„To, že nevidím dobre, si všimla starká, keď som nereagoval na hračky, to, že nevnímam farby, odhalili až učiteľky v škole na Svrčej ulici v Bratislave. Farebne zobrazené úlohy mi ukazovali individuálne a jednoducho som si to musel pamätať, na výtvarnej som viac obkresľoval ako kreslil. Ešte za chlapčenstva mi diagnostikovali monochromatizmus. Všetko vidím čierno-bielo – svetložltá, svetloružová i svetlozelená je pre mňa ako špinavá biela, tmavá modrá, zelená či hnedá u mňa prechádzajú škálou od sivej po čiernu. Priostré slnko alebo sneh ma oslepujú, a keby som nenosil héliové okuliare, videl by som úplne všetko biele.
O farbách som sa učil, aby som vedel, že nebo je modré a vlčí mak červený, ale musím povedať, že farby ako také vo mne žiadne emócie nevyvolávajú. Možno občas, keď nedokážem plne oceniť napríklad pestrosť prírody alebo dokonalosť najnovšej techniky.
Svet ale vyzerá pekne aj tak. Pre mňa sú rozhodujúce tiene, aj pri tom najnepatrnejšom spozorniem. Neraz sa stalo, že veci podobných farieb mi úplne splynuli a v zornom poli sa mi objavili na poslednú chvíľu. Nejaké mimoriadne kontrastné opatrenia však vlastne ani nepotrebujem: polievku v svetlom tanieri vidím, mlieko vrhá tieň v akomkoľvek pohári, aj v priesvitnom. Oblečenie si kupujem tak, aby som skombinoval hocičo s hocičím, pri zariaďovaní bytu sme mali poradcov, pretože moja manželka je nevidiaca. Šofér nie som, pretože som slabozraký, a pri orientácii v priestore si pomáham inak: intenzitu svetla vnímam, preto na semafore problém nemám, zebry na priechodoch sú výrazné, v meste mi pomáhajú aj kontrastné vodiace línie.
Naši synovia po mne poruchu vnímania farieb nezdedili. Často sme sa spolu hrávali, keď boli malí – puzzle som zložil vždy (riadil som sa tvarom, nie farbami), aj domčeky či loďky z lega. Tie moje boli vždy najpestrejšie.“
Ladislav Klešč, predseda KR ÚNSS Banská Bystrica
