Maliar, grafik a tvorca umeleckých objektov. Aranžér originálnych výkladných skríň pre luxusné parfumérie, optiky a odevné predajne. Slobodný umelec, ktorého diela vďaka početným výstavám poznajú na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku, Belgicku, Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Dánsku, dokonca i za veľkou mlákou. Organizátor a vedúci kreatívnych workshopov pre deti doma i v zahraničí (predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách), spolupracovník Oddelenia detskej onkológie v Košiciach a arteterapeut v neziskovej organizácii Maják, kde žijú dospelí ľudia so zrakovým i sluchovým postihnutím. Do svojho farebného sveta nás pozval Helmut Bistika.
Keď začali padať múry
Umeniu sa venuje odjakživa. Odmalička kreslí a maľuje, vyštudoval umelecké stolárstvo, pedagogiku a arteterapiu a krátko po tom, čo začali padať múry (fyzické a pozvoľna aj tie mentálne) ho výstavy zaviedli do nemeckého Arnstadtu. A práve tam sa to všetko začalo! Z centra, kde žili ľudia so zdravotným postihnutím, ho neočakávane oslovili, či by u nich neurobil workshop. Skúsenosti nemal žiadne, sám otvorene priznáva, že v prvej chvíli ani len netušil, čo má čakať a ako bude s takouto skupinou pracovať. Metodikami ani konzultáciami so špeciálnymi pedagógmi či sociálnymi pracovníkmi čas netratil, spoľahol sa na svoj inštinkt (s deťmi a mládežou prichádzal ako vychovávateľ na učilišti a učiteľ v ZUŠ-ke do kontaktu pravidelne) a na pozorné oko výtvarníka.
„Ja som veľmi spontánny človek a nikdy som sa vlastne ani príliš nechcel zaujímať o to, čo musím robiť a ako to musím robiť. Vnímal som to skôr ako výzvu. Bol som zvedavý, čo všetko sa dá robiť a ako by som ja mohol týmto ľuďom niečo poskytnúť. Nebál som sa – ako výtvarník stále vymýšľam nové obrazy, nové sochy, nové veci,“ hovorí Helmut Bistika. „V Arnstadte som sa ale s ľuďmi, ktorí sú sústredení v nejakom zariadení, kde sa im poskytuje sociálna rehabilitácia, stretol prvýkrát, videl som veľké továrne, v ktorých pracujú. Na Slovensku sa to tiež dialo, pravdaže, nie v takom rozsahu, ale kdesi ďaleko. Alebo možno aj blízko, ale za poriadne vysokými múrmi. Dali nám k dispozícii všetky potrebné nástroje, povedali, že budeme vytvárať drevené sochy, a priviedli ma k pätnástim mladým ľuďom, z ktorých každý mal iné postihnutie. Od mentálneho cez sluchové až po telesné,“ prechádzame ďalej umelcovými spomienkami spred takmer štvrťstoročia. „Večer čo večer som odchádzal dojatý ich snahou vdýchnuť tomu kusu dreva život, odovzdať mu niečo zo seba, vyrezať a vyvŕtať doň svoj odkaz. a Počas toho týždňa vo mne nastal úplný prerod. Pochopil som, že aj ľudia, ktorí majú skrivené ruky, sedia na vozíku a takmer nič nevidia, sú schopní vytvoriť sochu. Keď sme traja či štyria vŕtali do toho dreva, niekedy to hraničilo s komickosťou, možno až absurditou, ale veľmi intenzívne som vnímal, že sme na správnej ceste. Každý sa predsa chce hrať! A hoci má človek ten potenciál obmedzený, stále v ňom je zvedavosť, ktorá ho núti objavovať a skúšať. A vtedy som pochopil, že sa to dá a že je to krásna práca. Chodieval som tam potom celé roky, po korone sa ale, žiaľ, viaceré spolupráce vrátane tejto pretrhli.“
Týždeň má 20 rokov
História sa opakuje. Preto sa aj spolupráca so zariadením Maják v Sadoch nad Torysou (časť Zdoba pri Košiciach), kde žijú prevažne absolventi Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici, začala pozvaním na workshop. Týždňový. Dvaja či traja výtvarníci už odtiaľ (dokonca už po niekoľkých dňoch) zutekali, riaditeľka Henrieta Heidecker však nie je z tých, čo by sa ľahko vzdávali.
„Keď som tu prišiel prvýkrát, zaviedli ma do spoločenskej miestnosti. Čakalo ma v nej možno 9 ľudí, okolo nich farbičky a výkresy. Neštudoval som ich chorobopisy, dodnes sa nezaujímam o to, kto na koľko percent počuje, alebo kto ako vidí. Všetko je to o ľudskom prístupe. O tom, nakoľko som ja ako výtvarník schopný vnímať iného človeka, čo mu viem ponúknuť, a kam až sa mi podarí posúvať latku. Nie násilím, ale hrou,“ pokračuje Helmut Bistika. „Tu treba reagovať veľmi spontánne, pretože situácia sa veľmi rýchlo mení. Vy si nemôžete dať cieľ v zmysle, že toto a toto dnes urobíme. Musíte sledovať, čo a ako sa práve deje a prispôsobiť sa tomu. Tu neexistujú pravidlá. Čo niekomu vyhovuje, inému zas môže vadiť. Úžasné ale je, že spätnú väzbu dostávate okamžite.“
Helmut Bistika však nie je typ, ktorý bude pracovať so zviazanými rukami. Viete, ako to je? Spoločenskú miestnosť treba zakaždým upratať, tvorivú energiu vypustiť von oknom. Ale on túžil s klientmi skúšať farby, hlinu i drevo, tých, čo im bolo pri stole tesno, oslobodiť, dať na stenu sololit a nalepiť naň papier.
„Tak ďaleko som všetkých otravoval, až sme si urobili malý ateliér,“ usmieva sa arteterapeut z Majáka. „Každý, kto chce, sa prezlečie, odíde z toho svojho komfortu, z tej svojej každodennosti do miestnosti, kde budeme vytvárať niečo nové. A to je pre nich veľmi dôležité! Okrem toho nám to dáva obrovské možnosti! Mojou úlohou je odpozorovať, kto má čo rád a čo potrebuje – kto nedokáže pracovať, ak nemá dostatok vlastného priestoru, kto zas musí cítiť blízkosť ostatných. Jeden po celý čas sedí, druhý musí občas vstať, poprechádzať sa, podísť k veľkému plátnu. Ten vydrží hodinku, tomu pri práci prejde celý deň. Toho, čo sa rád (rukami alebo celým telom) „džabe“ vo farbách, takže z ateliéru musí rovno do sprchy, nemôžem prikovať k „obyčajnej“ ceruzke, tomu, čo neznesie, aby sa ufúľal, musím ponúknuť, povedzme, fixky. Ak by som to nenavnímal, znechutím ich a viac za mnou neprídu.“
Šiesti – siedmi, občas však prídu len dvaja či traja, závisí to od toho, kto sa ako cíti. Dorozumievajú sa posunkovou rečou a dotykmi, inštrukcie sa tu podávajú prakticky bez slov. Podaktorí klienti vôbec nerozprávajú, čo majú na srdci, vyjadrujú očami, úsmevom, výskaním. Keď niekto potrebuje konkrétnu tému, má ju mať, ak niekto uprednostňuje čosi fantazijné, takisto si príde na svoje.
V umení neexistuje odtiaľ potiaľ
Helmut Bistika chodieva do Majáku takmer denne, ale netají sa tým, že dodnes je pre neho výzvou vymyslieť pre klientov zakaždým niečo nové, niečím ich stimulovať, niečím k tvorivej aktivite vyprovokovať. Keď som sa spýtala na to, či sa mu za roky praxe ukázalo, ktoré výtvarné techniky sú, povedzme, viac a ktoré menej vhodné pre ľudí s takým či onakým postihnutím, rozhovoril sa o klientovi, ktorý konkrétne postavičky postupne „vymenil“ za šmuhy a čiary, farby si zredukoval len na čiernu a bielu.
„Neviem, či vôbec ešte niečo vidí – nepýtal som sa ani jeho, ani nikoho iného. Pre mňa je dôležité, že to nevzdal a do ateliéru chodí pravidelne. Viete, ja si nemôžem povedať, že on už zrejme nevidí, takže mu dám, povedzme, len modelovať, navyše, z mäkkých materiálov. Nie je na mne rozhodovať, čo je pre neho vhodné a čo nie. Ak už naozaj nevidí, treba ho o to viac dráždiť a ukazovať mu nové a nové možnosti, pretože ich jednoducho nepozná. To, po čom siahne, a čo posunie ďalej, je na ňom. Ale keď mu ja každý deň neukážem niečo nové, nielenže nebude mať ten zážitok, ale ho aj obmedzím,“ zdôrazňuje Helmut Bistika. „Niekedy dokonca treba nechať ateliér zavretý a vybrať sa do mesta. Dovoliť mu chytiť nejakú sochu, položiť mu dlaň na niečo studené, na niečo horúce a vrátiť sa, až keď získa nový zážitok. Koniec koncov, aj ja sám chcem skúšať nové veci, aby to nebolo jednotvárne. Kto som ja, že ho o to chcem pripraviť?“
Zničiť znamená vylepšiť
Helmut Bistika hovorieva, že sa len tak hrá. Raz si robí sochy, inokedy obrazy. Neustále experimentuje s farbami a materiálmi. V jeho dielach nachádzame symboliku, emóciu, číselné kódy, fragmenty starých krajčírskych návrhov, rôznych písomností a mnoho iného. Jednou z techník je aj asambláž, ktorá dáva obrazu priestorovú dimenziu. Zaujímalo ma preto, či by sme sa s jeho tvorbou mohli oboznámiť aj my.
„Tým, že neustále uvažujem, ako svojich klientov motivovať, ako s nimi pracovať a čo s nimi vytvoriť, môj celkový pohľad na výtvarné umenie a spôsob mojej vlastnej tvorby sa zmenil. Moje diela už nie sú o ploche. Obrazy cez rôzne reliéfne prvky alebo vychádzajú von, alebo cez diery, do ktorých môžete vložiť ruku, vchádzajú dnu. Hrám sa s materiálmi, rád pracujem napr. s kožou, takže vlastnou kožou vnímate kožu na obraze, dotýkate sa jej, voniate ju. Sochy sú raz z hrubého, inokedy z hladkého materiálu. Jednoducho som dostal možnosť učiť sa a ponúkať (pre niekoho možno) absurdné a fantastické veci. Keď čosi také hľadám v nejakej galérii a ono to tam nie je, fascinuje ma to. Ale hlavne ma to núti ísť ďalej a ďalej, ba trikrát ďalej! Ja som taký malý provokatér, ktorý chce, aby to tam bolo. A keď to tam nie je, treba to vytvoriť.“
Vytvárate s „majákovcami“ aj spoločné diela?
„Jasné,“ pritakáva Helmut Bistika skôr, než dopoviem. „Často donesiem obrazy a oni ich… niekto by povedal zničia, ja hovorím dorobia. Dorobia ich takou energiou, akú ja nedokážem vyvinúť a ako vidiaci by som to tak nikdy ani neurobil. A je to úžasné! Ten obraz dostane úplne novú dimenziu! Je to zase iný pohľad na výtvarné umenie,“ nadchýna sa uznávaný výtvarník.“ Ale, viete, keby ma to nezaujímalo a neprovokovalo, tak to vôbec nerobím. Mnohí umelci, len čo sa im dotknete obrazu, už celí sčervenejú, kričia a odťahujú vás preč. S takým ochranárskym postojom k dielam sa stretávam pomerne často. Nedávno sme s priateľom z Majáku boli v galérii, on, pravdaže, nalepený na obraze, a pani, čo to tam strážila, ma každú chvíľu prosila, „nech sa len, preboha, ničoho nedotkne“. Tak jej hovorím: „A čo tomu obrazu spraví? Keby ste vy mali taký zrak, ako má on v prstoch, tak by som sa naozaj nemusel báť už ničoho.“ Bolo úplne jedno, či niečo videl, či nevidel. Hlavne že mal ten zážitok.“
Keď sme už ale v slávnostnom, škoda by bolo opätky predčasne odhadzovať a kravaty rozväzovať. Ako by to bolo nezájsť aj na výstavy diel samotných klientov Majáka? Sprievodcom je mi opäť Helmut Bistika.
„Vystavovali sme už všade možne. Niekedy sa prezentujú zvlášť majákovci, inokedy ponúknem verejnosti ich portréty, alebo vystavujeme spolu. Tento rok ma napr. oslovili z galérie v nemeckom Erfurte, aby som u nich predstavil svoju tvorbu. Súhlasil som pod podmienkou, že so mnou bude vystavovať aj môj klient. Nemali námietky, a tak som zobral aj Peťa Hrušku, ktorý úžasne výtvarne pracuje a naozaj si to zaslúži. Z Košíc do Prahy, potom do Drážďan a odtiaľ do Erfurtu. Peťo nikdy predtým nešiel nočným vlakom, nikdy neabsolvoval takú ďalekú cestu – určite to bolo na film – a vernisáž i tú atmosféru si fakt užil,“ dodáva spokojne umelec.
Svetlo v tme
„Helmut Bistika vstúpil do sveta ľudí, ktorí nekomunikovali bežným spôsobom, a napriek tomu, že nepoznal špecifické formy alternatívnej komunikácie, dokázal si nájsť svoj spôsob, ako rozumieť a vnímať ich potreby. Navzájom sa spoznávali cez dotyky, farby a štetce. Začiatky výtvarnej tvorby boli náročné, no postupne si tieto dva rozdielne svety vytvárali jeden spoločný. Dôvera, láska a prijímanie inakosti búrali bariéry a začal vznikať jeden krásny umelecký proces výtvarnej tvorby, ktorý trvá dodnes,“ hovorí riaditeľka zariadenia Maják Henrieta Heidecker. „Helmut priniesol do života našich klientov svetlo. Farby, plochy plátna, štetce a fixky sa stali prostriedkom novej formy vyjadrenia ich emócií, túžob, ale aj eliminácie nepokoja a úzkostných stavov. Diela, ktoré vznikajú z tohto procesu sú unikátnym vyjadrením ich vnútorného sveta. Helmut je ich svetlo v tme.“
Dušana Blašková
