Ak nie je podráždený ani jeden typ čapíkov, nevnímame farebne. Reakcia jedného druhu čapíkov zaistí vnem základnej farby, absorbcia svetla určitej vlnovej dĺžky dvomi alebo všetkými tromi typmi identifikáciu farebných odtieňov, bielej a sivej. Ak všetko funguje, ako má, dokáže ľudské oko fyziologicky rozlíšiť asi 150 farieb, celkovo ale viac ako 2000 odtieňov. Ak však nie…
Farebné videnie je veľmi zložitý psychologický proces. Vyžaduje si neporušenú činnosť oka, zrakových dráh, príslušných mozgových centier a správne osvetlenie pozorovaných objektov. Zodpovednosť zaň nesú čapíky. V ľudskom oku by sme týchto zmyslových buniek napočítali okolo 7 miliónov (ich najväčšia hustota je v žltej škvrne), smerom k okraju sietnice ubúdajú v prospech tyčiniek. Čapíkom ďakujeme za centrálne, farebné, ostré videnie a videnie za svetla. Oblasť mimo žltej škvrny slúži na periférne videnie, orientáciu v priestore a videnie v prítmí, v šere a tme. Vtedy však zdravým okom nedokážeme rozoznať detaily (predmety, na ktoré sa pozeráme priamo, vidíme buď veľmi zle, alebo ich nevidíme vôbec, susedné predmety len v obrysoch), aj farebná škála, ktorú vnímame, je veľmi obmedzená. Maximum vnímania svetla sa posúva od dlhovlnného ku krátkovlnnému, to znamená, že červenú nevidíme (v noci nie sme schopní zbierať jahody), modrá sa nám javí ako svetločervená a najsvetlejšou sa nám zdá zelená.
Človek s neporušeným farbocitom, teda schopnosťou rozpoznávať farby, je trichromat. Znamená to, že má 3 druhy receptorov: na vnímanie predovšetkým červenej (reagujú na dlhšie vlnové dĺžky, okolo 650 nm), zelenej (okolo 530 nm) a modrej (okolo 430 nm). V bunkách sietnice sa nachádzajú špecifické pigmenty, ktoré vplyvom rôznej intenzity svetla podliehajú fotochemickým procesom. Absorbciou svetelnej energie sa v čapíkoch i tyčinkách vytvárajú elektrické potenciály, ktoré sú následne nervovou dráhou prenášané do mozgových centier. Tu sa spracujú a vyhodnotia. To, že nevnímame len tri základné farby, ale aj množstvo ich odtieňov, je výsledkom integračnej schopnosti sietnice a mozgovej kôry. Ono v podstate každá vlnová dĺžka podráždi všetky fotoreceptory, ale nie všetky ich dokážu absorbovať a spracovať rovnako. Tým vznikajú vnemy rôznych farebných odtieňov.
V tieňoch a odtieňoch
Akákoľvek chybička na niektorej časti dráhy – od čapíka po zrakové centrum mozgu – vyvolá poruchu farebného videnia (poruchu farbocitu, zriedkavejšie farboslepotu). S predstavou, že farboslepý človek vidí čierno-bielo, resp. v rôznych odtieňoch sivej, sa rozlúčte. Monochromázia alebo monochromatizmus je veľmi ojedinelá diagnóza, spôsobená tým, že človek má buď funkčný len jeden typ čapíkov, alebo ich nemá vôbec. V takomto prípade chýbajú na sietnici bunky zabezpečujúce správne centrálne videnie, centrálna zraková ostrosť býva znížená, často je prítomný aj nystagmus (vôľou neovládateľný rytmický pohyb očí).
Základné anomálie sú v podstate tri: protanomália, deuteranomália a tritanomália, podľa toho, ktorý z troch druhov receptorov je poškodený. Nejde však o úplnú neschopnosť vnímať tú ktorú farbu. Pri protanomálii sa nám červená môže javiť v určitých svojich odtieňoch, napríklad ako tehlová, ružová, sivočervená, pacienti s deuteranomáliou popisujú odtiene sivej, sivozelenej farby, tritanomália je porucha vnímania v oblasti modrofialovej zložky spektra. V praxi sa ale stretávame s tým, že za určitých okolností (ak je červená, zelená a modrá poriadne sýta, dostatočne osvetlená a pod.) ich aj ľudia s týmito diagnózami dokážu zachytiť. Samozrejme, všetky spomínané anomálie vnímania farieb sa môžu kombinovať.
Od farebných signálov po počítač
Diagnostikovanie má svoj význam. Nejde len o estetickú stránku, správne farebné videnie sa vyžaduje v množstve profesií, hlavne v doprave. Testovanie farbocitu sa robí v rozhraní 380 -760 nm. Rozhodujúcu úlohu pre vnímanie farieb zohrávajú farebný tón, sýtosť farby, jas, kontrast a okolité osvetlenie – pri slabšom osvetlení lepšie rozoznávame modrú, menej červenú.
Vyšetrovanie farbocitu môžeme robiť rozlišovaním rôznych farebných signálov, napríklad pomocou Worthových svetiel ( červená, zelená, biela), farebnými bavlnkami , jednoduchým porovnávaním farieb alebo pseudoizochromatickými tabuľkami ( Ishihara, Rjabkin, Stilling, Velhagen), kde body rôznych farieb rovnakého jasu vytvárajú číslice, písmená, obrázky. Človek s poruchou farbocitu ich nemusí vedieť identifikovať.
Tabuľky však na stanovenie presnej diagnózy nestačia, často preto siahame po technike. Počas vyšetrenia anomaloskopom vytvára pacient z červeného a zeleného svetla zmes zodpovedajúcu žltému svetlu predlohy, ktorá sa nachádza v dolnej polovici zorného poľa. Diagnóza sa určí podľa pomeru červenej a zelenej zložky, ktorú vyšetrovaný pomocou tlačidiel nastaví. Platí zásada, že pacienti s protanomáliou pridávajú viac červenej a pacienti s deuteranomáliou zas viac zelenej. Ďalšou možnosťou je 100-hue test. Ten obsahuje farebné terčíky uložené v štyroch oddeleniach. V správnom postavení sú uložené od červenej k modrej, pred vyšetrením sa však náhodne premiešajú a úlohou pacienta je zoradiť ich tak, aby farebný rozdiel medzi dvomi susediacimi terčami bol čo najmenší. Dnes je toto vyšetrenie možné uskutočniť aj v počítačovej verzii.
Nie vždy od kolísky, ale vždy po hrob
Poruchou farbocitu trpia oveľa častejšie muži (osem versus jeden a pol percenta). Ide totiž o dedičnú chorobu viazanú na chromozóm X, a keďže u mužov sa vyskytuje len jeden, jeho prípadnú defektnosť nie je možné kompenzovať genetickou informáciou z druhého chromozómu, ako je to v prípade žien. U tých sa porucha vnímania farieb prejaví len vtedy, keď daný gén chýba na oboch chromozómoch X. Ak je poškodený iba jeden z nich, je žena len prenášačkou tejto poruchy. Dcéry farboslepých otcov tak majú päťdesiatpercentné riziko, že ich synovia nebudú správne rozlišovať farby, a rovnako päťdesiatpercentné riziko, že ich dcéry budú tiež prenášačkami génu pre farbosleposť.
Porucha vnímania farieb sa ale môže objaviť aj počas života. Môže byť dôsledkom rôznych chorôb oka, otráv alebo zmeny čírosti optických médií. Poruchy v oblasti červeno-zelenej časti farebného spektra vznikajú pri ochoreniach zrakového nervu (jeho zápale či atrofii), čiže pri poškodení zrakovej dráhy. Poruchu vnímania modro-žltej časti spektra spôsobujú ochorenia makuly, glaukóm, opuch terča zrakového nervu alebo cukrovka. Ľudia s poruchou farebného videnia môžu vidieť úplne normálne , ale môžu mať aj istý stupeň poškodenia zrakových funkcií podľa základného ochorenia. Treba povedať, že vrodená porucha farbocitu sa liečiť nedá, získané poruchy sa upravujú liečbou základného ochorenia.
MUDr. Iveta Elízová, súkromná očná ambulancia pre deti a dospelých OPHTHALMO v Bratislave
