Prvý titulok, ktorý mi prišiel na um, bol Náš sedemdesiatnik. Nie príliš príjemná asociácia. Ako mladý som si sedemdesiatnika predstavoval ako deduška s fajkou a takýto pocit sa zafixuje v podvedomí a vlečie sa s vami celý život, aj keď viete, že je to nezmysel.
Absurdita tejto predstavy sa skonkretizuje s pribúdajúcim vekom, keď s človekom starnú aj jeho spolupútnici, V mysli prevážia skutočné rysy a charakteristika každého človeka bez ohľadu na jeho vek. To je aj prípad nevidiaceho pedagóga Imricha Bartalosa, ktorý je doslova protipólom „stareckej usadeniny“. „Doobeda radšej nie, to cvičím, venujem sa psovi, príprave zdravého jedla a iným osobným záležitostiam, manželka je totiž na liečebnom pobyte.“ Takto reagoval na moju žiadosť o rozhovor. Keď sme sa dohodli, že to stvoríme elektronicky, upozornil ma: „Nehnevaj sa, ale musíš mi dať trocha času, v budúcich dňoch čakám dve návštevy.“ No, čo s takým čerstvým sedemdesiatnikom. Čerstvým doslova a do dátumu. Svoje životné jubileum oslávil 8. júla.
Pedagóg a hudobník
V spoločenstve ľudí so zrakovým postihnutím rezonuješ v dvoch rovinách: Ako učiteľ hudby a ako zakladateľ výcviku vodiacich psov na Slovensku.
Začnime Tvojou profesiou. Vyštudoval si akordeón na Konzervatóriu Jana Deyla v Prahe, Z Tvojho životopisu viem, že si štúdium ukončil zaujímavým koncertom.
„Na základe konkurzu som mal česť vystúpiť ako sólista so symfonickým orchestrom. Hral som Koncert pre akordeón Nikolaja Čajkina.“
Skupina Pastieri balónov, v ktorej si počas štúdia pôsobil, nám už asi nezahrá, prejdeme teda k tvojej pedagogickej dráhe. Po absolvovaní konzervatória si v roku 1973 nastúpil vtedy ešte na ľudovú školu umenia, dnes Základnú umeleckú školu v Zlatých klasoch, kde si pôsobil do…?
„Prakticky až do teraz, svoje pôsobenie v škole ukončím 31. augusta 2020.“
Keď to zrátame tak je to 47 rokov?
„K tomu môžeme ešte pripočítať 4 roky, keď som počas štúdia dochádzal vyučovať do základnej školy pre nevidiacich na Hradčanoch.“
Takže až 51 rokov výučby. Koľko pedagógov na Slovensku to o sebe môže povedať?
„Sú takí, teší ma, že patrím medzi nich.“
V tom sedemdesiatom treťom si musel do školy priniesť, ako sa hovorí, nový vietor, keď si bol po piatich rokoch praxe navrhnutý za jej riaditeľa. Viem, že šéf odboru školstva bývalého okresného národného výboru tvoju nomináciu ale zamietol. Prečo?
„Odôvodnil to tým, že nevidiaci nemôže mať hmotnú zodpovednosť. Jednoducho bola taká doba. Až neskôr prax ukázala, že aj nevidiaci môže takúto funkciu bez problémov zastávať.“
Aj ja som v mladosti niečo podobné zažil, aj keď v menšom. Z rovnakého dôvodu mi vrátnik na príkaz môjho vedúceho nesmel vydať kľúče od pracoviska. Všetkým kolegom áno, mne nie. Nechcem polemizovať o tom, či sa ešte také veci dejú, no musíme sa usilovať, aby sa už nediali. V roku 1984 si s vynikajúcim výsledkom ukončil diaľkové štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Tu si obhájil titul doktora pedagogických vied. Tvoje štúdium bolo spojené s rozsiahlym výskumom hudobných schopností detí so zrakovým postihnutím, publikoval si v odborných časopisoch, prednášal na konferenciách. V Tvojej profesii si získal aj iné ocenenie, bol si menovaný okresným metodikom hry na akordeón, získal si viacero uznaní vrátane pochvalného od Ministerstva školstva SR. Koľko žiakov ti za tu dobu prešlo rukami?
„To neviem. Mnohí končili absolventskou skúškou, iní to vzdali po dvoch, troch rokoch. Mňa teší, že som pripravil viacerých žiakov na prijímacie skúšky na konzervatóriá a na pedagogické školy a dnes sú z nich úspešní pedagógovia. Aj na našej škole mám kolegyňu, ktorá bola mojou žiačkou. Už ako 8-ročná vyhlásila, že chce byť učiteľkou ako ja. Som rád, že viacerí bývalí žiaci, najmä Rómovia, majú kapely a stále aktívne hrajú hlavne na svadbách, zábavách, rôznych oslavách.“
Počas svojej kariéry si zažil niečo, s čím sa nestretli huslisti, trubkári, či iní hudobní pedagógovia. Vývoj techniky vyvolal dopyt žiactva po výučbe hry na elektrické klávesy. Musel si sa, takpovediac, doškoliť?
„Aj medzi nevidiacimi učiteľmi hudby je mladší kolega, ktorého som pripravil na prijímacie skúšky na Konzervatórium Jana Deyla, neskôr ma on motivoval k tomu, aby som začal s výučbou keyboardovej hry. Som mu za to vďačný. Súbežne s akordeónom som sa Keyboardu venoval posledných 22 rokov. Žiaci mali o štúdium veľký záujem, úspechy sme mali aj v komornej hre (keyboardové duo).“
Spätý s ÚNSS
S úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska si spätý priam bytostne. Už v roku 1965 si vstúpil ešte do bývalého Zväzu invalidov, zúčastnil si sa nášho ustanovujúceho zjazdu a od roku 1996 si členom Ústrednej rady ÚNSS. Dlhé roky si viedol aj komisiu učiteľov hudby pri ÚR ÚNSS, ktorá má v našej tridsaťročnej histórii svoje trvalé miesto. Môžeš trochu zmapovať túto činnosť a vysvetliť, prečo už komisia nepokračuje?
„Áno, bol som dlhoročným členom a neskôr predsedom Komisie nevidiacich a slabozrakých učiteľov hudby, v rámci ktorej som pravidelne organizoval semináre pre kolegov. Žiaľ, zrakovo znevýhodnených učiteľov hudby je čoraz menej a nenašiel sa medzi nimi nikto, kto by po mne prevzal štafetu.“
Cvičiteľ, riaditeľ i držiteľ
Teraz poďme k tým štvornohým očiam. Bol si to Ty, kto s tým na Slovensku začal. Prívlastku zakladateľa výcviku vodiacich psov Ťa už nikto nezbaví. Mal som to šťastie, že som bol prítomný pri odovzdávaní prvého Tebou a tým aj na Slovensku vycvičeného vodiaceho psa. Udialo sa to v roku 1993 v Bratislave na Sekulskej. Nevediac, čo sa tu odohráva, som prišiel a vyrušoval, ako je u mňa občas zvykom. Môžeš povedať, čo tomu predchádzalo?
„Najskôr som sa angažoval vo výcviku vodiacich psov v Čechách, odkiaľ pochádzal aj môj prvý vodiaci pes, sučka Elza. V roku 1993 som s pomocou svojej rodiny vycvičil vodiaceho psa, ktorý úspešne absolvoval špeciálnu skúšku v Prahe a bol odovzdaný nevidiacemu klientovi z Bratislavy.“
Ako to bolo so založením školy?
„V roku 1993 sa výcviku ujala Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska a začala sa odvíjať história slovenskej tyflokynológie. Najprv sme založili oddelenie a neskôr Výcvikovú školu pre vodiacich psov. Na začiatku som vykonával funkciu vedúceho, ktorá sa potom preklasifikovala na riaditeľa. Počas mojej pôsobnosti vo funkcii bolo vycvičených a odovzdaných nevidiacim 80 vodiacich psov a výcviková škola dosiahla solídnu, medzinárodne uznávanú úroveň. Zúčastnil som sa medzinárodných konferencií vo Veľkej Británii, Kalifornii, Francúzsku, Južnej Kórei, vo Švajčiarsku. Organizovala ich Medzinárodná federácia škôl pre výcvik vodiacich psov so sídlom vo Veľkej Británii, ktorej je výcviková škola plnoprávnym členom dodnes. V roku 1993 som inicioval i založenie Klubu držiteľov vodiacich psov, ktorého som bol 8 rokov predsedom.“
Koľko vodiacich psov si osobne vycvičil?
„Ja za pomoci rodiny sedem a moja dcéra dva.“
A koľko psov si mal ako držiteľ?
„Spolu som doteraz mal 5 vlastných vodiacich psov, z nich úspešnú Donu som aj cvičil.“
Viackrát si sa zúčastnil súťaží vo výkone vodiacich psov. Môžeš nám priblížiť aj toto?
„V medzinárodných súťažiach vo výkone vodiacich psov u nás, ale aj v Maďarsku a v Českej republike som sa so svojím psom viackrát umiestnil ako prvý.“
Máš v súčasnosti vodiaceho psa. Keď áno, ako sa volá, koľko má rokov?
„Bez vodiaceho psa si svoj život neviem ani len predstaviť. Mám sučku Ilzu, ktorá bude mať 8 rokov. Keď to okolnosti dovolia, chcel by som požiadať o ďalšieho. Dúfam, že to bude až za dlho. Na školeniach žiadateľov o vodiaceho psa som hovorieval: Mať vodiaceho psa je veľká starosť, väčšia radosť a najväčší krok k samostatnosti.“
Dnes cvičí na Slovensku vodiace i asistenčné psy niekoľko subjektov i jednotlivcov, Prakticky všetci tréneri prešli tvojimi rukami. Môžeš sa k tomu nejako vyjadriť? Vozia sa šľachtené šteňatá, ba aj zmrazené semeno zo zahraničia. Na Slovensku už máme vlastný chov, začiatky však boli iné, môžeš zaspomínať?
„Začiatky boli naozaj ťažké. Vyžadovalo to obrovské úsilie. Podarilo sa mi to rozbehnúť vďaka pomoci mojej rodiny, priateľov, známych, sponzorov, chovateľov, vychovávateľov, cvičiteľov, veterinárov, výrobcov pomôcok, distribútorov krmiva a mnohých ďalších. Všetkým úprimne ďakujem, že ma podporili a pustili sa so mnou do realizácie nášho projektu. Dovoz prvej chovnej sučky z Austrálie na Slovensko bol mojím veľkým snom. Išlo o zdĺhavú a náročnú akciu, som rád, že sa to podarilo. S výcvikovou školou som naďalej v kontakte, som členom valného zhromaždenia. Sledujem ich úspechy aj problémy. O ďalších subjektoch nemám informácie.“
Rodina – istota Tvojho života
Viackrát si naznačil, akým pilierom Tvojho života je Tvoja rodina, v prvom rade manželka Eleonóra, učiteľka na ZŠ v tiež v Zlatých klasoch. Dlhé roky v škole pôsobila ako zástupkyňa a učí tam dodnes.
„S Norikou ste vychovali dve deti: dcéra Andrea – absolventka pedagogickej a kultúrnej akadémie sa vydala na Britských ostrovoch, kde pracuje ako pedagogická asistentka, syn Tomáš, inžinier-informatik býva neďaleko, takže aspoň jedno z troch vnúčat máme nablízku.“
Na záver trocha veselo
Mojou úchylkou je, že kde sa dá, tam vtisnem nejakú veselú príhodu. Dovolím si ťa požiadať o tú, čo si nám rozprával na vstupnom školení žiadateľov o vodiaceho psa. Bolo to v roku 1996, keď si o prvého psa požiadala aj moja manželka.
„Išiel som po Prahe s mojou prvou sučkou Elzou. Keď sa zrazu zastavila, bolo mojou úlohou skontrolovať terén, zistiť dôvod jej zastavenia a následne udeliť príslušný povel. Bol som ale zamyslený a podvedome som zadal povel „vpred“. Vyliezli sme na hromádku hliny a padli do výkopu. Keď sme sa škriabali nahor, za nami idúci mladík sa ma spýtal: „Pane, ten pes je slepej?“ „Ne, jeho pán je blbej!“
Ako hovorí dnes už zovšeobecnená múdrosť klasika (ani kamarát Google mi neprezradil ktorého), život každého človeka by mohol byť námet na román. Súhlasím, aj keď niektoré takéto romány by boli riadna nuda. To však nie je prípad Imricha Bartalosa. V jeho prípade by to bolo veru poriadne pútavé čítanie.
Imro, v mene všetkých nevidiacich a slabozrakých na Slovensku Ti želám prežitie dlhých rokov v kruhu rodiny s pevným zdravím, v šťastí a láske. Ďakujeme Ti za všetko, čo si pre nás vykonal.
Josef Zbranek
