Bzučí to u nás ani v úli, tichého miesta nenájdeš. Starý otec nám smrečiny z hory nazvláčal, aby sme dom od nedočkavosti hore nohami neprevrátili. Jáj, keby len bol tušil!
Malá Dorotka sa hneď vychytila izby vymetať. Vetvičkami trepoce a z plného hrdla bosorky odháňa, až ihličie do kútov odfrkuje. Vilko jej pošepkal, že v noci sa zem otvára a všetky zlé sily von vypúšťa. Sám po dvore ohníky zakladá, lebo tých sa mátohy boja, jabĺčka na mesiačiky krája
a na zlatú niť navlieka, oriešky ako veverica zhľadúva, aby ich po zeleni porozvešal. „Nasýtia sa a na nás sa im slinky zbiehať nebudú,“ vraví s vážnou tvárou. Nik sa neodváži protirečiť. Najdlhšie z nás po svete chodí, Jakuba od susedov pozná, čo vlani sušené pomaranče zo stromčeka poobhrýzal a odvtedy je pobosorovaný. Z podoby zišiel, večne na mesiac hľadí, po nociach verše píše. Starý otec sa usmieva popod strapaté fúziská a vypúšťa lenivé krúžky z briarky. Dobre on tú bosorku pozná, tá chlapcovi z hlavy tak skoro nevylezie, čo ako dlho sa v mesačnom svite kúpať bude. Ale nech!
Rudko od Mikuláša z dreva rytierov strúha, vidí sa mu, že je to istejšia ochrana než tie Dorotkine spevy, lebo tie odstrašia len na chvíľu. Z drôtu im brnenia pletie, prilby na hlavy zakladá, akurát meče ešte ukuť nevie. Ale času dosť! Ja tiež stromky vylepšujem. Sklo fúkať neviem, ale s bublifukom na dvor vyletúvam. Vzala som si do hlavy, že farebné guľôčky vo vzduchu srieň obalí a na vetvičkách spočinú ani ovocie z Rajskej záhrady. Všetci do trblietavých papierikov kocky cukru i kamienky balia, po očku po mne pokukujú, ale nesmejú sa. Zvedaví sú aj oni.
Stará mama potajomky okolo stromčeka krúži, betlehemskú hviezdu na vrchol upevňuje, aby nás viedla, jabĺčka dopĺňa a pripomína, aby sme na reťaz z papiera nezabudli. Hadiť sa musí, aby nám pokušenia pripomínala. Potajomky po dome Dorotkine ihličie zbiera a do vyšívaných vrecúšok ho vkladá, nech dom prevoňajú. Pečie-vypeká, oblátky pred nami schováva, aby sme sa mali pri večeri čím podeliť. Tetka Brenčíčka priniesla košík medových perníčkov a zázvorníkov, z Tomášovského domu konča dediny nám poslali sviečky s drôtikmi, aby sme ich medzi konáre poriadne prichytili. Tú najväčšiu sme hneď do okna postavili, aby k nám na Štedrý deň hostia poľahky trafili. Ondrík, čo sa vlani aj u vás po vianočnú poštu zastavil, nám priniesol vedro piesku, reku, jeden nikdy nevie. Sviečky sa rozkokošia, stará mama nás aj tak vždy všetkých horúcimi bozkami obsýpa, zíde sa, aby dom od samej lásky a radosti nevzbĺkol.
V mene celej redakcie vám všetkým prajem, aby vás aj budúci rok zďaleka obchádzali všetky zlé sily a aby vo vás veselý a zvedavý plamienok nevyhasol.
Šťastné a veselé čítanie!
autorka
Taktéž hezké Vánoce a i nový rok.