Poslepiačky sa dá mastiť karty, hrať na husliach, plávať i jazdiť na koni. Tým nikoho z vás neohúrim. Keď sa začnem rozpisovať o tom, že nevidiaci môže byť sprievodcom, potápačom či poľovníkom, tiež asi od údivu nestratíte reč, hoci možno v tých bojazlivejších z vás trošku hrkne. Ale keby som v jednej vete spomenula aj zrakové postihnutie, aj vstup do armády a budovanie kilometrov ciest a mostov? Mne osobne sa slová už veru hľadali o čosi ťažšie, po tom, čo som sa dozvedela, že toto všetko sa podarilo jednému človeku, dokonca začiatkom 18. storočia, hrozilo, že táto Dúha ostane bez úvodníka. Zachránila vás len moja zvedavosť 😉
Hrdinom týchto stránok je John Metcalf, ktorý dejinami prekráčal ako nevidiaci Jack. Narodil sa v auguste 1717 v mestečku Knaresborough v rodine chovateľa koní. Ako 6-ročný chlapec stratil zrak, a keďže v tom čase asi veľa možností realizovať sa nemal, rodinná rada rozhodla, že živiť ho bude hudba. Rýchlo sa ale ukázalo, že to nebude hocijaký “fidlikant”. Husle ho priviedli na viaceré pódiá a priniesli mnoho zaujímavých kontaktov, zvlášť počas pozoruhodnej šnúry pobrežím Yorkshire cez Newcastle až do Londýna. Domov sa vrátil po niekoľkých mesiacoch. Pešo.
Práve získaným konexiám vďačí za vstup do armády. Stal sa asistentom seržanta v pluku generála Wada a zúčastnil sa povstania jakobínov, ktoré vypuklo v roku 1745. Samozrejme, bojovať nemohol – zas odtiaľ, potiaľ –, ale vojakom nosil zbrane, povzbudzoval ich na duchu, najmä teda husľami. S jedným zo svojich početných uniformovaných priateľov, s plukovníkom Georgeom Liddellom sa jedného pekného dňa stavil o 10 guineí, že po vlastných to z Londýna do Harrogate dá rýchlejšie než jeho druh vozom. Oných 333 kilometrov mu predurčilo novú kariéru. Vyhral, jasné, lebo 5,5 dňa je 5, 5 dňa, ale hlavne cesty boli v takom stave, že… Škoda hovoriť. Nič preto nepovedal a pustil sa do ich opráv. Vedel on už svoje, lebo zamlada si privyrábal sprevádzajúc tých, čo sa motali v blízkosti rodného domu (sám sa tam motal, tak čo by sa nepomotali viacerí?) a začiatkom 50. rokov vozil ľudí na dostavníku. Slovom, mal prehľad, čo viac, mal novátorské nápady, a to v tom čase nebolo vôbec na zahodenie. Teda ono to nikdy nie je na zahodenie, ale vtedy na premenu z prašných na poriadne čakali celé kilometre ciest, mešce na modernizáciu sa otvárali samy, paragrafy sa takisto utešene skrúcali, aby pomohli, ako sa len dá. Dôveryhodné historické zdroje (čiže internet) hovoria, že jeho kariéra inžiniera trvala 27 rokov a počas nich vybudoval vyše 290 kilometrov trás, mostov, podporných múrov a odvodňovacích systémov. A, predstavte si, len tak! Zdravým sedliackym rozumom, bez špeciálneho vzdelania!
O jeho peripetiách so ženami pomlčím. Bolo by o čom písať, a keby bol synom americkým a nie anglickým, určite by o ňom boli už aspoň 3 celovečerné filmy 😉 Kým si ho ale za veľkou mlákou všimnú, vy sa inšpirujte! Chlapík toho poskúšal naozaj dosť (tak zas za 92 rokov mal aj kedy), a keď sa mu to podarilo v časoch, keď na nevidiacich pozerali cez prsty, bol by v tom čert, aby sa to vám nepodarilo dnes!
P.S. Keď potom už ako slávni budete písať pamäti, nezabudnite uviesť, že najväčším impulzom zmeniť svet bola pre vás Dúha 😉
Dušana Blašková
