Tretieho decembra sme si opäť pripomenuli Medzinárodný deň ľudí so zdravotným postihnutím. Deň, kedy sa o čosi intenzívnejšie a slávnostnejšie usilujeme zvýšiť povedomie o každodennosti azda najväčšej menšiny na svete, upozorniť na jej práva, slovom i skutkom zdôrazniť, že jej predstavitelia sú rovnocennými a cennými členmi spoločnosti. Hovorí sa síce, že slová nestačia, ale to musel do obehu vypustiť niekto, kto netuší, akú majú moc, a kto si neuvedomil, že nimi môžeme raniť, ponížiť, stigmatizovať či diskriminovať. Bez zlého úmyslu, ale predsa! Siahame po nich automaticky – zvyk je železná košeľa – načim ale byť rozvážny a opatrný, pretože v jazyku sa odrážajú všetky naše postoje, miera našej otvorenosti a akceptácie a nechtiac o sebe prezradíme viac, než nám je milé. Ako teda hovoriť tak, aby sme ľuďom s odlišnými životnými skúsenosťami preukázali čo najväčšiu úctu?
Časy sa menia a dobre nám tak!
Zmienky o starostlivosti ľudí so zdravotným postihnutím nájdeme už v pamiatkach starovekých civilizácií, kým sa ale nápady overili, skúsenosti zaznamenali a teórie rozšírili, museli sme kalendáre nielen vymyslieť, ale popretáčať až na prelom 19. a 20. storočia. Slová do módy prichádzali, a potom z nej odchádzali, menila sa terminológia, ale aj reč médií a ulice. Nie je to ale tak dávno… vlastne je to desivo nedávno, čo sa akademická obec s vážnymi výrazmi tváre zaoberala výchovou a vzdelávaním „úchylných“ a „chybných“ detí, a čo sa objavil pokus zastrešiť rodiacu sa vednú disciplínu pojmom pedagogická patológia. Našťastie, ešte koncom 19. storočia prišli Nemci s nápadom hovoriť o liečebnej pedagogike (heilpädagogik). Termín sa vydal do krajín západnej Európy a rýchlo sa tam udomácnil. V našich končinách sa na prelome storočí objavilo meno Jan Mauer. Na riaditeľa Pedagogickej knižnice J. A. Komenského v Prahe môžete naďabiť v kapitolách o pedopatológii, tzn. teoretickej vede o úchylných deťoch, a nápravnej pedagogike, ktorú charakterizoval ako súhrn metód a prostriedkov, ako ich vychovávať a spoločensky „upotrebiť“. S výnimkou obdobia trvania Slovenskej republiky (1939 – 1945), kedy sa preferovalo označenie liečebná pedagogika, sa Mauerova terminológia používala do konca II. svetovej vojny. Po roku 1948, inšpirovaní sovietskou vedou, sme pri promóciách odovzdávali diplomy z defektológie (pedagógovia sa zaoberali defektnými jedincami), až reformou vysokoškolského štúdia v päťdesiatom treťom sme sa dopracovali k zdravotnému postihnutiu a špeciálnej pedagogike.
Jazyk sa od tých čias zmenil, mnohé z uvedených pojmov sú považované nielen za archaické, ale za nevhodné a dehonestujúce, hoci, pravda, sú oblasti, kde akoby svieži vietor zmeny nezavial – invalidov v spoločnosti už skôr nemáme, hoci invalidný dôchodok sa priznáva a vypláca naďalej. Kalika, slepý, hluchý (resp. hluchonemý) či retardovaný sa zriedkavo, ale ešte predsa slovenskými mestami a dedinami mihnú, hoci väčšina už negatívny náboj týchto slov vníma. Tvárou v tvár človeku so zdravotným postihnutím si asi zahryzneme do jazyka, ale, ruku na srdce, nevykĺzne z nás, že vo vysokých opätkoch kráčame ako paralytičky? Boľavé kríže nám do prejavu vnesú mrzáka, štíhla žena je označená za anorektičku, človek, ktorý nám nerozumie, sa mení na idiota, debila či imbecila, hmlisté počasie a skoršie stmievanie nám spôsobuje depresiu, zabudnuté kľúče sú prejavom Alzheimera, radosť z upratovania a systematickosť sa zrazu volá obsedantno-kompulzívna porucha. Poviete si: „Slovičkárenie!“ Nie je to ale celkom tak. Skutočnosť, že tieto slová naďalej lietajú vzduchom a občas sa vtlačia aj do textov, ich v živom jazyku udržiava a neumožňuje navnímať ich nežiadúce konotácie. Dôsledky zdravotného postihnutia či duševnej poruchy sa bagatelizujú, v ľuďoch, ktorí s nimi majú osobné skúsenosti, posilňujú pocit nepochopenia, odlúčenia a neprijatia. Pritom stačí tak málo! Zvážiť a prehodnotiť vypovedané, započuté i prečítané slová, pretože práve jazyk formuje naše predstavy a postoje, to, čo vnímame ako normu, a následne to, čo považujeme za odchýlku od nej. Nie je to iba spôsob, akým realitu pomenúvame a opisujeme. Je to nástroj, ktorým môžeme budovať jednotu, zabrániť stigmatizácii, alebo ju, naopak, posilniť, prijať niekoho do komunity, alebo ho odmietnuť. Jazyk vplýva na pocit prináležitosti, poskytuje psychologickú bezpečnosť, tzn. vedomie, že môžeme hovoriť otvorene, bez strachu zo zosmiešnenia, poníženia či vylúčenia.
„Láskavé slová môžu byť stručné a ľahko sa vyslovia, no ich ozveny sú nekonečné.“
(Matka Tereza)
Inkluzívnosť v jazyku sa neriadi umelo vytvorenými pravidlami, ale priebežne reaguje na aktuálne potreby a vyjadruje hodnoty, ktoré si ako spoločnosť ctíme. Nie je otázkou politickej korektnosti, hoci v legislatíve sa s ňou stretnúť môžete. Stačí sa začítať do Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Zopár riadkov tam veru zakazuje diskriminačné prejavy v komunikácii a používanie jazyka, ktorý môže voči tejto skupine posilňovať stereotypy a negatívne predsudky.
Jednotná definícia inkluzívneho jazyka neexistuje. Vo všetkých sa ale zdôrazňuje efektívna a etická komunikácia, citlivosť na rôznorodosť, rešpekt a úcta voči každému, bez ohľadu na pohlavie, vek, pôvod, svetonázor, výzor, sexuálnu orientáciu, rodovú identitu či znevýhodnenie. Vyznačuje sa uvedomelým a zodpovedným výberom slov, ktoré nenálepkujú, nemarginalizujú, nehierarchizujú a necharakterizujú človeka len na základe jednej jeho črty či vlastnosti.
Inkluzívnosť je „ozdoba“ na sviatky i na dni všedné. Znamená to, že by sme „si nemali dávať pozor na jazyk“ len vtedy, keď sa zhovárame s niekým, na kom je zdravotné postihnutie zrejmé na prvý pohľad, alebo keď sme si vedomí, že adresátom mailu je aj človek z LGBTI+ komunity. Naše prejavy, texty, ale aj prejavy neverbálnej komunikácie sa môžu dostať k hocikomu a každý, kto sa s nimi oboznámi, má právo na úctu a rešpekt. A verte mi, ľudia si o tom, kde môžu byť sami sebou, budú šuškať. Viete si predstaviť lepšiu reklamu?
desatoro
- Rovní a rovnejší
Kultúrna tradícia, zvyk, zdvorilosť a možno všetko dohromady. Nám poludníky a rovnobežky vymedzili priestor, kde sa neznámym po osemnástke vyká a oslovuje priezviskami, na krstné meno musí dozrieť čas. Prečo ale ľudia s postihnutím tvoria výnimku? Pani Blašková sa pomerne často a akosi automaticky dostane do úzadia, predbehne ju Dušana, vlastne Dušanka. Okoliu sa to často zdá vhodnejšie, možno citlivejšie. Ja mám, naopak, pocit, že som opäť dieťaťom, ktoré nemá dosť skúseností, aby situáciu samo posúdilo, schopností, aby veci premyslelo, učinilo rozhodnutie a nieslo zaň zodpovednosť. Dieťaťom, ktoré treba chrániť a robiť veci za neho. Desať z desiatich ľudí s postihnutím ale zľahka dvíha obočie a láskavo pripomína, že aj my sme už dospelí.
- Meno verzus diagnóza
„Ale kde! Pre väčšinu som „ten nevidiaci“, na meno mi akosi nemôžu prísť!“ To bola najčastejšia odpoveď, keď som sa pýtala, ako o mojich priateľoch hovorí okolie. Tendencia identifikovať človeka jeho diagnózou sa asi šíri vzduchom. Miestami ale musí poriadne fučať, že všetky závity povymetá! Lebo vo firme nepracuje šikovný právnik, ale ten, čo tak výrazne kríva, v múzeu nerobí výskum uznávaná archeologička, ale tá, čo zle počuje, v rádiu nemali šťastie na vynikajúceho redaktora, ale reportáže im robí ten, čo má, chudák, deformovanú tvár. Ach jaj! Ako to, že všetko výnimočné, prekryje jedna jediná charakteristika? Ako sa človek má cítiť prijatý a oceňovaný? Rozumiem, že to láka, jednoznačne to človeka odlíši, pretože zrejme len jeden v kolektíve má sluchové postihnutie. Ale, ruku na srdce, napadlo by vám spomenúť kolegovu silnú cukrovku či astmu nadriadenej? A možno ich to vo výsledku ovplyvňuje, ba obmedzuje viac než to, čo vidieť na prvý pohľad.
- Nielen dámy, ale aj páni majú prednosť
Všeobecné odporúčanie totiž znie: najprv človek, potom jeho znevýhodnenie. Ak vôbec, ale to je rozhovor k ďalšej káve. Pripúšťam, niektoré úradné písma v inkluzívnych trendoch trošku zaostávajú, ale mimo ich múrov sa takto už istý čas postupuje. Rozdiel je veľmi subtílny, človek „zvonku“ ho možno ani nepocíti, ale pre komunitu, jej spoločný obraz, kultúru a pocit prináležitosti je veľmi dôležitý. Namiesto autista je preto vhodnejšie použiť človek s poruchou autistického spektra, namiesto Downík osoba s Downovým syndrómom, namiesto aspergeri ľudia s Aspergerovým syndrómom. Sami cítite, že takéto formulácie oveľa väčšmi rešpektujú individualitu a zachovávajú dôstojnosť každého jednotlivca.
- Viachlas
Niet tej autority, ktorá by nám terminológiu zjednotila, niet tej skupiny, kde by boli všetci zajedno. Lebo ten sa prikláňa k zdravotnému postihnutiu, onen sa cíti príjemnejšie, keď si žije so znevýhodnením, ďalší hlasuje za hendikep. Paragrafy sú popretkávané osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, štátna pokladnica každoročne počíta s invalidnými dôchodkami, toalety sú vozičkárske. V diskusii sa ale ktosi prihlási, vraj postihnutie je už rovnako nevhodnou nálepkou ako invalid, hendikep sa vyvodzuje od anglického cap in hand a vracia nás do čias, kedy musel našinec žobrať na ulici, znevýhodnenie zas zahŕňa všetko od ťažkostí s pohybom s detským kočiarom cez tie, ktoré stoja pred študentom s dyslexiou, keď musí čítať dlhšie texty, až po otázniky, spojené s komunikáciou človeka, ktorého rodný jazyk je jazyk posunkový. Neviem, či vás poteším, ale každý má kus pravdy. Naozaj je to otázka individuálnych preferencií. Len teda s vyjadreniami „nepovažujem ťa za postihnutú/znevýhodnenú/hendikepovanú“ opatrne. Zmena zdravotného stavu sa ani poprieť, často ani zatajiť nedá. Okrem toho, aký postoj tým dávate najavo? Že ľudia s postihnutím nemôžu byť takí inteligentní, šikovní, prínosní, priateľskí a zábavní, a keď sú, tak to vyzerá, akoby neboli postihnutí? Ešte mi povedzte, ako slabozrakosť súvisí napr. so zmyslom pre humor, alebo aký vplyv má protéza nohy na inteligenciu.
- Len sa nikoho nedotknúť
Ubezpečujem vás, že my sme si všimli, že to postihnutie, znevýhodnenie či hendikep máme. Nás sa nijako nedotkne, ak to spomeniete. Nemusíte sa trápiť hľadaním či vymýšľaním eufemizmov. Tých je už aj tak ako húb po daždi. Rýchlo vyrastú, potešia toho, kto ich nájde, občas zľahka priotrávia toho, koho nimi ponúknu. Zdravotné postihnutie nie je urážlivé, netreba doň vpisovať vlastné strachy a neschopnosť predstaviť si, ako sa s ním dá normálne fungovať. Nevyčerpávajte sa žiadnymi „inak obdarenými“, nehľadajte v nás žiadne nenormatívne či rozvinuté schopnosti. Viem, že by bolo úžasné, keby príroda niekde vzala a inde nadelila plným priehrštím, ale ono to tak nie je. Nie každý nevidiaci má absolútny sluch a pred sebou závratnú kariéru hudobníka, nie každý má nadpriemerne citlivý hmat. Kto si ho cibrí, vycibrí si ho, ale tú možnosť má každý z vás. Okrem toho, spomeňte si na dni a týždne, keď ste chodili s vytknutou alebo zlomenou nohou a na čas ste aj vy boli znevýhodnení. Objavili sa u vás nejaké špeciálne schopnosti? Vnímali ste, že ste zrazu inak obdarení? Tak vidíte!
- My a vy
Neexistuje „náš“ a „váš“ svet. Svet vidiacich a nevidiacich, počujúcich a nepočujúcich. Svet je len jeden a všetci sa doň pohodlne zmestíme. No, dobre, je aj druhý svet, ale aj ten je pre nás všetkých ľudí so znevýhodnením i… ľudí bez znevýhodnenia. Slepota nie je chrípka, hluchota nádcha, deformita tváre nespôsobuje horúčku. Nie sme chorí, pravda, s výnimkou dní, kedy si nažívame s vírusmi v tele. Verím, že delenie na normálnych a nenormálnych už zhltla história.
- Kto tu vlastne trpí?
Paradoxne väčšinou ľudia bez znevýhodnenia. Slová ako „neschopnosť sám o sebe rozhodovať“, „závislosť od iných“, „súcit“ či „skúšaný osudom“ sa akosi samy vynárajú v mysli. Zbytočne, verte mi! Pravdaže, so zdravotným postihnutím sa treba vyrovnať a to nejde z noci na ráno, ale na mnohých ľudí takáto ťažoba vôbec nepadá. Kým okolie trpí vlastnou predstavou, chalanisko so sluchovým znevýhodnením si veselo študuje a ešte veselšie chodí po diskotékach, mladá žena, ktorá sa pohybuje na vozíku, sa realizuje v práci, muž v najlepších rokoch s Aspergerovým syndrómom zakladá rodinu. Formulácia „trpí zdravotným znevýhodnením“, „je odkázaný na invalidný vozík“, „pripútaná k posteli“ sugerujú nedostatok kontroly nad vlastným životom a tým pádom automaticky jeho nižšiu kvalitu. Vôbec to tak nemusí byť! Obrázky a videá však neraz zobrazujú ľudí s postihnutím ako smutných, zanedbaných, izolovaných či v nevhodných situáciách, hudba v pozadí je „slzotvorná“, dojatie a súcit môžeme vyvážať. Na čo je to dobré? Iba čo tým posilňujete negatívne konotácie. Namiesto toho siahnite po fotke, kde sú upravení a spokojní, robia niečo, pri čom nepotrebujú ničiu pomoc. Veľmi to pomôže vnímať ich ako plnohodnotnú súčasť spoločnosti.
- Hrdinovia všedných dní? Ďakujeme, neprosíme!
Ruku na srdce, kto z vás pozná komunitu ľudí s nejakým postihnutím tak dobre, že spomedzi jej predstaviteľov môže vytiahnuť výnimky? Vzadu sa hlási jedna pani, tuto pán dvíha ruku. V každej z tých skupín nájdete ľudí, ktorí úspešne vyštudovali, presadili sa na voľnom trhu práce, užívajú si radosti partnerstva a rodičovstva (nie, hrdinom nie je ani nepočujúca manželka, ani jej počujúci manžel). Opäť sme pri stereotypných predstavách, ktoré nabrali kontúry z nedostatku overených faktov a neznalosti reálnych možností. Čo je nezvyčajné na tom, že sa nevidiaca štyridsiatnička dokáže podpísať? Chválili by ste za to jej vidiacu rovesníčku? Ani to, že sa to musela dlhšie učiť nemusí byť pravda – čo vy viete, koľko sa tá vidiaca natrápila, kým sa vlnovky a čiary poohýbali do čitateľných písmen!
- Ako vajce vajcu
Nedajte sa vysmiať! V žiadnej komunite nie sú všetci rovnakí. Ani všetky ženy nie sú dobré gazdiné, ani všetci muži nemajú problém s rozoznávaním farieb. V jazyku sa ale udomácnili svätosväté pravdy o živote s postihnutím. Lebo ten videl na ulici toho, tá mala susedu z vedľajšieho bloku, jeden čítal článok, druhý si to vie predstaviť, lebo jeden jeho kamarát čosi podobné mal. Aj keby ste mali osobnú skúsenosť, neznamená to, že všetci ostatní ľudia so znevýhodnením sú ako váš blízky. Skúste sa v prejave vyhnúť záverom na základe začutých historiek či všeobecne prijímaných skutočností. Komentáre v „dobrej viere“ často stereotypizujú a ubližujú. Každý je svojský, a tak to má byť. Viete, ako by sme sa nudili, keby sme boli všetci podobní ako vajce vajcu?
- S prirodzenosťou zájdete najďalej…
… a najmenej sa natrápite hľadaním alternatív. S nevidiacim sa pokojne rozlúčte dovidenia, s človekom na vozíku sa dohodnite, že skočíte do kina. Nemusíte sa báť, že to zaznie urážlivo. A keby ste sa cítili nepríjemne, či si neboli istí, načúvajte, ako o sebe váš spoločník hovorí. Alebo sa priamo spýtajte. Úcta ale platí aj pri neverbálnej komunikácii. Oveľa prirodzenejšie je, ak si pri rozhovore s človekom na vozíku sadnete (čupí sa pri deťoch), k ľuďom, ktorí odčítajú z pier, budete po celý čas otočení tvárou, nevidiacich na seba upozornite jemným dotykom.
Čo dodať?
Inkluzívny jazyk sa netýka len percenta populácie, ale nás všetkých. Používajúc ho sme zdvorilí, to nepochybne, ale predovšetkým aktívne budujeme spoločnosť, v ktorej sa každý cíti prijatý a bezpečný. Neučí nás tolerovať, ale akceptovať, pretože tolerancia je vec správania, akceptácia myslenia. Ľudia so zdravotným postihnutím by nemali byť tolerovaní. Znamenalo by to, že ich znášame ako niečo, čo je pre nás nekomfortné, niečo, čo sa prieči nášmu presvedčeniu. V pozadí vnímame istý odstup, možno obavy, ale aby si nikto nič zlé nepomyslel, radšej sa zdržíme vyjadrení i reakcií. Naopak, akceptácia je krokom vpred. Uvedomelé, vedomé a otvorené prijatie rozdielov, dokonca aj tých, ktoré sa s našimi preferenciami nezhodujú. Tak čo? Ktorou cestou sa vyberiete?
Dušana Blašková
