V nedeľu 1. februára nás vo veku 68 rokov navždy opustila Milota Strončeková (rodená Hudecová), ktorej život bol veľmi úzko spätý s nevidiacimi a slabozrakými nielen v Turci, ale na celom Slovensku.
Narodila sa 24. septembra 1957 v Ružomberku, kde strávila detstvo. Študentský život zviazala s rovesníkmi so zrakovým postihnutím a SOU v Levoči, kde si po zavŕšení štúdia prevzala výučný list ako kníhviazačka a neskôr masérka. V tejto profesii pôsobila vo Fakultnej nemocnici v Martine, popri tom sa však angažovala v Zväze invalidov a pomáhala založiť samostatnú organizáciu, ktorá by obhajovala záujmy výlučne ľudí so zrakovým postihnutím. V ÚNSS pôsobila aj v profesionálnej, aj v spolkovej zložke. Bola terénnou pracovníčkou, neskôr vybudovala a roky viedla Oblastné stredisko sociálnej rehabilitácie v Martine. Jej „srdcovkou“ bola predovšetkým sebaobsluha. Bola jednou z dvoch slovenských absolventiek náročného kurzu sebaobsluhy medzinárodne uznávaného tyflopéda Jána Jesenského, bola garantkou ÚNSS pre oblasť sebaobsluhy, školila budúcich inštruktorov našej organizácie, špeciálnu pozornosť venovala diabetikom so zrakovým postihnutím a ich sociálnej rehabilitácii, história si ju však zapamätá aj ako vedúcu detských a mládežníckych táborov. Založila a dlhé roky viedla základnú organizáciu v Martine, stála na čele krajskej rady v Žiline, podieľala sa na rozvoji kolkárskeho športu pre nevidiacich a slabozrakých. Počas svojho aktívneho života si doplnila vzdelanie – zmaturovala na Zdravotníckej škole v Levoči, na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety postupne obhájila bakalársky, magisterský i doktorský titul. Dlhé roky prednášala na univerzitnom pracovisku v Trstenej a pôsobila ako sudca z ľudu.
Milovala ručné práce, pre ktoré zapálila aj členov svojej ZO-čky (napr. pre výrobu mydiel, košikárstvo či plstenie), s radosťou sa venovala „povinnostiam“ gazdinej, žila pre svoju rodinu – manžela Ladislava, syna Martina, vnuka Lacka a vnučku Zuzku.
Česť jej pamiatke!
(red.)
