Slovensko už Pavol Kéri prebicykloval, prebehol, preplával, prebežkoval, preliezol i prekráčal, a tak sa postupne začal obzerať aj za hranice. Ararat sa v predstavách už niekoľkokrát mihol, Stanko, s ktorým už zo 6 rokov zbiera kilometre po našich kopcoch i dolinách, ho už dva razy zdolal, dokonca vlani všetko sledoval pozorným okom sprievodcu nevidiaceho turistu a vyhodnotil, že by to šlo aj naslepo. A keď to vypovedal nahlas, nebolo už cesty späť.
Paliho sa chvíľu držala riadna eufória (alebo on jej, nevedno), ale potom prišlo vytriezvenie: „Ejha, to už nebude len tak! To nie je hocijaká prechádzka!“ Eufória ustúpila a jej miesto zaujali pokora, rešpekt a pocit veľkej zodpovednosti. Nadišiel čas kondičných tréningov, vysokohorskej turistiky, hľadania sponzorov, nákupu všetkého potrebného a plánov aktivít, ktoré sa v pomerne rýchlom slede vynárali, menili a vzápätí mizli v nenávratne. Z Liptovského Mikuláša vyrážali koncom augusta vo dvojici, cestou do Viedne popristupovali ďalší, aby napokon do lietadla nastúpila celá 28-členná výprava. Vzduchom do Istanbulu, prašnými cestami do Iğdıru, vyprahnutého územia neďaleko hranice s Arménskom, Azerbajdžanom a Iránom, cieľom však bol hotel v nadmorskej výške približne 1600 metrov v mestečku Dogubeyazit, na úpätí Araratu. Prvý deň bol na programe aklimatizačný výstup na vrch Zor, vo štvrtok 28. augusta sa už ale išlo naostro.
Väčšie a ťažšie veci nabalili do vriec a naložili na chrbty koní, príručnú batožinu naplnili cereálnymi tyčinkami a vodou a naložili na svoje. Vybrali sa do výšky 3300 metrov, kde sa rozprestieral prvý stanový tábor. Delili ich od neho takmer 4 hodiny stúpania, skál a prachu.
„Prachu, prachu a ešte raz prachu,“ upresňuje Pavol Kéri. „Viedol nás Kubo. Tuná to ešte nebolo potrebné, ale v tých najstrmších úsekoch držal lano môjho sedáka, ktorým ma istili. Za ním šiel Stanko, s ktorým od roku 2019 lozíme po kopcoch s palicami. On drží jeden ich koniec, ja druhý. Nesieme ich ako nosidlá, medzi nami je odhadom tak pol druha metra. Na slovenskom teréne si vystačíme dvaja, v Turecku som ale tých „radcov“ potreboval viac. Sprava preto popri mne kráčal Libor, zľava Michal. Za sebou som po celý čas mal Mareka a skupinku uzatváral Jožko.“
Milan bol raz tu, raz tam, pretože ako hlavný dokumentarista obchádzal výpravu a kamerou a fotoaparátom zachytával celý výstup. Pravdaže, len keď sa terén rozhodol, že mu to umožní. Podklady sa mu napokon podarilo vytiahnuť aj z drona, ktorý chalanov obletoval, ale ten sa, na počudovanie všetkých, rozhodol ostať v Turecku.
„Ak chceš skutočne autentické zábery, krúť nevidiaceho,“ schuti sa rozosmial Pali. „Pamätám sa, ako som sa prebudil v stane, načiahol za plecniakom, keď tu zrazu počujem, že tam niečo puká. Reku, čo to môže byť? Hmatám okolo seba, hmatám, až naďabím na Miňovu nohu. A tak som ho odhalil! Či nechali chalani otvorený stan, či sa „vlúpal“, neviem, ale snímal, ako spím, prebúdzam sa a pripravujem na ďalšie kilometre.“
Výška 3300 nad morom ponúkla osvieženie vodou z bandasky s točkou a vlhčenými utierkami, posilnenie skromnými raňajkami z niekoľkých druhov syra a chleba, na obed polievku a hlavné jedlo zo zeleniny, zemiakov, ryže, krúpov a kúska mäsa, dezert z množstva červených melónov, Pepsi Colu a Coca-Colu na spláchnutie. Relaxovalo sa s knižkou (ak v brailovej s názvom To nerieš budú „putujúce“ bodky, vedzte, že to neprepisujete dielo, ale presúvate po stránkach prach priamo z Araratu), oddychovalo sa v stanoch, driemalo v spacákoch na dvoch – troch europaletách. Turecké záchody kvôli útlocitnejším čitateľom zďaleka obídem, hoci vyššie nebudú už ani tie.
Kto z koho?
„Druhý deň sme mali pred sebou zhruba 1000 metrov. To už bol naozaj náročný terén, priznám, chvíľami som mal fyzicky dosť a túžil som si niekde odpočinúť. Ono trošku vás povzbudí, keď chalani povedia, že už vidia stanový tábor, trpká pravda je ale taká, že vidieť neznamená spraviť 4 kroky a byť tam. Znamená to zdolať možno 200 metrov a 50 výškových. Okolo obeda, keď sme dorazili do ďalšieho stanového tábora, som bol riadne vyčerpaný. Europalety zmizli, čakali nás len matrace a spacáky, ale vďačný som bol aj za to.“
Hora ale rozhodne mlčky nečakala, kým ju odvážlivci zdolajú. Takmer každú hodinu o sebe dávala vedieť, keď strmým žľabom s poriadnym hrmotom spustila do doliny kamennú lavínu. „Tu vám už žiadne načúvanie, žiadne línie a žiadne biele palice nepomôžu. Jedno zaváhanie a po šotoline sa skĺznete raz-dva, takže Marek ma ani na chvíľu nespúšťal z oka. Vlastne ani z ruky.“
Po povinnom odpočinku sa, rozdelení do troch skupín podľa vytrvalosti, v hlbokej polnočnej tme, s čelovkami na hlavách vybrali na vrchol. Ľahko sa to píše, ale…
„Zrazu mi Stanko hovorí: „Pali, teraz bude asi 200 metrov taký ťažší úsek.“ Vraj ťažší! Tých 200 metrov si budem pamätať do smrti! Skaly nie veľké, ale obrovské, prevýšenie hádam aj 400, počítal som, prisahámbohu, každý meter. Nadmorská výška ma neskolila – nemal som problémy s dýchaním, bolesťami hlavy či žalúdka, ale toto bol boj, tu som šiel fakt na dno svojich síl.“ Pavol Kéri priznáva, že sa pohrával s myšlienkou vzdať to. „Odvahu som na to ale nenabral. Ono to totiž funguje tak, že ak jeden z partie skončí, vracajú sa všetci. Hanbil som sa, že sa lámem, ale bolo to neuveriteľne náročné. Chalani boli skvelí! Povzbudzovali ma, motivovali, každý krok mi dodávali silu, kým sme tie skaliská neminuli. Šotolina bola prívetivejšia, hoci to znamená jeden krok vpred a dva späť, ale už sme videli ľadovec, hoci to bolo tak ako s tým stanovým táborom – až sa človek čuduje, ako ďaleko možno dovidieť. S mačkami až na vrchol to už ale šlo oveľa lepšie.“
Treba však povedať, že neaktívny stratovulkán veľa romantických výhľadov neposkytol. Predsa len, našinec je zvyknutý na lesy, kosodrevinu a kríky, ktoré mu zacláňajú prekonaný chodník. Holá krajina, množstvo skál, sem-tam krík, šotolina, piesok a zvírený prach preto trochu prekvapili. Prinajmenšom Paliho.
„Do snehovej čiapky na vrchole Araratu sme zapadli o 5:30, dobrú hodinku po východe slnka. Samozrejme, obrovská radosť, ba eufória, úsmevy nám neodfúklo, hoci hore bolo pocitovo asi mínus päť,“ pokračuje Pavol Kéri. „Pravdupovediac, značne sa nám rozšírili, keď si jeden člen našej výpravy, farár pôvodom zo Štrby, zložil plecniak, vytiahol z neho medaily a každému z nás po jednej slávnostne odovzdal. Nechcem si ani predstaviť, čo síl ho to stálo vyniesť 28 mohutných, hrubých kovov do výšky 5137 metrov nad morom. Pravdaže, nechýbala ani slovenská vlajka, dokonca ani mikulášske hokejové dresy,“ hovorí Pali a mimo záznam mi popisuje, ako sa taký vyčerpaný súkal do priveľkého dresu.
Vrchol je len polovica úspechu
„Smerom hore to ešte ide – tých popisovaných 30 – 40 centimetrov človek nohu poľahky dvihne, ale dolu! To sa treba zošuchnúť, zoskočiť, ak si trúfnete. A kolená a stehná dostávajú veru poriadne zabrať,“ postenkáva Pali aj po týždňoch na Slovensku.
Ľadovcom s mačkami to šlo bez problémov, šotolinou im nohy podbehli, ani nevedeli ako, ale skalnatý úsek, ktorý ich vytrápil hore, bol, pochopiteľne, dolu nevľúdny úplne rovnako. Ak nie aj viac. Sto výškových a prestávka, ďalších sto výškových a ďalšia prestávka.
„Nedokázal som sa koncentrovať. Môj postreh, moje reakcie boli čoraz pomalšie, a to nemožno siliť, to by bolo nielen nebezpečné, ale aj nezodpovedné. Ale chalani nereptali. Posadali sme si, vodca vytiahol z plecniaku nektárinky, dal nám po mesiačiku. „Čo, Paľko, ideme?“ „Ideme.“ Zišli sme do najvyššieho stanového tábora a tam som vyskočil na koňa,“ spomína Pavol Kéri a teraz už bez akejkoľvek prestávky dodáva: „Ale aby si mi správne rozumela, nie že by som nevládal. Dal by som to, hoci by sme sa všetci poriadne vytrápili. Po vlastných by to trvalo možno 4 hodiny, takto sme to zbehli za necelé dve.“
Nohami síce prepletať nemusel, ale ostražitosť bola tak či tak na maxime, pretože chalani nestíhali podávať žiadne informácie, Pali musel vnímať len pohyb tela zvieraťa a čo najpružnejšie reagovať.
„Kŕčovito som sa pridŕžal popruhov, až mi prsty zbeleli, podchvíľou som si ich musel vystierať a prekrvovať. Kobyla hocikedy nečakane zoskočila z metrovej výšky, dobre ma nevyhodilo zo sedla, alebo precválala úzkym skalnatým tunelom, takže sa mi členky oškierali o ostré hrany a vypadávali zo strmeňov. No a hľadaj ich potom za jazdy,“ vracia sa k smutno-smiešnym metrom zostupu Pali. „Mimochodom, koní a kráv tu žije pomerne dosť, hoci netuším, čo tam v lete žerú. Ťahajú sa pod kopcom, ale aj na ňom a všade zanechávajú svoje vizitky, že tak poviem. Tamojší obyvatelia ich potom sušia a používajú na kúrenie. Chalani ma nechceli ochudobniť o žiaden zážitok, takže mi počas aklimatizačného výstupu na vrch Zor dali jedno konské sušené do rúk. Trochu väčšie ako tenisová loptička, pripomínalo to penu a, našťastie, to nemalo žiaden zápach. Ale istý čas mi nechceli dovoliť, aby som sa niekoho z nich chytil,“ vybuchne smiechom Pavol Kéri.
Späť v každodennosti
Na prehliadku pamätihodností nebolo času, po náročnom výstupe sa bolo treba zregenerovať. Pre slovenskú výpravu to znamenalo poriadnu reštauračnú stravu, večernú tancovačku, bazén, saunu a masáž v Hamame. Majúc pred sebou maséra, ďalšia otázka sa kladie sama. Pali si vraj ľahol, chlapík ho opláchol, vypieskoval, ponatieral penou, poumýval, osprchoval, poskúšal mu lakte a kolená a potom ho tak zľahka vyhladkal. Darmo, „klasika“ je všade iná. V Turecku je akékoľvek jedlo s mäsom kebab, v hoteli sa káva podáva len ráno – počas dňa to vzbudzuje značný údiv, ale za 50 lýr urobia výnimku. V cukrárni sa iné menu ponúka vpredu, iné vzadu, platí sa vtedy, ak vám chutilo a boli ste spokojní.
„Necítim sa ako hrdina. Celý ten výstup nebol len o mne, ale o spolupráci. Je to kolektívny úspech, víťazstvo nás všetkých. Ťažko vopred predpokladať, ako to pôjde, ako bude telo na takú nadmorskú výšku reagovať, aké bude počasie a nálada v tíme. Ale nám všetko nad očakávania vyšlo. A aké mám plány?,“ chce uspokojiť moju zvedavosť Pavol Kéri. „ Dôležité je, čo povie moja priateľka, hoci ona vie, že keď sa rozhodnem ja, je rozhodnutá aj ona. Slovensko prebrázdime určite, láka nás Elbrus, to je ale 5642 vysoký spiaci vulkán v Kaukaze, baby v Turecku spomínali, že schodné je aj Kilimandžáro. Ale na to treba pozrieť očami skúseného vodcu nevidiaceho, nie očami „obyčajného“ turistu. Tak vysoko nemožno ísť s hocikým, to chce tím, a hlavne dobre zohratý tím. Uvidíme. Najbližšie máme v pláne zdolať Klin v Západných Tatrách a Chopok. Nakúpime horalky, naplníme ploskačky, poriadne zaviažeme nohy a vykročíme.“
Dušana Blašková
