuje sa aj výrobe hmatových kníh, druhou je Orbis tactus, kde zase pripravujú učebnice.
„Tieto české knihy považujem za malý zázrak. Robia sa presne tak, aby deti zaujali, aby boli interaktívne a aby dieťa mohlo pracovať čo najsamostatnejšie. Pri vizuálnych knihách je Julka často odkázaná len na slovný opis obrázku a s plnením úloh jej musí pomáhať asistent. S hmatovými knihami, ktoré sú detailne premyslené a prepracované, je naozaj radosť pracovať.“
Práve v týchto dňoch Tamara Pavelková dostala z Česka veľkú zásielku. V dvoch objemných škatuliach bolo niekoľko kníh, spolu s hrou pre vidiacich i nevidiacich Chobotnica. Takéto predčasné Vianoce, s rozbaľovaním a následným spoznávaním kníh, nadchli rovnako mamu aj dcéru. Rozprávame sa o konkrétnych obľúbených tituloch, knižných príbehoch, rozvoji hmatu a predstavivosti.
„Veľmi ma zaujala medzinárodná knižná súťaž, z ktorej pravidelne vychádzajú nové, kvalitné diela. Keď zbadám ocenenú knihu, je naozaj viditeľné a hmatateľné, že človek pri jej tvorbe intenzívne uvažoval. Aj mňa – dospeláčku to neskutočne baví a čo potom ešte dieťa!“ hovorí s nadšením Tamara Pavelková.
Nedávna nádielka hmatových kníh prišla Pavelkovcom z Asociace rodičů a přátel dětí nevidomých a slabozrakých (ďalej len Asociácia). Na jej čele stojí úctyhodných dvadsať rokov Terezie Kochová.
„Začiatkom 21. storočia vznikla v Európe iniciatíva na podporu hmatových kníh, ku ktorej sa Česko v roku 2005 pripojilo. Ide o to, že každý sa vo svojej krajine snaží tvoriť vlastné knihy a okrem toho pravidelne, raz za dva roky, organizujeme súťaž tvorcov hmatovo ilustrovaných kníh. Do tejto súťaže sa môže zapojiť ktorýkoľvek štát na svete, len si musí najprv zorganizovať národné kolo,“ vysvetľuje Terezie Kochová a prvýkrát, no nie naposledy, v našom rozhovore vyjadruje nádej, že sa do tvorby takýchto kníh pustíme aj my na Slovensku.
Hmatateľné výsledky práce
Do tvorby sa veru mnohí púšťajú. Sú to napr. rodičia, ktorí svojim deťom v domácich podmienkach nalepujú na výkresy obrázky z rôznych materiálov. Všeličo skúšajú aj študenti a študentky špeciálnej pedagogiky. Koniec-koncov, reliéfne knihy tu v nejakej podobe boli aj v minulosti. Spolu s pani Kochovou spomíname napríklad na špeciálneho pedagóga Josefa Smýkala, ktorý sa venoval aj tejto oblasti. V Asociácii to však zobrali od podlahy a začali systematicky budovať hmatovú knižnicu pre deti z celého Česka. Podľa Terezie Kochovej sú stretnutia v rámci európskej skupiny prínosné a veľa sa inšpirujú prácou kolegov, no zároveň idú do veľkej miery vlastnou cestou.
„Sme v úzkom spojení s našou cieľovou skupinou, čo sú deti z členských rodín Asociácie. Okrem toho, ja stále niekde učím, teraz napríklad na vyššej odbornej škole a tam tiež so študentmi preberáme špecifiká hmatového vnímania. V rámci praktickej časti výučby majú moji študenti vytvoriť nejaké hmatové dielo, spolu o tom diskutujeme a pracujeme na tom. Hmatateľným výsledkom sú potom často knihy, ktoré môžeme zaradiť do našej knižnice.“
Tak ako vodník chytal do hrnčeka ľudské duše, aj Terezie Kochová vie podchytiť a usmerniť študentské tvorivé talenty. No a deti zas hneď dávajú spätnú väzbu, čo sa im páči. Hmatová knižnica Asociácie je naozaj špecifická. Názov titulu vám toho až toľko neprezradí, skôr ide o to, akým spôsobom tvorca k dielu pristúpil. Pojem kniha tu nadobúda naozaj široký význam, zďaleka nejde len o tvrdé dosky a v nich zviazané listy.
„Zozačiatku sme sa aj my sústredili na klasickú knižnú formu, ale rýchlo sme zistili, že pre najmladších alebo začínajúcich čitateľov je bežná kniha ako forma nezrozumiteľná a potrebujú určitú prípravu, aby pochopili, že príbeh na seba nadväzuje stranu po strane,“ vysvetľuje Terezie Kochová. „Začíname teda s predmetovými príbehmi. Deti majú v škatuli predmety, ktoré sa objavujú v texte. Ten deťom v tejto fáze ešte čítajú rodičia. To, čo vidiace dieťa v ilustrovanej knihe pochytí automaticky, sa nevidiace deti takto učia.“
Na hmatových dielach Asociácie vidno, že ide o ručnú výrobu, ich knihy často existujú len v jednom exemplári. Nebolo by vhodné používať strojovo vytvárané obrázky?
„Vôbec ich nezavrhujem,“ reaguje Terezie Kochová, „treba však vedieť, kedy a načo sa dajú využiť. Strojová a ručná výroba sa navzájom dopĺňajú, každá plní trochu inú funkciu a hodí sa pre inú fázu vývoja dieťaťa. Myslím si, že malé deti treba najprv nalákať na rozmanitosť materiálov a emočný vnem z prezerania knihy. Strojové obrázky toto podľa mňa až tak jednoducho nedokážu. Máme asi len desať kníh, ktoré sa nám podarilo vyrobiť ako sériu, keď boli na to peniaze, ale inak držíme všetko len ako jeden, nanajvýš dva kusy. Aj v zahraničí sme videli, že tam, kde vyprodukovali veľké série, museli potom zjednodušovať obrázkový obsah, čomu sme sa radi vyhli. Radšej menej, ale poriadne! Posledné, čo by sme chceli je, aby bola kniha v podstate vizuálna a pre nevidiaceho by tam bol len nejaký jednotlivý prvok. Takých kníh je už dosť. Knihy vytvorili buď samotní autori, alebo sme to zadali chráneným dielňam.“
Keďže ide o knižnicu a nie kníhkupectvo, predávajú len málo. Deti sa so svojimi obľúbenými titulmi potešia počas dvoch mesiacov a ak sa im knižka mimoriadne páči, výpožičná doba sa môže predĺžiť. Ako rastú, chcú stále iné, nové a náročnejšie hmatové zážitky. V knižnici nájdete okolo 150 rôzne spracovaných knižných príbehov. K tomu sa pridávajú jednoduché hmatové pomôcky a zaujímavosti, ktoré dokážu uchvátiť už najmladšie deti.
Popásť si oči i prsty
A sme pri súťaži, ktorá zaujala aj Tamaru Pavelkovú. Pretekať sa v tvorbe hmatových kníh? Znie to ako niečo veľmi úzko špecifické. Hlásili sa, najmä zozačiatku, vôbec nejakí záujemcovia? Opäť Terezie Kochová: „Treba povedať, že väčšina zúčastnených sú študenti pedagogických a umeleckých odborov. Najprv to vyzeralo tak, že sme prišli za nimi do školy, ukázali sme im nejaké knihy, porozprávali sme sa s nimi o tom a potom sme ich už nechali tvoriť. V tomto pokračujeme doteraz, ale zároveň im počas tvorby ponúkame individuálne konzultácie. Výsledky sú vďaka tomu oveľa lepšie. Vidíme to aj v tom, že takmer všetky naše knihy ocenené v národnej súťaži postupujú aj do celosvetovej finálovej skupiny.“
Tvorcovia si diela vyrábajú sami. Asociácia zabezpečuje tlač v zväčšenej čiernotlači a v Brailovom písme. Za roky praxe sa určite vyprofilovali pravidlá a odporúčania, vďaka ktorým sa dá vyhnúť začiatočníckym chybám.
„To určite áno, aj keď jedným dychom dodávam, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali, samozrejme len vtedy, keď je na to dôvod,“ hovorí Terezie Kochová. „Uvediem príklad. Veľkosť knihy by štandardne mala byť taká, aby sa zmestila do hmatového poľa dvoch detských rúk. Videla som však knihu o hrochovi, kde bola snaha predstaviť ho ako obrovské zviera. Ak by sa to urobilo na veľkosť detských rúk, mohlo by sa vám pokojne zdať, že hroch je veľký ako myš. Preto bola táto kniha mimoriadne veľká a bolo to tak v poriadku. Iné pravidlo zase hovorí o tom, že kniha nemá byť prehustená rôznymi objektmi, aby bolo jasné, kde sa jedna vec končí a druhá sa začína. A opäť by som našla porušenie tohto pravidla v knihe o neporiadnom dievčatku. Na jednej stránke nájdete množstvo šiat, ktoré si dievčatko neupratuje. Ak by sme dodržali pravidlo o neprehusťovaní, nevytvorili by sme žiadaný dojem, takže na tomto obrázku potrebujeme mať pele-mele rôznych vecí. V tomto prípade nepotrebujeme rozlišovať, čo z toho je sukňa a čo tričko, chceme len, aby si dieťa pozrelo jednu chaotickú kopu.“
Pýtal som sa aj na knihy, ktoré v súťažiach alebo medzi deťmi takpovediac zasvietili. Terezie Kochová vôbec nepotrebovala dlho rozmýšľať a hneď začala s konkrétnymi príkladmi: „Máme jednu autorku, ktorá vôbec nie je z odboru tyflopédie, ale je mimoriadne vnímavá a každý rok pre nás niečo vytvorí. Sústreďuje sa pritom na bežné témy z rodinného života. Jeden jej príbeh je napr. o tom, ako sa doma stratila náušnica a členovia rodiny ju hľadajú po celom byte. Alebo sa venovala tomu, že dedko má rád babku a rozoberajú to s vnúčikom. Takéto veci deti veľmi bavia, pretože tomu výborne rozumejú.“ Terezie Kochová mi však predstavila aj ďalšie, doslova umelecké knihy. „Je tu jedna, ktorá nemá žiadny text, ale hmatovo je skutočne zaujímavá. Je obrovská, takže slepeckou zásielkou ju nepošlete. Na každej strane je iný výrez. Cezeň sa dostanete aj na strany pod tým. Je to urobené na dve ruky. To, čo nájdete vpravo, nájdete aj vľavo, čo je výborné. Väčšina nevidiacich detí totiž uprednostňuje jednoručné prezeranie, čo prepájaniu mozgových hemisfér nepomáha. Pri tejto knihe dieťa neostane staticky zviazané, pretože kniha je veľká a ono sa musí natiahnuť po stole, aby dočiahlo až na koniec. Okrem toho, že je táto kniha hmatovým rajom, nenúti vás plniť ani žiadne úlohy a nemáte tam jediné správne riešenie. Naopak! Ide tu len o hmatový umelecký dojem, celé si to máte len užiť.“
Správne veci v správny čas
Žil som v predstave, že čím skôr začne dieťa obrázky hmatať, tým skôr ich bude vedieť rozoznávať a začnú mu dávať zmysel. Terezie Kochová uvádza veci na správnu mieru: „Kritérium dobrého hmatového obrázku určite nie je to, či ho dieťa na prvú rozozná. Ani vidiace dieťa nedostane kopu leporel s tým, že si ich má prezerať samo. Rodič si ho posadí na kolená a knihou ho sprevádza, rozprávajú sa o nej. Niečo dieťa spozná, ostatné mu rodič dopovie. O to viac to platí pre nevidiaceho človiečika, ktorý má poznávanie sveta do značnej miery sťažené.“
Ako dieťaťu knihy správne priblížiť? Na mnohé stačí aj rodičovská intuícia, asociácia však pre svoje členské rodiny organizuje aj rôzne pobyty. Rodičia tam môžu absolvovať odborné prednášky aj na hmatové témy. Ďalšie vzdelávacie podujatia pripravujú pre pedagógov. Dospelých napr. upozorňujú, aké je pre malých „hmatačov“ spočiatku ťažké porozumieť plošným obrázkom.
„Keď má dieťa doma plyšového medvedíka, môže si ho prezrieť z každej strany a vždy vyzerá trochu inak. Keď však v knihe nájde placku a tvrdíme o nej, že je to medvedík, dieťa vôbec netuší, ako sa to do tej plochy premietlo. Prvý dojem získava z materiálu. Výstižný materiál pomôže oveľa viac, ako úplne presný tvar. Ak napríklad medveď nie je chlpatý, pre dieťa to skrátka nie je medveď.“
Nie každý je hmatový typ. Aj od rodičov nevidiacich detí môžeme neraz počuť: „Moje dieťa radšej počúva, hmatanie ho nebaví.“ Podľa Terezie Kochovej môže byť častým dôvodom to, že sa deťom dostávajú do rúk nesprávne veci v nesprávnom čase.
„Ak sa stretnú s niečím, čo v danom čase ešte nemôžu pochopiť a nedáva im to žiadny zmysel, samozrejme, že ich potom spoznávanie hmatom nebaví. Preto začíname hračkami, ktoré sú vyplnené niečím zaujímavým, napríklad ryžou alebo nejakým granulátom. Deti to cítia pod látkou a veľmi ich to baví. Rôzne stláčacie loptičky a hračky, ktoré môžu zmeniť tvar deti nalákajú a potom sa dá prejsť k zložitejším obrázkom.“
Terezie Kochová sa u študentov špeciálnej pedagogiky často stretáva so snahou o náučnosť. Nabáda ich však skôr k tomu, aby zapojili vtip: „Mali sme napríklad príbeh o tom, ako dievčatko ošetruje plyšákov. Mama malému čitateľovi povie, že medvedíka bolí v krku. Nasleduje inštrukcia: Zroluj plienku cez roh a zaviaž mu krk. Dieťa zrazu nemá pocit, že plní nejakú úlohu, veď iba ošetruje plyšáka a baví sa. Pritom sa naučí, čo vôbec znamená zrolovať plienku cez roh, lebo pre veľa detí je aj toto niečím novým. Jeden chlapec napríklad dlho premýšľal, potom sa zdvihol a našiel roh stola, nie roh plienky, tak sme si ukázali, ako to má byť správne.“
Raz čitateľ, navždy čitateľ
Väčšina hmatových kníh je určená pre predškolákov a žiakov prvého stupňa. V knižnici sa však nájdu aj tituly pre staršie deti, dokonca aj pre dospelých. Zaujať by vás mohol napríklad Atlas psov alebo texty, kde pre spestrenie a zábavu nájdete Brailovo písmo v neštandardnom zobrazení. Knihy si požičiavajú aj nevidiaci rodičia, ktorí majú vidiace deti, aby mohli pracovať spolu. Detské hmatové knihy ocenia zároveň dospelí ľudia s mentálnym postihnutím, pretože dobre zodpovedajú ich potrebám.
V Asociácii dbajú na to, aby už aj knihy pre najmenšie deti obsahovali Brailovo písmo. Chcú, aby s ním prišli do kontaktu podobne ako vidiace deti, ktoré sú písmenkami obklopené dávno predtým, ako nastúpia do základnej školy. A prečo vôbec u nevidiaceho dieťaťa rozvíjať hmat? Veď mu pustím rozprávku a hotovo. Samozrejme, takto polopate by to asi žiadny rodič nepovedal, ale nie každý si dôležitosť hmatu uvedomuje rovnako. Terezie Kochová na to odpovedá: „U nás sa hovorí, že čo nič nestojí, za nič nestojí. Hmatová cesta je síce na rozdiel od sluchovej dlhšia, ale prináša veľké a trvalé výsledky. Zvyšuje kvalitu poznávania. Nechať ležať ladom takúto veľkú oblasť by bola podľa mňa obrovská škoda. Rodičia na našich pobytoch veľmi rýchlo a rukolapne vidia, akú má dieťa radosť, keď sa môže prehrabávať v škatuliach s rôznorodým obsahom, keď môže presýpať piesok, gaštany, slnečnicové semienka, vidia tam zapojenie obidvoch rúk a často nám povedia, že doma takéto niečo ich dieťa nikdy nerobilo. Na pobyty sa snažíme brávať aj dospelých nevidiacich, aby rodičia videli, čím všetkým sa môžu zaoberať, a aby pochopili, že k tomu treba deti viesť už odmalička.“
Prvý krok je prvá kniha
Končíme opätovným apelom na Slovákov, aby aj oni začali organizovať svoju súťaž v tvorbe hmatových kníh. „Vôbec sa netreba báť ťažkých začiatkov. Ak by ste mali v národnom kole čo i len jednu knihu, aj to je už prvý krok. Postupne sa tá myšlienka rozšíri a začnú pribúdať nové nápady tak, ako to bolo u nás. Národný výber ani nemusí byť súťažou. V jednej krajine to majú tak, že sa zídu na víkend s rodinami nevidiacich detí, prezerajú si všetko, čo do súťaže prišlo, a dohodnú sa, ktoré diela postúpia. Deťom je predsa jedno, či kniha prešla súťažou, hlavne, aby ich to bavilo,“ uzatvára Terezie Kochová.
Ani dospelým „hmatačom“ vlak neušiel. Možno sa vám zapáči prezerať si hmatovú knihu sa nachádza pod vašimi prstami, nebude najprv dávať zmysel, v oddelení pre nevidiacich a slabozrakých Mestskej knižnice v Bratislave je Katka Marinová, ktorá vás týmto svetom rada prevedie. Ako mi totiž povedala, rôznorodé materiály a nápadité stvárnenie kníh nadchlo aj ju samotnú. Tak teda dohmatania, priatelia!
Michal Herceg
