Sociálny časopis pre nevidiacich a slabozrakých občanov
Správny muž má zasadiť strom, postaviť dom, splodiť syna, Túto okrídlenú údrosť istá spoločnosť zaoberajúca sa predajom nábytku používa ako súčasť svojho reklamného textu s doplneným vtipným dovetkom: „Žena musí polievať strom, upratovať dom a starať sa o dvoch nezbedníkov.“
Zrejme žiadnej žene by sme do očí nepovedali, že je stará dáma, aj keby ju vek k tomu predurčoval. Existujú subjekty, ktoré týmto prívlastkom neurazíme, ba naopak. Je to jednoducho ich imidž.
„Prosím vás, kto je tu posledný?“
Určite už každý z nás v čakárni u lekára túto otázku počul. Aj keď jej neupieram racionálne jadro, nemám ju rád. Kto sa chce hlásiť k tomu, že je v niečom alebo niekde posledný?
„Pozrite sa, kto je pred vami a podľa toho sa riaďte,“ poučujem muža namiesto priznania a vyslovenia zámena „ja“.
Zo školy si pamätáme, kto bol D. I. Mendelejev a aký význam pre ľudstvo mal jeho objav. Možno si pamätáme (alebo si domýšľame) aj to, že nad otázkou, ako chemické prvky zoradiť, premýšľal pomerne dlho. Ale pre mnohých bude asi prekvapením, ako sa napokon k výsledku dopracoval.
Žijeme zvláštnu dobu. Inú, novú, nepoznanú. Niekto dobu plnú neistoty, strachu, obmedzení, niekto dobu nových príležitostí. Záleží len a len na nás, čím svoju dušu nakŕmime.
Empatiu chápeme ako pozitívnu vlastnosť. V ľudskej duši nesídli spolu so zlou vôľou či bezohľadnosťou. Dá sa povedať, že tieto vlastnosti sú nezlučiteľné. Keď je ale empatia nesená neznalosťou, všetko je ináč.
Čo vám budem hovoriť? Ani duše vo mne nebolo, keď som ten utorok musela na povalu. Od decka sa tam bojím. Najmladšia som, tak musím ja. Ale pri všetkých rárohách ktosi mátoží, vonia to tam starým drevom a slnkom prehriatym prachom, z každého rohu človeka zo striebristej záľahy sleduje niekoľko párov malých čiernych očí.
Dobrovoľníkov v pandemickom roku nemá Biela pastelka nazvyš, a tak sa s kolegom Petrom vydávame pred obchodné centrum, kde je hádam najväčšia koncentrácia ľudí v tomto okresnom meste.
Priznávam, že mnohokrát opakované moralizujúce pravdy mi pod kožu nikdy príliš nešli. Vnímam to racionálne. Podľa mňa ošúchané mienky, hoci aj tie najušľachtilejšie, robia z ľudí papagájov, zbavujú ich vlastného rozmýšľania a v konečnom dôsledku sa minú účinkom.
Každý pozorný poslucháč Rádia Slovensko rýchlo zbadá, že tento postreh nie je z mojej hlavy. Týka sa skutočnosti, ako pandémia ovplyvnila aj náš slovník, keď sa niektoré slová dostali z okraja slovnej zásoby do jej hlavného prúdu.