Viete, aké udalosti svietia v historickom tyflokalendári začiatkom februára? Viacero stojí za pozornosť, mňa však zaujali úmrtiny Karla Emanuela Macana. Pravda, sto prvé, ale keďže vlani som sa západne neobzrela a čakať do najbližšieho zaokrúhlenia sa mi veru nechce, priviedla som ho do Dúhy teraz. Poznáte jeho génia?
Narodil sa v Pardubiciach ako najstaršie dieťa stavebného inžiniera a technického inšpektora železníc Vojtecha Macana. Rodina to bola mimoriadne kultúrna: sami muzicírovali, ale usporadúvali aj verejné koncerty, milovali divadelné umenie, dokonca práve Macanovci sa spájajú so začiatkami kariéry Hany Kvapilovej, na diskusné večery k nim prichádzal spisovateľ, básnik, novinár a prekladateľ Josef Václav Sládek, priatelili sa s hudobným skladateľom Josefom Bohuslavom Foerstrom. Sami vidíte, že z Emila, ako doma budúceho velikána volali, nemohol vyrásť nekultúrny človek, bez širokého rozhľadu a záujmu o život.
Od malička nad ním ale viselo čosi neurčitého. Prorok budúcnosti, medzi ľuďmi nazývaný „Pánbíček“, za ktorým sa Macanovci zo zvedavosti vybrali, totiž posčítal, čo bolo treba, a vydal verdikt: „’Chlapce, který se vám tento rok narodil, čeká ve 12. roce velké neštěstí a přečká-li jej, bude z něho mladý stařec.“ Trošku to pripomína sudičky z rozprávky, kde napokon všetko na sto rokov zakvitlo šípovými krami, že? Akurát teda ťažko pri takej neurčitej veštbe odhadnúť, čo schovať a pred čím chlapča chrániť. Všetky proroctvá jasnovidca sa splnili. Na osudnú udalosť spomína po rokoch Emilova sestra Augusta takto: „Když jednoho dne matka odešla z domova a zanechala bratra a sestru pod dozorem otcovy sestry Anny, potřeboval bratr Emil lepenku k napnutí kreslicího papíru na prkno. Za tou příčinou hledal ji v otcově psacím stole, kde našel kapsle, s kterými otec v Radnicích ještě s druhými známými střílíval do terče. S touto kapslí běžel na pavlač, kde při prvním klepnutí kladívkem vletěla mu střepina do pravého oka.“ Pokračovanie bolo mimoriadne drastické a bolestivé – zápal a napokon vyoperovanie oka, ale pri vedomí, pretože mu z obavy pred otravou lekári nemohli zvýšiť dávku uspávacieho prostriedku. Strašná predstava! Pani Macanová, v tom čase v požehnanom stave, počúvajúc synove náreky niekoľko izieb vedľa, vraj trikrát omdlela a sama sa po onom zákroku dlho spamätávala.
Keď sa Karel Emanuel zotavil, zocelil a vrátil k radostiam života, nastúpil na Českú polytechniku v Prahe, kde začal študovať chémiu. Diplom si však neprevzal, lebo… no, história sa rada opakuje, potvora! „Otec nám držel učitelku francouzštiny,“ píše Augusta Macanová,“ nám třem starším. Táž opakovala s nejmladší sestrou předměty ze školy obecné. Po sestřině hodině, která zapomněla na stole kuličkové počítadlo, nastupovali jsme my tři ostatní na hodinu frančtiny. Bratr, který slabě viděl, nevšiml si počítadla, a jak si sedal na pohovku, celou silou narazil okem na postraní hůlku počítadla. Matka hned přiběhla, slyšíc výkřik. Okamžitě dávala studené obklady, zavolán lékař, ale choré oko, beztak slabé, již zachrániti nemohl.“
Mladý muž sa začal venovať výhradne hudbe. Spočiatku na Pražskej varhanickej škole Zdeňka Skuherského, kde vznikli prvé zložitejšie vokálne skladby, neskoršie sa pod kvalitu jeho inštrumentálnych skladieb podpísali súkromné hodiny u Zděnka Fibicha. Macanovo súborné dielo zahŕňa okrem komornej, symfonickej a chrámovej hudby aj piesne. Zhudobňoval básne Josefa Václava Sládka, Elišky Krásnohorskej, Jana Nerudu, Svatopluka Čecha a ďalších. Niektoré piesne z jeho pera sú napríklad súčasťou repertoáru Karla Buriana. Spočiatku si skladby najprv premyslel a potom nadiktoval otcovi (čistopis vyhotovovala sestra Gusta), neskôr si už radil sám, dokonca je spoluautorom odbornej štúdie Klíč k Braillovu notopisu.
No, dobre, vravíte si, ale ako sa „prekomponoval“ až do knižnice? Jednoducho! Jedného pekného dňa sa stretol s Rudolfom Klarom, vtedajším riaditeľom Klarovho ústavu pro zaopatřování a zaměstnávání slepců, ktorý mu pod podmienkou, že sa dráhy skladateľa vzdá, ponúkol miesto učiteľa. Vo Viedni sa teda naučil, ako učiť nevidiacich a s vervou sa pustil do práce so študentmi, do prepisovania kníh na jednoriadkovej drevenej (ešte nie pražskej) tabuľke, ktoré sa neskôr stali základom fondu knižnice. Venoval sa prekladom z francúzštiny do češtiny, zdokonaľovaniu brailového notopisu. V roku 1917 založil a redigoval mesačník Zora, ktorý vychádza dodnes. Rovnako neuveriteľnú tradíciu má aj esperantský časopis v braili s názvom Auroro, ktorého prvé číslo sa objavilo v roku 1920. O rok neskôr zorganizoval vôbec prvý Medzinárodný kongres nevidiacich esperantistov, ktorý sa dodnes koná, hoci nie striktne v Prahe, ale putuje po rôznych mestách Európy.
O Karlovi Emanuelovi Macanovi by sa dalo písať ešte dlho. Pristaviť sa napríklad pri tom, že pomáhal vojakom, ktorí stratili zrak počas prvej svetovej vojny, že je autorom prvej slepeckej českej knihy Jitřenka, za zmienku by stálo aj jeho manželstvo s Amaliou Libušou Heidelbergovou, dcérou známeho sochára, zaujímavé by bolo pripojiť pár slov o múzeách, ktoré opatrujú jeho osobné veci. Rubrika ale nie je nafukovacia, takže mi neostáva iné ako odporučiť vám knihu Františka Cingera Karel Emanuel Macan s podtitulom Hold muži, který nevidomé učil poznávat svět, a keď sa pred jeho činorodosťou chcete skloniť osobne, namieriť si to na Vyšehradský národný cintorín v Prahe. Keď vás ale biografie nelákajú a stovežatá je pre vás ďaleko, ostaňte doma a inšpirujte sa 😉 Človek toho za život stihne veľmi veľa, stačí si len nenechávať veci na potom!
Dušana Blašková
