Náš letný rozhovor sa začal jednoduchou otázkou: „Čo dnes robíš?“ A ešte jednoduchšou odpoveďou: „Nič.“ „Tak to je úžasné! Aj ja chcem!“ V nasledujúcich deväťdesiatich minútach som teda ja nerobil nič, len počúval a Jiří Pardubský, strojný inžinier a čerstvo vyštudovaný sládok, ústredná postava projektu Jiříkovo vidění, spomínal a rozprával.
Aby sa v našom časopise mohlo písať o pive, bolo by vhodné, keby ten sládok mal niečo so zrakom. Tak teda Jiří, viac ako to, že pochádzaš z pivovarníckej mekky zvanej Plzeň, máš 47 rokov a vlastníš rozsiahlu zbierku pivných etikiet, nás na úvod bude zaujímať tvoja očná diagnóza a to, ako si sa k nej dostal.
„O zrak som prišiel pred pätnástimi rokmi v plnom pracovnom nasadení. Robil som pre plzeňskú Škodovku, ktorá ma časom vyslala na rok do Indie. Dozeral som na kvalitu dielov do motorov, ktoré sa tam pre nás vyrábali. Na starosti som mal celú Áziu, takže som chodil aj do Číny a vo voľnom čase som cestoval po ďalších krajinách.“
V Indii sa začali aj zdravotné problémy. Ako hovorí, namiesto predĺženia zmluvy išiel pod nôž. Z mozgu mu vyoperovali hemangioblastóm, nádor, ktorý tlačil na očný nerv.
„Keď mi vyberali nádor, brnkli aj o očný nerv, takže som sa prebudil takmer do tmy. Na jednom oku mám päťpercentné videnie, na druhom vôbec nič,“ hovorí Jiří Pardubský s dôvetkom, že lekári mu zachránili život a toto bola daň. Môžeme už len špekulovať, ako by podobná operácia dopadla dnes.
Pivné etikety začal zbierať už ako šiestak na základnej škole.
„Zaujímalo ma zloženie, energetické hodnoty a ďalšie veci o pive. Ešte ako vidiaci som chodil na pivné festivaly, mal som to ako koníček. Môj záujem určite povzbudzovalo aj to, že som z Plzne. Práve tu uvarili prvý svetlý ležiak a označenie Pilsner sa všade objavuje ako jeden z druhov piva.“ Nasleduje popis nedávnej exkurzie, ktorú Jiří absolvoval so spolužiakom, obchodným sládkom plzeňského pivovaru. Vyplýva z neho, že v Plzni sa dbá nielen na výrobu piva, ale aj na jeho skladovanie a čapovanie v zazmluvnených prevádzkach. My však neodbiehajme, pretože so sládkovským štúdiom Jiří začal až oveľa neskôr, ako nevidiaci.
Kým získal certifikát európskeho pivovarníka, musel sa po strate zraku učiť všetko odznovu.
„Prvý rok po operácii som riešil čisto len svoj zdravotný stav. U nás sa hovorí, že som bol ako „obživlý zelí“. Chodila za mnou rehabilitačná sestra, ktorá ma učila najprv len sedieť na posteli. S logopédkou som sa učil hovoriť. Myslenie ostalo zachované, ale nemohol som robiť veci, na ktoré som bol zvyknutý. Po pohybovej stránke ma dávali do kopy aj v kúpeľoch, zároveň som sa začínal zmierovať s tým, že nevidím. Doktori mi dávali určitú nádej. Hovorili, že opuch mozgu sa stráca veľmi pomaly, doslova povedali, že do roka a do dňa sa uvidí. Lenže ani potom sa nevidelo, takže som to musel prijať.“
Jiřímu v tom období pomáhala rodina, najmä mama, ktorá sa k nemu na čas presťahovala. Pokusov o návrat aspoň časti zraku bolo niekoľko, a to na domácich i zahraničných klinikách. Hoci boli neúspešné, Jiří nič z toho neľutuje, podľa neho to jednoducho bolo treba skúsiť a zažil naozaj veľkú snahu odborníkov pomôcť mu. Mimochodom, zážitky zo zrakových vyšetrení, porovnanie rôznych prístupov, komunikácia s lekármi, to by bolo na samostatný text, do ktorého by iste vedelo prispieť aj veľa čitateľov Dúhy. Jiřího, samozrejme, zaujímalo, ako a kedy uňho mohol vzniknúť zhubný hemangioblastóm.
„Lekári mi povedali len toľko, že som ho tam mal už pomerne dlho, presnejšie to však časovo neohraničili. Ani genetický pôvod nádoru sa nepotvrdil. Človeku potom napadne všeličo. Matne si napríklad spomínam na nešťastný pád v detstve. Nemôžem však s určitosťou povedať, čo bol spúšťač. Mohlo sa to stať v Indii, kde som bol v úplne inom prostredí a teplotnom pásme. Všetko sú to len moje úvahy.“
Z kompenzačných pomôcok mu zozačiatku najviac pomohli elektronické lupy.
„Jednu používam na svoju zbierku pivných etikiet, ďalšiu, prenosnú, mám poruke pri nakupovaní. Zozačiatku sa ma SBS-kári pýtali, prečo si výrobky fotím. Na to, že si niekto tak detailne prezerá tovar, ceny a číta si zloženie, neboli ešte zvyknutí,“ usmieva sa Jiří Pardubský.
Palicu vyťahuje najmä v neznámom prostredí. Na miestach, ktoré pozná z vidiacich čias, sa snaží pohybovať popamäti, pripúšťa však, že sa to aj tam pomaly mení.
„Rozprával som sa o tom s mojím očným lekárom. Povedal mi, že mám čo najviac používať zvyšky zraku, aby to nezakrpatelo. Iným radia nenamáhať si oči, ale ja mám vlastne oči zdravé, len ten očný nerv je prerušený.“
Krátku korešpondenciu si ešte číta lupou, no dlhšie texty už vníma cez hlasový výstup.
Pivárskemu koníčku sa viac začal venovať po strate zraku
„Pod lupou som si študoval pivné etikety a mal som aj viac času navštevovať pivárske podujatia. Začal som sa viac sústreďovať na chuť pív. S mojimi piatimi percentami zraku môžem čiastočne hodnotiť aj vzhľad. Keď si to dám tesne pred oko a pozriem sa proti Slnku, vidím, či je pivo svetlé, tmavé, svetlo zakalené a akú má penu. Hmatové bunky má človek aj v ústach. Dokážeme teda rozlíšiť hutnosť piva.“
Úporne sa snažím držať témy a nenechať sa strhnúť Jirkovými zaujímavosťami o pivách, napríklad o pive typu gose, ktoré vzniklo kedysi v Sasku pre robotníkov, aby dlhšie vydržali pracovať na poli. Do tohto piva sa dávala soľ, ktorá viaže tekutiny. V súčasnosti sú ochutené varianty piva gose populárne medzi mladými.
Viac o samotnom pive vám čerstvý sládok určite rád porozpráva na špecializovaných prednáškach. My radšej nakuknime do pivárskej komunity.
„Niektorých tých ľudí som poznal aj predtým, ale viac som do toho prenikol až po oslepnutí. Zároveň treba povedať, že ako nevidiaceho si ma začali na festivaloch viac všímať. Ľudí s bielou palicou tam až tak veľa nechodí. Aj predtým som sa veľa bavil so sládkami, všeličo ma zaujímalo, ale teraz som jednoducho zapamätateľnejší.“
Takýto druh pozornosti znáša dobre a z pivárskych podujatí má len pozitívne skúsenosti. Sládkovia vraj nie sú žiadnou uzavretou komunitou a ak vidia skutočný záujem, radi sa o svoje poznatky podelia.
„Samozrejme, veľakrát v stánku nájdete brigádnika, ktorý vám len prečíta, čo má o pivách napísané. Ak tam však je človek, ktorý to pivo varil, môžete sa ho pýtať, aké tam je sypanie, aké sú tam slady, ako dlho pivo ležalo, či pridal chmele na horkosť alebo na vôňu, v ktorej fáze procesu varenia to tam dal, sládok sa priam rozžiari a všetko vám rád povysvetľuje.“ No a Jiří Pardubský má naozaj čo spoznávať, veď v Česku funguje vyše 500 pivovarov. Postupne začal uvažovať aj o vlastných pivách. Najprv to boli len návrhy na receptúry, no teraz, keď to má už takpovediac na papieri, môže celú receptúru zostaviť sám.
„Všetko samozrejme konzultujem so sládkom, ktorý to pivo varí,“ priznáva Jiří. „Nedávno sme takto pripravili pivo pre kláštorný pivovar Želiv. Je špeciálne určené na septembrovú púť. Snažil som sa vymyslieť niečo, čo sa k tomu kláštoru hodí. Založený bol v roku 1121. V tom čase sa v Strednej Európe robilo pivo z pšenice. Dym priamo prestupoval zrnom, takže aj my sme urobili takúto nadymenú pšenicu. Kúsok od toho kláštora je rybník, pri ktorom sa dali nájsť rôzne rastliny. Kým sa začal šľachtiť chmeľ, do piva sa pre horkosť pridával napr. puškvorec, tak sme ho popri klasickom chmeli pridali aj my. Teraz to pivo leží. O pár dní ho idem ochutnať. Bude to ešte len taký pivný burčiak, medziprodukt, ale chcem ho skontrolovať.“
Pivo do školy patrí a basta!
Střední průmyslová škola potravinářských technologií. To je oficiálny názov školy, ktorá je v Česku známa pod menom Podskalská. Ak máte Podskalskú, ste medzi sládkami akceptovaní. Jiří tam začal najprv chodiť na skúšku, neoficiálne.
„Zozačiatku učitelia nevedeli, ako to tam nevidiaci študent bude zvládať, nevedel som to úplne ani ja. Teória ide bez problémov, ale v tejto škole je množstvo praxe a laboratórnych prác. Zvládnuť treba celú kvasnú technológiu, rozbor vína, liehu, piva, vody, sladu, chmeľu, jačmeňa… Veľa vecí som robil s kolegami, vždy som sa k niekomu pridal. Merali sme, spracovávali protokoly. Spolužiaci boli veľmi ochotní a ústretoví, najmä jeden, ktorého som poznal už roky predtým.“
Koniec školy je len začiatkom praxe. Ako Jiří Pardubský toto vzdelanie využije?
„Chcel by som sa venovať navrhovaniu ďalších pív a rád by som sa ďalej pohyboval v pivárskom prostredí ako degustátor.“
Jiříkovo vidění
Napriek tomu, že školu skončil len nedávno, nezačína od nuly. Jiří Pardubský je tvárou a spoluautorom projektu Jiříkovo vidění, ktorý spojil niekoľko nielen českých pivovarov.
„Pred časom som si k narodeninám navrhol pivo. Uvaril mi ho doma kolega, ktorý ho ešte trošku doladil. Povedal mi, že už má preň aj názov, ale chodil okolo toho akosi opatrne. Vraj nevie, či s tým budem súhlasiť, či sa neurazím a podobne. Nakoniec z neho vyšlo, že to nazval, ale len pracovne a pre seba… Jiříkovo vidění. Ja mu na to: Veď to je bomba!“
Pripomeňme, že Jiříkovo vidění je v češtine ustálené slovné spojenie, ktoré označuje niečo prekvapujúce, nečakané, neuveriteľné alebo ťažko pochopiteľné. Druhý význam tejto značky si vzhľadom na Jirkovu úroveň zraku ľahko domyslíte. Ako teda tento príbeh pokračoval?
„Pivovar Přeštice chcel rozšíriť svoje portfólio. Oslovili môjho, už spomenutého kamaráta, ktorý im uvaril asi šesť pív, medzi nimi aj Jiříkovo vidění, a oni si vybrali práve to. Keď sa majiteľ dozvedel, že som to pivo navrhol ja, začal rozmýšľať o spoločnom projekte. Nakoniec sa doňho zapojilo päť českých a jeden viedenský pivovar.“
Uvarilo sa šesť rôznych pív podľa Jiřího návrhov, z každého po 2000 litrov, pivovary ich predávali za náklady a výnos sa využil na nákup kompenzačných pomôcok pre nevidiacich. Jiří vďaka tomu získal hovoriace okuliare Orcam: „Keď ich nosím, kamera mi sníma, čo potrebujem, napr. mi číta rôzne nápisy. Myslel som si, že mi tieto okuliare pomôžu viac aj pri štúdiu, napr. pri laboratórnych prácach, čo sa tak úplne nepodarilo. Predsa len to ešte nevie všetko, čo som od toho očakával, ale aj tak je to pomoc.“
Pri návrhoch pív sa Jiří inšpiroval rôznymi historickými lokálnymi súvislosťami, ale aj svojou fantáziou. Ak sa napr. jeden moravský pivovar volal Louka, v pive sa ocitli liečivé aromatické rastliny, ako napr. materina dúška, medovka, nechtík lekársky a dokonca v istej fáze kvasenia aj medové plásty.
Do projektu sa postupne začali pripájať aj ďalšie pivovary. To však už Jiřího pohlcovali študijné povinnosti, takže v Jiříkovom vidění nájdete v súčasnosti aj pivá, ktoré nenavrhol priamo on. Teraz, keď skončil školu, chce sa do projektu zapojiť intenzívnejšie. Povzbudzuje ho aj to, že sa stále objavujú ďalšie domáce aj zahraničné pivovary, ktoré sa chcú zapojiť.
Dianie korunované penou
Ak sa o pivné dianie zaujímate bližšie, Jiří vám rád povie, kedy sa koná a čím je zaujímavá najväčšia česká pivná akcia na Pražskom hrade, čo sa deje počas Noci pivovarov a pod.
Na podujatiach ho identifikujete nielen podľa bielej palice, ale aj podľa degustačného pohára. „Postupujem po stánkoch a ochutnávam tak po deci. Väčšinou sa ku mne už známi hlásia a skôr mi je hlúpe nedať si niečo u každého, hoci radšej by som ochutnal niečo menej známe vedľa.“ Niekoľkokrát sa už ocitol aj v komisii na degustačných súťažiach. Popri merateľných ukazovateľoch ako horkosť či sladovitosť sa tam hodnotí aj tzv. piteľnosť. Ide o to, do akej miery vás to pivo láka dať si ďalšie a ďalšie. Je to subjektívny pocit, ale zaoberajú sa tým.
Odvážnym šťastie praje
Cez Jiřího medzinárodnú zbierku pivných etikiet, kde české má roztriedené podľa okresov, nemecké a rakúske podľa spolkových štátov, poľské podľa vojvodstiev a pod., sa dostávame aj k Jirkovej záľube v cestovaní, ktorej sa nevzdal ani po strate zraku. Pomáha mu aj predchádzajúca skúsenosť s ázijskými krajinami.
„Naposledy som bol napr. v Kambodži a v Thajsku. Na brehu Mekongu som porovnával, aké to tam bolo pred dvadsiatimi rokmi. Pobrežná promenáda je teraz celá vydláždená, dokonca tam majú niečo ako pouličné osvetlenie, čo predtým vôbec nebolo.“
Zaujímajú ho ako nevidiaceho na cestách iné veci ako predtým? Pred stratou zraku sa viac zameriaval na architektúru, teraz má skôr zážitky z ľudí, z komunikácie. Po Thajsku a Kambodži cestoval sám, na Filipínach s kamarátkou a mame k sedemdesiatke venoval zájazd po afrických krajinách Ghana a Togo. Hovorí však, že najlepšie si cestu vychutná osamote.
„Keď nemáš so sebou žiadne „oči“, viac sa bavíš s domorodcami, lebo aj musíš a viac nasávaš atmosféru. Samozrejme, nie vždy sú to tie najpriamejšie cesty. V Kambodži je napríklad veľa ľudí negramotných. Keď im povieš, že si sa stratil a ukážeš im vizitku hotela, nechcú ti povedať, že nevedia čítať, tak ťa radšej niekam nasmerujú a nie vždy to musí byť správne. S týmto treba trošku počítať, ale vždy som sa dostal, kam bolo treba,“ spomína s úsmevom Jiří Pardubský.
Osobitnou kapitolou je, ako ľudia v rôznych kútoch sveta vnímajú nevidiaceho človeka.
„V žiadnej z týchto krajín som nestretol človeka s bielou palicou. Na Filipínach sa napr. čudovali, prečo v takom mladom veku používam stareckú palicu na podopieranie.“ Pri otázke bezpečnosti sa opäť vraciame k palici, tentokrát ako k biciemu nástroju. Na tieto účely ju vraj v zahraničí nikdy nepoužil, možno iba raz doma v Česku. To však bližšie rozoberať nebudeme, rovnako ani jeho prácu v strojárstve, v ktorej prekvapujúco pokračoval aj po strate väčšiny zraku. Práve teraz je Jiří na pracovnom rázcestí. Vo firme, kde pracoval, dal výpoveď a teraz uvidí, či sa zamestná v pivovarníctve, strojárstve, alebo v jadrovom priemysle. Zároveň stále nepoľavuje v cestovaní – vo vrecku má už letenky na karibský ostrov Aruba. Jiřímu, samému sebe a aj vám sľubujem, že ho nenecháme na pokoji ani v budúcnosti a bude nás zaujímať, akým smerom sa vo svojej práci a záujmoch vyberie.
Michal Herceg
