Jar rozbrailila všetky naše organizačné zložky, zvlášť po tom, ako sa o slovo prihlásila grantová komisia. S témou Dvojsté výročie Braillovho písma a jeho využitie v každodennom živote sa každý popasoval po svojom, ale každý nápadito. Z celkovo 6400 € boli podporené dobrodružné podujatia, poznávacie zájazdy, športové aktivity, vedomostné súťaže i osvetové akcie. Niekoľko z nich vám ponúkame na inšpiráciu.
Hľadanie strateného pokladu
Dunaj ešte ani zďaleka nevydal všetky svoje tajomstvá, ale vďaka ZO 57 Bratislava má už rozhodne o jedno menej. Nik ho nenútil, sám sa rozhodol prehovoriť, lepšie povedané vyplaviť časť svojej histórie. Stalo sa tak koncom jari, keď sa na brehu Devínskej Novej Vsi, priamo pri nohách odpočívajúcej výborníčky, objavila malá, hrdzavá truhlica. Podľa všetkého ju pred stovkami rokov ukryl v temnotách Čierneho lesa starý nevidiaci pirát. Jej obsah ostal neporušený a ako stvorený pre dobrodruhov z ÚNSS: praktické lupy pre slabozrakých, vreckové hlavolamy pre nevidiacich, fotoalbumy pre sprievodcov a maľovanky pre deti. Výbor preto truhlicu opäť starostlivo schoval a vo zväčšenej latinke a v braili vyhotovil pre pátračov indície – kartičky s hádankami, zameranými na dejiny, flóru a faunu Devínskej Novej Vsi, ktoré doplnil farebnými obrázkami s alternatívnymi popismi. Správne odpovede priviedli dvadsiatku účastníkov do Šrot Parku, kde museli „pokonať“ strážcov pokladu s doslova železnými svalmi – zvieratá žijúce u nás, exotické i rozprávkové druhy, zrodené zo skrutiek, matíc či ventilov, ale aj pedálov, kotúčov, lopát alebo hrablí. Kto v augustovej páľave nemal na boj dosť síl, mohol sa k pokladu dopracovať aj vďaka reliéfnej mape, ktorá pomocou kartónu, špagátu, fólie, nálepiek zvierat a brailových nápisov zachytávala celé územie, kde sa pátranie odohrávalo. Absolútnou bodkou bola pirátska hostina, vlastne dve, ale detaily z čohosi takého v serióznom periodiku publikovať nemožno, takže sa presúvam na sever, na Kysuce.
Braillovo písmo ako most k poznávaniu sveta
Stavbármi konštrukcie boli ZO-čkári z Čadce a, všetka česť, potiahli ho pekných pár kilometrov. Povestný košický vietor im totiž dovial do uší, že v tamojšej ZOO majú haptickú výstavu, približujúcu kožu hada, dermoplasty servala, plameniaka, korytnačky, ale aj kostrové pozostatky zvierat, parohy či vajcia rôznych druhov vtákov a že pri exponátoch a vybraných chovných zariadeniach sa nachádzajú popisy v Braillovom písme. Dofučal aj to, že v štrnástich, pekne obrúbených a vyvýšených záhonoch tamojšej botanickej záhrady sa popri bylinkách výnimočne darí aj informačným tabuliam s latinkou a Braillovým písmom a že tam možno nájsť aj reliéfnu mapku celej bylinkovej záhrady, 3D obrázky feniklu, nechtíka lekárskeho, citrónového muškátu a kapucínky, dokonca s niekoľkými bodkami o ich vzhľade, zbere, sušení, spracovaní a využití. O informačných tabuliach v skleníkoch, reliéfnej mape areálu celej záhrady, ani o projekte Maxi botanika v praxi nezasvišťal nič, ale nepodozrievam ho z nevedomosti. Skôr chcel školákom z Kysúc nechať priestor aj na vlastné objavovanie. Veď kde inde si môžu prezrieť drevené plastiky šišiek, semien a plodov v nadživotnej veľkosti? Súčasťou pátrania po prístupných zážitkoch bola aj návšteva Východoslovenského múzea, konkrétne výstup projektu Spoznávajme prírodu šiestym zmyslom, ktorý obohatil stálu prírodovednú expozíciu o umelecky stvárnené modely skamenelín, živočíchov a rastlín. Dotknúť sa mohli ôsmich modelov, predstavujúcich skameneliny, podmorský svet a stopy veľkých lesných šeliem. Áno, aj tu mali k dispozícii popisy aj v Braillovom písme. Dóm sv. Alžbety a chvíľa oddychu pri spievajúcej fontáne sú také samozrejmé, že im viac ako vetu nevyčleňujem.
Braillova hravá výzva
V ZO Námestovo si povedali, že najlepšie je začať od začiatku a pokračovať až do samého konca. Jedna z aktívnych brailistiek sa preto podujala porozprávať ostatným o Louisovom útlom detstve, o nehode, ktorá ho napokon zaviedla na štúdiá do parížskeho inštitútu, a o tom, ako tam trávil hodiny a prestávky. Aj ako žiak, neskôr aj ako učiteľ. Kým rozprávala o tom, že mal len 15 rokov, keď začal hľadať čo najlogickejší systém ukladania dnes tak slávnej šestice, prítomní si listovali v knižkách. Nasledovala ukážka práce s Pichtovým strojom, povinné vyhotovenie vlastnoručného „podpisu“ v braili a napokon spontánna diskusia o rozvoji technológií, umožňujúcich čítanie a zápis bodového písma. Najvoňavejšou a najchutnejšou bodkou spomedzi všetkých, o ktorých bola v ten deň reč, však pre ZO-čkárov bola predsa len tá v Múzeu kávy v Krušetnici. Druhé dejstvo projektu bolo zamerané na podporu aktívneho trávenia voľného času ľudí so zrakovým postihnutím, takže v Ranči u Edyho sa mastili karty s brailovým označením, pre nečitateľov sa vytiahlo Človeče, nehnevaj sa! a pre tých, čo mali priveľa energie, sa na trávnik vykopla ozvučená lopta. Zavŕšením projektu bude krátky kvíz, ktorý spestrí program Dňa nevidiacich. Otázky nezverejňujem, aby som čitateľov Dúhy nezvýhodňovala.
Byť srdcom zvona a dotýkať sa hviezd
Členovia ZO Košice – okolie si to pre zmenu namierili do vysunutého odborného pracoviska Vihorlatskej hvezdárne Humenné, do Astronomického observatória na Kolonickom sedle. Tridsiatich ôsmich z nich prikryla najprv najtmavšia a smogom najmenej znečistená obloha na území Slovenska, neskôr kupola zvona s priemerom asi dva metre. Zvon tu na oceľovom lane nevisí náhodou! Jeho vnútorná strana zachytáva úplnú mapu severnej hviezdnej oblohy a kúsok južnej a tvorí tak jediné tyfloplanetárium u nás. Hviezdy reprezentujú plastové výčnelky, línie, ktoré ich ukladajú do súhvezdí, sú takisto reliéfne, dokonca fosforeskujúce. Okrem komentovanej prehliadky observatória si vypočuli prednášku o prvopočiatkoch astronómie, probléme svetelného znečistenia a o jeho nepriaznivých dopadoch. V planetáriu ich okrem zastavenia na dokumentárny film čakala aj prehliadka Vihorlatského národného teleskopu (v súčasnosti druhého najväčšieho ďalekohľadu na Slovensku), ktorého funkcie im odborní pracovníci priblížili na modeli. Neodmysliteľným sprievodcom počas podujatia bolo aj niekoľko brožúr v Braillovom písme s reliéfnymi zobrazeniami vesmírnych objektov, na ktoré sa tu stačí spýtať.
Popoludňajší program sa odohrával v umelecko – historickej expozícii Kaštieľa v Humennom, ktorá približuje predovšetkým bytovú kultúru šľachty od renesancie po 20. storočie. Všetkých upútala najmä izba Márie Terézie s osemuholníkovým pôdorysom a piatimi tajnými dverami, slabozrakí sa nadchýnali najmä úchvatnými stropnými a nástennými maľbami, obrazmi na stenách, štýlovým nábytkom, nádherným porcelánom a keramickými kachľovými pecami. Nevidiacim, žiaľ, musel stačiť výživný výklad, pretože kaštieľ na sprístupnenie ešte len čaká. Treba ale povedať, že organizátori to urobili schválne. Ich zámerom totiž bolo ukázať ľuďom so zrakovým postihnutím, aké dôležité je mať v kultúrnej inštitúcii braila a ako im bodkovaní a obrázkoví sprievodcovia môžu priblížiť vzácne exponáty, múzeum upozorniť, že aj nevidiaci a slabozrakí sú na kultúrne dedičstvo zvedaví a na ich návštevy sa treba pripraviť.
Zacvičme si spolu s bodkami
Projekt KR Žilina azda najvýstižnejšie charakterizujú slová Ikjo, Nikjo, Sankjo, Jonkjo, Gokjo, Šiho-náge, Kote-gaeši, Irimi-nage, Genkei-kokju-nage, Kaiten-nage, Tenči-nage, Sumi-otoši, Aiki-nage, Ude-kime-nage, Džudži-garami, Koši-nage, Aiki-otoši a Kokju-nage. Kto porozumel aspoň jednému, blahoželám! Svedčí to o tom, že alebo na onú augustovú sobotu nazbieral dosť odvahy a vstúpil do dojo telocvične, alebo sa mu už dostala do rúk príručka vo zväčšenej čiernotlači, v braili a v elektronickej verzii, ktorá je výstupom tejto aktivity, alebo jednoducho jedno z najmladších japonských umení už pozná a cvičí. Odbornejšie odborné vedenie jednodňového aikido seminára si nevidiaci a slabozrakí prišelci z celého Slovenska nemohli ani predstaviť! Teoretickú on-line i praktickú prezenčnú časť projektu zastrešil Zdenko Reguli, čerstvý držiteľ titulu Shihan Aikikai Hombu Dojo, najvyššej medzinárodnej učiteľskej kvalifikácie, ktorá je Nejaponcom udeľovaná len výnimočne. Každý účastník mal svojho asistenta – skúseného aikidistu, ktorý týždeň pred dňom D povinne absolvoval metodické školenie zamerané na to, koľko a akej pomoci človek so zrakovým postihnutím reálne potrebuje, ako mu efektívne popísať a ukázať všetky cvičenia. V praxi to potom vyzeralo tak, že sa so svojím nevidiacim alebo slabozrakým partnerom navzájom chytali, pokúšali vymaniť z úchopu, jeden druhého dostať na zem, či bezpečne spadnúť. Príručka, o ktorej bola reč vyššie, má názov Aikido je život a dočítate sa v nej o nevidiacich bojovníkoch v histórii, mýtoch a umení, o poslaní a etických princípoch v aikide, bezpečnosti, základných pohyboch a technikách pri cvičení aikida, ale aj o špecifikách, na ktoré narážajú aikidisti so zrakovým postihnutím. Pomôcť však môže aj stručný sumár didaktických a komunikačných princípov cvičenia ľudí so zrakovým postihnutím či terminologický šlabikár. O príručku vo všetkých jej podobách sa v prípade záujmu uchádzajte v KR ÚNSS Žilina.
Memoriál Zlatky Bielickej
V polovici júna sa to v Stredisku integračných aktivít v Nitre hemžilo osemdesiatimi ľuďmi, odhodlanými poriadne sa počas dňa zrekreovať a zabaviť. Z nevidiacich a slabozrakých sálala túžba podať čo najlepší športový výkon, dobrovoľníci pripravovali svoje stanovištia, aby mohli bez problémov koordinovať pridelenú disciplínu a evidovať výkony, časti z nich bola zverená príprava občerstvenia, zabezpečenie ozvučenia a zdravotný dozor. Hosťom stačili otvorené oči a uši. Program bol zostavený z ôsmich prevažne pohybových súťaží (niektoré z nich ZO Nitra ako organizátor rozdelila podľa vekových a rodových kategórií) a s výnimkou jednej ich účastníci museli absolvovať poslepiačky. Hneď po príchode bolo dôležité zaregistrovať sa, obliecť si súťažné tričko a pripísať svoje meno do zoznamu:
- Show-downové zručnosti (kategória Aktívni hráči a Laici)
- Ruské kolky (kategória Nevidiaci a Vidím, čo vidím)
- Veslovanie na trenažéri (6 rodových a vekových kategórií)
- Popoluška (triedenie strukovín)
- Kopy na bránku
- Strely na bránku hokejkou
- Krokometer (odhad vzdialenosti)
- Bleskové qardo
Jubilejný 10. ročník podujatiu priniesol jednu zmenu. Víťazi si okrem cien odnášali aj diplom, ktorého zrod zabezpečila levočská knižnica. K časti v čiernotlači bola pripevnená priehľadná fólia s prepisom v Braillovom písme a reliéfnym stvárnením motívu memoriálu.
Dušana Blašková
