Sociálny časopis pre nevidiacich a slabozrakých občanov
Priznávam, že mnohokrát opakované moralizujúce pravdy mi pod kožu nikdy príliš nešli. Vnímam to racionálne. Podľa mňa ošúchané mienky, hoci aj tie najušľachtilejšie, robia z ľudí papagájov, zbavujú ich vlastného rozmýšľania a v konečnom dôsledku sa minú účinkom.
V čase písania tohto článku finišujeme s prípravami, spúšťame kampaň a opäť nad nami visia tiene pandémie a s ňou súvisiacich opatrení. Do akej miery budú reálne a podpíšu sa pod výsledok Bielej pastelky 2020, musíme ponechať osudu. Zatiaľ pracujeme s plným nasadením.
Zástupcovia viacerých občianskych združení, pracovníci domovov sociálnych služieb, metodici, členovia výborov, špeciálni pedagógovia a ďalší na slovo vzatí odborníci zodpovedali pri viacerých osobných i on-line príležitostiach podrobné a neúnavne kladené otázky o živote so zrakovým, sluchovým, telesným i mentálnym postihnutím.
Prvý titulok, ktorý mi prišiel na um, bol Náš sedemdesiatnik. Nie príliš príjemná asociácia. Ako mladý som si sedemdesiatnika predstavoval ako deduška s fajkou a takýto pocit sa zafixuje v podvedomí a vlečie sa s vami celý život, aj keď viete, že je to nezmysel.
Ak nie je podráždený ani jeden typ čapíkov, nevnímame farebne. Reakcia jedného druhu čapíkov zaistí vnem základnej farby, absorbcia svetla určitej vlnovej dĺžky dvomi alebo všetkými tromi typmi identifikáciu farebných odtieňov, bielej a sivej. Ak všetko funguje, ako má, dokáže ľudské oko fyziologicky rozlíšiť asi 150 farieb, celkovo ale viac ako 2000 odtieňov. Ak však nie…
Človek si vraj zvykne aj na šibenicu, tak prečo by si nie na farboslepotu? Nerada hovorím, že niekto „trpí“ poruchou farbocitu. Netrpí.
Mobilné telefóny sa dnes hrdia množstvom prívlastkov a veru pokiaľ ide o ústretovosť voči používateľom s poruchou vnímania farieb, ich počet a pestrosť skôr narastá, než klesá. Neveríte?
Vidieť farby, to nie je len tak. Na to, aby ich živý organizmus mohol rozlišovať, musí disponovať viacerými typmi svetlocitlivých buniek, tzv. fotoreceptorov.
„Chytám najmä v noci a vtedy ani ja nič nevidím, tak aké znevýhodnenie?“ povedal mi vidiaci kamarát Tóno, vášnivý dlhoročný rybár, keď som sa mu zdôveril, akú tému idem spracovať. Poprosil som ho, aby mi ozrejmil niekoľko základných vecí, pretože ryby som nikdy nechytal, a teda o rybačke nič neviem.