Slávnostné vyhlásenie ankety Žena roka 2025, ktoré už po piatykrát zorganizoval banskobystrický odbor Živeny – spolku slovenských žien, sa nezaobišlo bez našej kolegyne Vladimíry Ezr.
Za to, že sa neúnavne a s obdivuhodným nasadením usiluje pre ľudí so zrakovým postihnutím sprístupniť mestá a obce stredného Slovenska, si v kategórii Architektúra, urbanizmus a stavebníctvo zaslúžene odniesla prvú cenu. O jej ceste do únie, ale aj o tom, ako sa jej podarilo záujem premeniť na vášeň a napokon na zamestnanie, sme sa zhovárali, sem-tam prekrikujúc psy, ktoré chceli pripomenúť, že Vlaďka je veľkou milovníčkou, chovateľkou, ochrankyňou a záchrankyňou zvierat. Psy sú však jediné, koho sme pustili k slovu. Miniprasiatka, zajačiky, kačky, sliepky, husi a vysoká zver, ktorú cez plot Vlaďka dokrmuje, len mlčky počúvali. Na motorku, športovú streľbu, háčkovanie, nitkové obrazy, makramé, šperky z korálikov, stromčeky šťastia, ružence z drôtu, obrazy z kamienkov (tzv. diamantové maľovanie) a jej ďalšie aktivity nám už čas neostal. Niekedy nabudúce vám portrét doplním. Sľubujem!
Odvšadiaľ, kde sa obzriem, zaznieva, že s ľuďmi so zrakovým postihnutím si spätá od nepamäti, predpokladám ale, že Tvoja pamäť si začiatky uchováva. Kedy si teda „narušila“ naše kruhy?
„Cúvnuť musím do svojich štrnástich rokov, čiže o niekoľko desaťročí, keď sme sa rodinne splietli s prakticky nevidiacim Jarkom. Začala som s ním tráviť veľa času, chodili sme spolu na stretnutia s rovesníkmi z levočskej školy i do táborov, takže som si tak postupne začala všímať, ako človek funguje bez zraku, aké kompenzačné mechanizmy používa, čo mu pomáha a čo, naopak, prekáža pri orientácii v ne/známom priestore, čo všetko prezradí biela palica a pod. V roku 2000 som zmaturovala na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Banskej Bystrici, prestížnej a pomerne náročnej, v tom čase sa ale debarierizácia vnímala len v súvislosti s ľuďmi pohybujúcimi sa na vozíku, čiže obrubníky, schody a parkovacie miesta. Neskôr som dobrovoľníčila v rámci Bielej pastelky, i Dňa bielej palice, zapájala sa do spolkového života ÚNSS, naplno som sa začala venovať osobnej asistencii a jedného pekného dňa mi zavolala Dáška Filadelfiová z krajského strediska v Banskej Bystrici, či mám stavebné vzdelanie, lebo sa jej niečo marí, ale nie je si istá. Dodnes si ten telefonát pamätám, aj to, ako sa mi rozžiarili oči, keď mi ponúkla prácu na Oddelení prevencie architektonických a dopravných bariér. Západ pokrýval Pavol Korček z Bratislavy, východ Marta Pajkošová z Košíc a stredné Slovensko by dali na starosť mne. Potom prišiel do Bystrice Pali, priniesol mi vzorové projekty, nadiktoval čísla zákonov, vyhlášky a technického predpisu a pustila som sa do samoštúdia. Ja som to teda zobrala z opačného konca – najprv prax, potom teória (úsmev).“
Priblíž nám, prosím, aké právomoci v procese debarierizácie máš?
„Podľa legislatívy nie je ÚNSS kontrolný, ale poradenský orgán. Znamená to, že ani predkladatelia projektov, ani projektanti, ani zhotovitelia nemajú povinnosť kontaktovať nás. My neprikazujeme, ani nevydávame pokuty, neznamená to ale, že môžeme len prosiť. Do kolaudačného konania totiž môžu vstúpiť všetky dotknuté osoby, vzniesť pripomienky a tí, ktorí sa pod výstavbu či prestavbu podpísali, sa im musia venovať. A keďže ja zastupujem ľudí so zrakovým postihnutím, ktorí sú takisto dotknutými osobami, pretože tie verejné priestory budú využívať, som oprávnená vyjadrovať sa k realizácii. Väčšinou sa nám to ale podarí podchytiť skôr, pretože ak by sa nedostatky v oblasti bezpečnosti, akými orientačné prvky sú, odhalili až pri kolaudácii, museli by vracať v tej chvíli už vyčerpané eurofondy. A to si, pochopiteľne, nik z nich dovoliť nemôže.“
Ako prebieha proces zhodnocovania projektov?
„Rôzne. V Bratislave a v Košiciach funguje oddelenie už desiatky rokov, takže v štruktúre posudzovania už má svoje pevné miesto a väčšiu časť projektov im posiela priamo stavebný úrad. Ale ja som začínala na zelenej lúke. Vlastným autom som jazdila po stavbách, upozorňovala na to, čo by mali opraviť. Samozrejme, že z toho neboli nadšení, kadečo nepekné som si na svoju adresu vypočula, musela som sa dokonca obhajovať pred policajtmi, ktorých na tú „votrelkyňu v reflexnej veste“ privolali. Rozumiem, že som ich nepríjemne zaskočila – projekt hotový, odovzdaný, dokonca odsúhlasený stavebným úradom a zrazu sa tam zjaví nejaká neznáma žena, mudruje a, čo je horšie, navyšuje rozpočet! Obhajoba, seba/obrana alebo výhovorky, ani neviem, ako to nazvať, akoby od seba navzájom odpisovali: architekti opakovali, že ich projekt je dobrý, zhotovitelia zalamovali rukami kvôli ďalším výdavkom, žiadatelia argumentovali estetikou („Nechceme to mať dočiarané!“) alebo opodstatnením („Sem ale slepí nechodia!“, „Inde to predsa tiež nemajú, tak prečo my musíme?“).
Ale keď videli, že je so mnou rozumná reč, postupne ma začali rešpektovať a vnímať ako partnera. Projektanti, s ktorými som už spolupracovala a z ktorých mnohí absolvovali moje školenie, mi volávajú: „Pani Ezr, niečo som sa pokúsil nakresliť, ale nie som si istý. Môžeme to, prosím, prebrať?“ Podarilo sa mi vytvoriť skupinu spolupracovníkov – projektantov, stavbyvedúcich a zhotoviteľov, docieliť, že dotknuté oddelenia mestských úradov v Banskej Bystrici a vo Zvolene mi už posielajú projektovú dokumentáciu, alebo ma zavolajú priamo na stavbu, aby som úroveň prístupnosti zhodnotila na mieste a navrhla, ako prípadné chyby odstrániť.“
Čo je im jasné bez vysvetľovania? A, naopak, na čo ich musíš upozorňovať najčastejšie?
„So základnými pojmami sú všetci oboznámení, nemôžem povedať, že nie. Chápu, že k priechodu pre chodcov musí viesť signálny pás, hranicu medzi chodníkom a vozovkou treba vyznačiť varovným pásom, a že ak v prostredí absentuje dostatok prirodzených vodiacich línií, je ich povinnosťou vytvoriť umelú. Rozumejú potrebe označiť schodiská a sklenené priečky, vstupy do budov, výťahov či prostriedkov MHD, trvalé alebo dočasné prekážky. Tu nemajú priestor na manévrovanie, to je otázka bezpečnosti, a tam ani zákon, ani ja nepopúšťame a neodpúšťame (úsmev). V čom som trošku, ale naozaj len trošku benevolentnejšia, sú štítky v braili či haptické mapy, ale, hovorím, aj tie sa usilujem vyžadovať čo najčastejšie.
Problémy sa ale objavujú v zakresľovaní orientačných prvkov. Na fakultách sa tejto téme venujú len okrajovo, oboznámia sa s vyhláškou 532, technickým predpisom 048 a súvisiacimi usmerneniami, ale keď človek nemá aspoň akú-takú predstavu o priestorovej orientácii a samostatnom pohybe ľudí so zrakovým postihnutím, informácia, že umelá vodiaca línia musí nadväzovať na prirodzenú vodiacu líniu, mu nepomôže. Jednoducho to nevedia aplikovať. Niekedy až bije do očí, že sa vôbec nezamysleli nad tým, ako sa v tých miestach bude nevidiaci pohybovať. Občas sa ale stretávam aj s tým, že plány s nami nekonzultujú, pretože sa „podučili“ z hotových riešení. Akurát že tie hotové riešenia neboli vždy správne.“
Na čo z toho, čo sa Ti podarilo sprístupniť, si najviac pyšná?
„Nemám favorita. Pre mňa je každý projekt rovnako dôležitý. Staničné budovy železníc, hlasitosť vonkajších majákov medzimestských autobusov alebo reproduktorov spojov MHD, debarierizácia škôl alebo domovov pre seniorov, všetko si vyžaduje rovnaké nasadenie. Cítim rovnakú zodpovednosť, či navrhujem, ako viesť umelú vodiacu líniu priestranným námestím, alebo radím, ako usporiadať nábytok v izbe, kde bude bývať prakticky nevidiaci starší človek. Zakaždým je to otázka bezpečnosti a tam sa ja nedokážem zastaviť na polceste, alebo mávnuť rukou, že je to „len“ krátka ulička, „len“ pár metrov štvorcových, „len“ to, „len“ ono. Pretože často práve tie drobnosti rozhodnú o tom, či sa tam človek so zrakovým postihnutím bude môcť vybrať sám, alebo bude odkázaný na niekoho vidiaceho. Ale keď sa pýtaš, na čo som pyšná, tak určite na to, že sa mi podarilo nadviazať so zainteresovanými vzťahy a vytvoriť si dobré meno.“
Začínať na zelenej lúke je nepochybne náročné, ale sama prízvukuješ, že to rozhodne má aj svoje výhody. Aké?
„Môžeš si systém práce a spolupráce nastaviť tak, ako ti to vyhovuje, nemusíš hľadať vhodnú polohu na mieste, ktoré v rozbehnutom vlaku niekto vysedel pred tebou. A hlavne všetko sa dá od začiatku plánovať systematicky a jednotne. Legislatíva hovorí len toľko, že orientačné prvky musia kontrastovať s okolím. Čiže nie antracitová alebo čierna na sivastom betóne, ale, povedzme, biela na červenom cyklochodníku. Banská Bystrica sa napr. červená (úsmev). Jednak je to farba, ktorú si každý – dieťa, dospelý i starší človek – okamžite spojí s výstrahou, jednak krásne korešponduje s naším erbom, ktorý je známy sedemkrát deleným strieborno-červeným štítom. Železničiarom zas navrhujem označiť veľké sklenené priečelia „ich“ modrou, označenia schodov môžu takisto ladiť s okolím, umelé vodiace línie, pretínajúce nejaké obrazce na dlažbe sa usilujeme takisto vizuálne dopasovať, niekedy dokonca jemne odkloniť. Nikdy to, pravdaže, nejde na úkor bezpečnosti, to by som si nedovolila. Ale z vlastných skúseností viem, že univerzálny dizajn môže byť aj bezpečný, aj estetický. Len sa treba poriadne zamyslieť.“
Viem, že sa nerada chváliš, ale po šiestich rokoch na únii ani nemusíš – Tvoja práca Ťa pochváli sama. Ostatnou, ale určite nie poslednou veľkou pochvalou bolo ocenenie Žena roka 2025, ktoré Ti v kategórii Architektúra, urbanizmus a stavebníctvo udelil banskobystrický odbor Živeny – spolku slovenských žien. Ako si na slávnostné vyhlasovanie výsledkov a odovzdávanie cien spomínaš?
„Priznám sa, že som potrebovala nejaký čas, aby som si v plnom rozsahu uvedomila, čo to ocenenie znamená. Už to, že ma kolegyne z krajského strediska nominovali, ma veľmi potešilo a cítila som isté zadosťučinenie. Vnímala som, ako pod mojou nomináciou pribúdajú na facebooku palce nahor, ale, pravdaže, ono to nefunguje tak, že keď mám tisíc priateľov, získam tisíc hlasov a víťazstvo mám vo vrecku. Lajk je jedna vec, hlas verejnosti druhá, rozhodujúce slovo ale mala odborná porota. Mňa naplnilo pýchou už len to, že som sa dostala do užšieho výberu, už aj to by mi stačilo. Keď ale čítali meno a zásluhy pani, ktorá obsadila tretie miesto, predsa len som zatúžila stáť vedľa nej. Druhé miesto – opäť iné meno, opäť sklamanie. Všetky pohľady sa upierali na pani, ktorá bola jasnou favoritkou, preto keď zrazu zaznelo „Vladimíra Ezr“, ostala som v takom šoku, že som nebola schopná urobiť jediný krok. Roztriasla som sa, vôbec som nevedela, čo mám povedať, len som počula, ako moji najbližší v hľadisku z celej sily tlieskajú a kričia mi na slávu. Potrebovala som niekoľko týždňov, kým sa emócie ustálili, a vtedy som si povedala, že mňa na tomto svete naozaj treba (úsmev)! Keď sa, hoci v mysli, prejdem po mestách stredného Slovenska, vidím svoj rukopis a som pyšná na to, čo som dokázala. A z čoho mám rovnako veľkú radosť ako z ocenenia, je fakt, že sa téma sprístupňovania prostredia opäť dostala na prvé stránky a že si ľudia uvedomili, že debarierizácia, to nie sú len znížené obrubníky a rampy. Je to výborná reklama a ja dúfam, že to povzbudí ďalších projektantov a zhotoviteľov, aby sa na mňa obrátili.“
Môžu sa na Teba obrátiť aj ľudia so zrakovým postihnutím, ak v krajoch stredného Slovenska narazia na miesto, ktoré sa im zdá nesprístupnené, alebo sprístupnené nesprávne?
„Pravdaže, vždy je lepšie poprosiť naše oddelenie, aby sa na to pozrelo, ako odrazu vypisovať sťažnosti úradom. Dôležité je objektívne posúdiť, čo bolo príčinou, že si slabozraký chodec alebo chodec s bielou palicou nedal rady, neodčítal orientačné prvky, prehliadol vodiacu líniu a cítil sa neistý alebo ohrozený. Nehovorím, že vždy, ale môžu za tým byť aj nedostatky v technike používania bielej palice. Ideálne preto je, ak na adresu ezr@unss.sk dostanem mail s lokalizáciou, popisom priestoru, problémom, s ktorým sa tam človek so zrakovým postihnutím stretol, a pripojenou fotografiou. A na záver pripomínam, že keby sa niekto chcel dozvedieť viac o legislatíve, oboznámiť sa so špecifikáciou jednotlivých orientačných prvkov, odporúčam stránku nášho oddelenia Architektonickebariery.sk. Ak by mal záujem pozrieť sa na prístupnosť prostredia z hľadiska používateľa, treba túto otázku nastoliť na svojom krajskom stredisku, krajskej rade alebo vo svojej základnej organizácii. Určite nebude problém zorganizovať školenie alebo diskusiu. Ja som pre našich členov a klientov viedla takýto seminár v Tajove a malo to veľmi pozitívnu odozvu.“
Dušana Blašková
Nádherný článek psaný srdcem 🙂 Mnoho žurnalistů by se mělo od paní autorky učit!! A co se týká Vladěnky, jsem pyšná, že mohu být její kamarádkou 🙂