A kde inde, ak nie v Malokarpatskom múzeu v Pezinku? Kým si budete vychutnávať nápoj bohov, odkryjú sa pred vami viac než dve tisícročia vinohradníctva a vinárstva v Malých Karpatoch, zhmotnené v najväčšej zbierke vinohradníckych lisov v Európe, technike obrábania viníc a dorábania vína či v stredovekých a novovekých minciach. Dozviete sa o pozitívnych i negatívnych účinkoch pitia vína a jeho typických odrodách, o význame klimatických podmienok a vinohradníckej samospráve, ktorá mala právo riešiť priestupky vo viniciach, drobné krádeže, zvady či urážky. Svoju hrošiu kožu budete môcť otestovať na dereši, bdelosť na simulátore opitosti, čuchové bunky pri arómabare, šikovnosť prstov pri zátkovačke fliaš a skladaní archeologických nálezov, ostrosť zraku pri multimediálnom premietaní histórie vinohradníctva a vinárstva na 3D mape, pri unikátnej technológii holografie, ktorá oživuje postavu vinára, alebo pri skúmaní vzácnych mincí pod lupou. Stálymi expozíciami Príbeh vína a Dejiny vinohradníctva a vinárstva pod Malými Karpatmi nás previedla Lucia Burdová.
Môžete nám, prosím, na úvod vylisovať informácie o najväčšej zbierke vinohradníckych lisov v Európe, ktorú Malokarpatské múzeum v Pezinku uchováva?
„Najstarší vinohradníckym lisom u nás je kladový lis so závažím z roku 1608. Pochádza zo Svätého Jura, kde bol nájdený v pivnici domu na Bratislavskej ulici. Vďaka stálej teplote a ideálnej vlhkosti sa zachoval v kompletnom a takmer neporušenom stave. V našom múzeu sa nachádza ešte jeden typ lisu, ktorý na lisovanie hrozna používal systém klady, väčší a oveľa novší (pochádza z 19. stor.). Na klade lisu z roku 1608 je vyrezaný nápis s letopočtom 1725, ktorý informuje o jeho oprave bohatým svätojurským vinohradníkom a mešťanom Samuelom Huberom. Dom, v ktorom sa lis nachádzal, kúpil za 3000 zlatých v tisíc deväťsto siedmom František Kozmon. Lis opravil a znovu uviedol do prevádzky, ale keďže bol pravidelne používaný a v priemere ročne vylisoval 150 hl vína, v roku 1921 bol nutný zásah. Podpísal sa podeň svätojurský kolár Martin Wagner, ktorý zhotovil nové vreteno a veľkú matku.“
Aké boli jeho osudy po smrti Františka Kozmona? Prešlo remeslo z otca na syna?
„Áno, od roku 1926 využívali lis jeho synovia Ferdinand a Ján. Ako posledný na ňom v roku 1939 lisoval zať Františka Kozmona Augustín Lackovič. Ten pri neopatrnom zaobchádzaní s vretenom, porušil klenbu na strope miestnosti, následkom čoho sa časť tehál zrútila na vreteno lisu a upchala jamu, v ktorej bolo kamenné závažie. Porušením statiky čoskoro povolila aj zvyšná klenba lisovne a zasypala ďalšie časti kladového lisu. Po tejto havárii kúpil majiteľ nový železný lis, a keďže starý kladový lis držal váhu stropu lisovne, prevádzka okolo nerušene pokračovala. V takomto stave ostal až do roku 1965. Pri príležitosti malokarpatského vinobrania v Pezinku ho z pivnice demontovali a silou dvadsiatich deviatich ľudí previezli do Pezinka. O tri roky neskôr ho vystavovali na tamojšom námestí, potom previezli do priestorov dnešného Malokarpatského múzea, kde je až dodnes. Oficiálne získaný bol v roku 1974. Jeho posledné majiteľky Margita a Zuzana Kozmonové uvádzali, že kapacita lisu na jedno použitie bola 40 putní. Spravidla ho nabili večer a do rána bolo hrozno vylisované, pretože veľký kameň tlačil lis sám. Na obsluhu stačil jeden silnejší chlap alebo dve staršie deti. Jeho prednosťou bolo aj to, že bol vyrobený z dreva, mušt sa preto nikde nestretával so železom.“
Prezraďte nám, prosím, aké sú tradície pestovania viniča hroznorodého na malokarpatskom území.
„Tradícia pitia vína a poznatky o pestovaní viniča sa v Európe začali šíriť vďaka Grékom už takmer pred 2000 rokmi. Prostredníctvom obchodu sa víno dovážalo aj do nášho regiónu. Prvé vinohrady sa na území dnešného Slovenska zakladali pravdepodobne už v dobe halštatskej (750 – 450 pred Kr.). Vo väčšom množstve zakladali nové vinohrady najmä v oblasti juhozápadného Slovenska Rimania a pod ich vplyvom Germáni (0 – 4 stor.). Predpokladáme, že znalosť pestovania viniča v tomto priestore, ešte pred prítomnosťou Rimanov, poznali aj Kelti (450 – 0 pred Kr.). Práve Keltom sa okrem iného pripisuje aj vynález dreveného suda, ktorý má dodnes vo vinárstve dôležité uplatnenie. V pestovaní viniča pokračovali v rannom stredoveku Slovania.“
Čo v tomto smere priniesol vznik Uhorského kráľovstva v roku 1000?
„Produkcia vína sa postupne začala zvyšovať. Víno bolo liturgickým nápojom kresťanov a v zriedenej forme predmetom každodenného pitia. Prvé písomné zmienky o pestovaní viniča na území Slovenska pochádzajú už z 11. stor. V stredoveku patrilo vinohradníctvo k najvýnosnejším poľnohospodárskym odvetviam. Víno bolo totiž veľmi žiadaným nápojom a okrem kráľa či cirkevných inštitúcií rozvíjali vinohradníctvo na svojich majetkoch i feudáli. To bol prípad aj troch v tej dobe malých vidieckych sídiel Svätého Jura, Pezinka a Modry. Feudálni páni týchto sídel ako kráľ Ľudovít I., Stibor zo Stiboríc, Orságovci či Grófi zo Svätého Jura a Pezinka podporovali vysádzanie vinohradov a snažili sa pre svoje usadlosti zabezpečiť rôzne práva (konať jarmoky, trhy atď.) Tie vďaka rozvinutému a výnosnému obchodu s vínom pomáhali zvyšovať prosperitu miestnych obyvateľov, medzi ktorými tvorili významnú časť pozvaní nemeckí hostia. Práve preto sa najvýznamnejšími producentmi a obchodníkmi s vínom v oblasti Malých Karpát stali práve mešťania. Predovšetkým mešťania Bratislavy a Trnavy, ktorí v chotároch Svätého Jura, Pezinka a Modry vlastnili v stredoveku množstvo viníc. Bohatstvo mešťanov a politická situácia v krajine umožnila týmto lokalitám získavať stále väčší podiel samosprávy, ktorý bol do polovice 17. stor. zavŕšený získaním privilégií slobodných kráľovských miest.“
Aké archeologické nálezy môžu návštevníci vo vašom múzeu obdivovať?
„V expozícii Príbeh vína, ktorá návštevníka oboznamuje s dejinami malokarpatských vinohradníckych miest, sa nachádza aj časť venovaná najstarším dokladom, ktoré spájame s pitím vína, pestovaním viniča, resp. s požívaním alkoholických nápojov. Návštevníci môžu vidieť nádoby a súpravy nádob na pitie z doby bronzovej (15 – 14. stor. pred Kr.), šálky a čaše z doby halštatskej (8. – 6. stor. pred Kr.), antické amfory, bronzovú kanvicu s motívom viniča z doby rímskej (1.stor.), pochádzajúcu z germánskeho pohrebiska v Zohore, ako aj džbány a hrnčeky z včasného a neskorého stredoveku. Všetky predmety pochádzajú z regiónu západného Slovenska. Časť z nich tvoria repliky, keďže pôvodnými nálezmi disponujú iné múzeá, časť vystavených exponátov sú originálne artefakty. Zaujímavými nálezmi sú predmety spojené priamo s obrábaním vinohradov a pestovaním viniča, ako staré vinohradnícke nože z včasného a vrcholného stredoveku, ranostredoveké krájadlo z pluhu, či motyka. K unikátom patrí minca nájdená na veľkomoravskom hradisku vo Svätom Jure, kde vedie dlhoročný archeologický výskum archeológ Malokarpatského múzea v Pezinku, Július Vavák. Pochádza z územia arabského Abbásovského kalifátu a jej vydavateľom bol kalif al-Mu’tazz. Ide o vôbec prvú súvekú arabskú mincu nájdenú na území Veľkomoravskej ríše. Strieborný dirham bol vyrazený v strednej Ázii a obsahuje úryvky veršov z Koránu. Minca je významným dokladom obchodných kontaktov Veľkej Moravy s Orientom.“
Môžeme sa, prosím, na chvíľu vrátiť do čias cechov? Ako sa žilo učňom?
„Pred získaním majstrovského titulu musel každý uchádzač o remeslo prejsť neľahkým dlhoročným školením. To sa začínalo vstupom do učňovského stavu, pokračovalo povýšením do stavu tovarišského a ak uchádzač splnil všetky podmienky, bol mu pridelený titul majstra. Učenie trvalo tri až štyri roky a charakterizoval ho prísny, pevne daný režim. Učeň musel svojho majstra bezpodmienečne poslúchať, prejavovať mu oddanosť a úctu, často musel dokonca majstrovej manželke pomáhať pri domácich prácach. Niet sa preto čomu čudovať, že zvyčajne to bol práve učeň, kto vstal prvý, rozsvietil, zakúril, priniesol vodu na umývanie a ustlal postele tovarišov, v nejednom prípade dokonca prával plienky a opatroval deti majstrovej. Ak sa dopustil priestupku, majster i tovariši ho trestali bitkou, keďže peňažné pokuty nemal z čoho zaplatiť. Určite už rozumiete, kde sa vzalo učeň – mučeň (úsmev). Článok 14 mlynárskeho cechu v Pezinku napríklad o postavení učňov hovorí: Každý učeň jest povinný svojemu majstrovi a majstrovej, nadevšecko vrchosti poslušny a poniženi byti a rozkazy tež vyplniti, krom žeby jemu nečo neslušneho majster, aneb majstrova rozkazal, neni povinen vyplniti, ktery by ale toto dobre naučeni nezachoval, jest povinnen jeho majster v cechu oznamiti.“
A čo život tovarišov? Nastali ukončením učňovského vzdelania a získaním výučného listu krajšie časy?
„Nie veru, hoci o čosi jednoduchšie to predsa len mali. Ale aj oni museli svoj súkromný i verejný život podriaďovať prísnym cechovým artikulám a zvyklostiam. Ich nedodržiavanie viedlo k udeleniu peňažitej, či inak stanovenej pokuty. Ak opäť nahliadneme do textu z artikul pezinského mlynárskeho cechu, konkrétne do bodu 26, dočítame sa, že ak by sa stalo…,“že by nektery tovariš bez pričiny den a noc inady se potĺkal aneb v šenku pil, ten aby se v poctivem cechu obžaloval a jeho Wocherlohn (týždenná mzda) aby za pokutu odjan byl.
Finančná a pracovná situácia tovarišov nebola príliš priaznivá. Aby vystačili aj s menším platom, ktorý bol, mimochodom, pevne predpísaný cechom, nesmeli sa oženiť. Tento zvyk zrušila až Mária Terézia, a to v roku 1770. Panovníčka zároveň zredukovala pracovnú dobu, ktorá dovtedy trvala 19 hodín – od 3:00 do 22:00 s polhodinovými prestávkami na raňajky a večeru a hodinovou prestávkou na obed. Po reforme sa pracovalo už „len“ 15 hodín.“
A aká bola cesta k „titulu“ majstra?
„Tovariš ako vyučený remeselník bez živnostenského oprávnenia pracoval u svojho majstra za mzdu, stravu a poskytnutie prístrešku. Aby sa naučil samostatnosti a zdokonalil sa v remesle, musel sa po určitom čase tohto života vzdať a vydať sa na dvoj- až trojročnú vandrovku. Smer cesty si mohol vybrať sám. Po návrate absolvoval u svojho majstra ešte tzv. majstrovský rok (Meisterjahr) a až potom si mohol podať žiadosť o prijatie do majstrovského stavu. Posledná prekážka, ktorú musel tovariš na ceste k majstrovstvu prekonať, bolo podanie dôkazu o svojej odbornej spôsobilosti. Vo väčšine prípadov išlo o vyhotovenie majstrovského diela (Meisterstűcku), ak išlo o remeslo spadajúce do sféry služieb, musel pred cechovou obcou potvrdiť stupeň svojej kvalifikácie. Ak cech jeho prácu prijal, bol po zaplatení poplatku, teda inkorporačnej taxy, a po usporiadaní výdatnej hostiny pre všetkých členov cechu prijatý a obradne povýšený za plnoprávneho majstra. Po zložení prísahy a zapísaní do cechovej knihy však čakala na nového majstra ešte jedna úloha. A to zriadenie dielne. Zároveň sa musel do roka oženiť, inak ho čakal peňažitý trest a po dlhšom čase i vylúčenie z cechu.“
V časti expozície venovanej mestskej justícii sa okrem iných nachádza aj exponát, ktorý skúšať na vlastnej koži rozhodne netreba. Keď, tak len veľmi zľahka. Prezradíte nám, prosím, kde sa v múzeu vinárstva a vinohradníctva vzal dereš?
„V 17. stor., kedy mestá Pezinok, Modra a Svätý Jur nadobudli s potvrdením privilégií slobodných kráľovských miest právo Ius Gladii, teda právo meča, získali rozsiahle právomoci aj v oblasti súdnej správy – o všetkých trestoch mohli nielen rozhodovať, ale ich aj vykonávať, a to vrátane trestu smrti. Okrem prejednávania menších prípadov, rôznych sporov, majetkových záležitostí či urážok na cti, sa miestne súdnictvo zaoberalo i vyšetrovaním a riešením závažnejších priestupkov či zločinov, pri ktorých mohla byť počas vypočúvania uložená tzv. útrpná otázka. Inými slovami, vypočúvaná osoba bola podrobená mučeniu. Rozsudky vynášala mestská rada na čele s richtárom, v závislosti od závažnosti riešeného prípadu, povahy zločinu a jeho okolnostiam boli vynášané tresty na cti, na majetku, telesné tresty a tresty smrti. Preto ten dereš v múzeu vinárstva. Pri vykonávaní telesných trestov a pri kladení útrpnej otázky sa obvinený alebo odsúdený pripútal k tejto drevenej lavici a dostal presne vymeraný počet úderov palicou alebo prútom. Treba ale dodať, že malokarpatské mestá mali jedno špecifikum: nižším stupňom súdnej právomoci disponovala aj vinohradnícka samospráva. Tá mala právo riešiť všetky záležitosti, týkajúce sa vinohradníctva, priestupky vo viniciach, drobné krádeže, zvady, či urážky. Vážnejšie prečiny sa predostierali mestskému súdu. Súdna právomoc ostala mestám až do 19. stor., kedy bola oddelená od výkonu mestskej správy a prešla do rúk okresných súdov.“
Nadstavbové informácie k vystaveným zbierkovým predmetom a k obsahu oboch expozícií poskytujú návštevníkovi moderné komunikačné prostriedky. Môžeme sa, prosím, postupne pristaviť pri týchto zážitkových častiach expozície?
„Pravdaže! Každý, kto k nám zavíta, si môže vyskúšať arómabar, ktorý priblíži pestrú škálu rôznych vôní – ovocných, kvetinových, bylinných, medových či korenistých. Vzorky vôní nie sú vybrané náhodne, všetky charakterizujú vína produkované v malokarpatskom regióne.
K ďalším zaujímavým prvkom patrí strúhacia stolica a zátkovačka. Strúhacia stolica je súčasťou inštalácie s debnárskou dielňou a demonštruje časť procesu výroby drevených sudov – keďže od kvalitne zhotoveného sudu závisela aj kvalita zrejúceho vína. Vzhľadom na to, že vyrobiť drevenú dúžku (časť suda) by bolo v podmienkach expozície náročné, pripravili sme si pre návštevníka strúhanie dreveného vinohradníckeho kolu, ktorý preverí jeho zručnosti. V prípade zátkovačky si môže skúsiť prácu, ktorou sa finalizoval celoročný proces výroby vína – zazátkovanie vínnej fľaše.
Na negatívne aspekty spojené s pitím vína, popri jeho pozitívach, upozorňujú tzv. simulátory opitosti. Sú to okuliare, ktoré imitujú stav účinkov alkoholu ako zhoršenie zraku, zníženie pozornosti, zmätenie, vizuálne skreslenie, zmenu vnímania hĺbky a vzdialenosti. K dispozícii sú štyri typy okuliarov, ktoré simulujú rôzne hladiny alkoholu, od 0,6 – 0,8‰ cez 0,8 – 1,5 ‰, 1,5 ‰ až po 2,6 – 3,5‰.“
V Malokarpatskom múzeu ste pamätali aj na špecifické potreby ľudí so zrakovým a sluchovým postihnutím. Kde sa to u vás brailí a čo sa posunkuje?
„V rokoch 2012 – 2013 sme završovali tvorbu expozície o dejinách malokarpatských vinohradníckych miest s názvom Príbeh vína. Zbierkových predmetov, ktoré v rámci nej verejnosti prezentujeme, sa však vzhľadom na ich povahu a historickú hodnotu nie je možné dotýkať sa, viaceré dokonca musia byť umiestnené vo vitrínach.
V pivničnej expozícii je to trochu iné, pretože tam sa nachádzajú predmety spojené s viničným hospodárstvom a vybrané exponáty (napr. vinohradnícke náradie, lisy, sudy a pod.) môže návštevník spoznávať aj dotykom. Do príbehu vína, jeho výroby a tajomstiev navyše môže vstúpiť aj prostredníctvom interaktivít ako arómabar či zátkovačka.
V hornej expozícii sme sa rozhodli vytvoriť také formy prezentácie, ktoré by vychádzali v ústrety aj návštevníkom so zrakovým a sluchovým znevýhodnením. Prvú skupinu oboznamujú s obsahom oboch expozícií popisy v Braillovom písme, druhá môže využiť audiosprievodcu s obrazovkou a s naším zbierkovým fondom sa oboznámiť prostredníctvom slovenského posunkového jazyka. Výborným komunikačným prostriedkom je aj 3D mapa Malých Karpát – nevidiacim umožňuje hmatom spoznať toto pohorie a jeho svahy.“
Slabozrakí a vidiaci návštevníci si navyše môžu pozrieť aj projekciu histórie malokarpatského regiónu, ktorá sa na stenu a na veľkorozmerný 3D model pohoria premieta. Aké informácie zvedavcom touto formou ponúkate?
„Prezentácia sa zameriava na vinohradníctvo a vinárstvo, teda dominantnú zložku miestneho hospodárstva, zložku, ktorá ovplyvňovala a formovala celý región. Zachytené sú udalosti od prítomnosti Rimanov v danej oblasti, cez rozvoj stredovekého obchodu s vínom a vojny a konflikty, ktoré malokarpatský región zasiahli. Nasleduje vznik a rozmach slobodných kráľovských miest, vzostup a kríza vinohradníctva, jeho modernizácia a konsolidácia a predstavenie súčasného stavu. Najdôležitejšie a najzaujímavejšie historické udalosti, ktoré sa odohrali na území malokarpatských vinohradníckych miest, sú radené chronologicky, zobrazujú sa heslovito spolu s letopočtami a dobovými ilustráciami, grafikami a fotografiami. Zážitok z multimediálnej prezentácie dotvárajú dynamické animácie a efektný hudobný podklad. Záver tvoria zábery vinohradov v pezinskom, svätojurskom a modranskom chotári. Projekcia na stenu prebieha paralelne na dvoch plochách, a to v slovenskej a anglickej verzii.“
Kontakt
Adresa: Malokarpatské múzeum, M.R. Štefánika 4, 902 01 Pezinok
telefón: 033/641 33 47, 0911 404 053
e-mail: muzeumpezinok@muzeumpezinok.sk
web: muzeumpezinok.sk
Dušana Blašková
