Na začiatku novoveku ešte oftalmológia netvorila samostatnú medicínsku disciplínu. Starostlivosť o oči bola často doménou chirurgov, ránhojičov, okulistov, ale aj ľudí, ktorých by sme dnes označili za šarlatánov. Niektorí pôsobili usadlo v mestách, iní cestovali z miesta na miesto a svoje služby ponúkali na jarmokoch či trhoch. Hranica medzi odbornou skúsenosťou, remeslom a poverou nebola úplne jasná. Neznamená to však, že sa o ľudské oko nikto nezaujímal. Naopak. Oko patrilo k orgánom, ktoré priťahovali pozornosť lekárov, filozofov, ale aj prírodovedcov už od staroveku. Problémom bolo, že človek dokázal oko pozorovať zvonka, ale len veľmi obmedzene mohol pochopiť, čo sa odohráva v jeho vnútri. Mnohé príčiny zhoršeného videnia preto zostávali zahalené tajomstvom.

Bartischove detailné drevoryty

Jedným z najpozoruhodnejších predstaviteľov raného novovekého očného lekárstva bol Georg Bartisch (1535 – 1607), ktorý v roku 1583 vydal v Drážďanoch rozsiahle dielo Ophthalmodouleia, das ist Augendienst, jedno z najvýznamnejších obrazových prameňov dejín očného lekárstva. Zaujímavé je, že jeho autor nebol univerzitne vzdelaným lekárom v dnešnom zmysle. Bol chirurgom, ktorý získaval skúsenosti predovšetkým praxou.

Bartischova kniha je zaujímavá aj pre dnešného čitateľa. Obsahuje množstvo detailných drevorytov, ktoré zobrazujú oko, jeho choroby, nástroje a chirurgické postupy. Je z nej cítiť snaha systematicky zachytiť praktické poznanie. Zároveň však Bartisch zostal „dieťaťom svojej doby“. Jeho predstavy o chorobách a ich príčinách boli kombináciou vlastného pozorovania, starších medicínskych názorov a dobovej skúsenosti. A samozrejme povier.

Zaujímavým príkladom je jeho pomôcka proti strabizmu, resp. škúleniu. Bartisch opísal masku, ktorá zakrývala tvár a pred očami mala otvory či štrbiny, cez ktoré sa človek pozeral. Jej úlohou malo byť usmernenie používania očí a ich koordinácie. Nešlo teda o mechanické „narovnanie“ oka, ako by si mohol predstavovať dnešný čitateľ. Pomôcka skôr predstavovala raný pokus ovplyvniť spôsob, akým človek používa obe oči. Navyše nebola Bartischovým úplne pôvodným vynálezom – podobná pomôcka sa spája už so staršou byzantskou medicínou a Pavlom z Aiginy zo 7. storočia.

Od operácie k vede

Oveľa zásadnejšia zmena prišla v 18. storočí. Očné lekárstvo sa začalo postupne oddeľovať od všeobecnej chirurgie a vytvárali sa podmienky pre vznik samostatného odboru. Dôležitú úlohu pritom zohrávali univerzity so svojimi lekárskymi fakultami, nemocnice a jednotlivé lekárske spolky.

Jedným z problémov, ktoré stáli v centre pozornosti, bol sivý zákal, teda katarakta. Po stáročia sa pri ňom používala metóda, keď sa ihlou zakalená šošovka zatlačila mimo zrakovej osi. Človek tak mohol niekedy získať aspoň určitú mieru videnia Zákrok bol však veľmi riskantný a neriešil samotnú príčinu problému. Francúzsky chirurg Jacques Daviel (1696 – 1762) v polovici 18. storočia presadzoval inú cestu, a to odstránenie zakalenej šošovky z oka. Za prvú dobre zdokumentovanú plánovanú primárnu extrakciu katarakty sa dnes považuje jeho operácia v Kolíne nad Rýnom z 18. septembra 1750. Staršia literatúra často uvádza rok 1747, pretože Daviel sám neskôr tvrdil, že extrakciu vykonal už vtedy.

 

 

Davielova operácia bola veľkým krokom vpred. Dnešnému pacientovi by však musela pripadať skutočne desivo. Chirurg otvoril rohovku, dostal sa až k šošovke a odstránil ju. Neexistovala moderná mikrochirurgia, operačné mikroskopy, antibiotiká ani bezpečná antisepsa. Operácie sa dokonca vykonávali bez modernej anestézie. Úspech preto neznamenal to, že pacient po operácii videl. Úspechom bolo, že bez závažnejšej infekcie či inej komplikácie zákrok vôbec prežil.

Keď sa oko stalo predmetom vedeckého skúmania

Osvietenstvo neprinieslo okamžite modernú oftalmológiu. Lekár stále nevidel očné pozadie živého človeka, nepoznal mikrobiálne príčiny infekcií, nemal lokálnu anestéziu ani moderné antiseptické postupy a mnohé príčiny toho, že človek dobre nevidí, zostávali neznáme. Práve v tomto období sa však začali meniť samotné pravidlá medicíny. Lekári čoraz viac porovnávali jednotlivé prípady, zaznamenávali výsledky liečby, zdokonaľovali chirurgické nástroje a snažili sa svoje skúsenosti odovzdávať systematicky. Očné lekárstvo postupne prenikalo na univerzity.

Rakúsky oftalmológ Georg Joseph Beer (1763 – 1821) založil v roku 1812 vo viedenskej všeobecnej nemocnici univerzitné pracovisko venované očným chorobám. Vďaka tomu sa oftalmológia začala pevne spájať nielen s liečením pacientov, ale aj s výučbou budúcich lekárov. Ďalším veľkým impulzom pre rozvoj tejto disciplíny bola, ako to už v dejinách býva, vojna. A s ňou spojený pohyb obyvateľstva. Francúzske a anglické vojská, ktoré sa na konci 18. storočia zúčastnili napoleonského ťaženia v Egypte, boli silne zasiahnuté infekčnými očnými chorobami. Takzvaná „egyptská oftalmia“, termín, ktorý sa vtedy používal pre závažné infekčné očné zápaly a ktorý sa v súčasnosti často spája najmä s trachómom – sa spolu s vojskom šírila po Európe.

Čo ak zrak nemožno vrátiť?

Najzaujímavejšia zmena v období osvietenstva sa však neodohrávala iba v ordináciách. Menil sa aj pohľad na človeka, ktorý nevidí. Po stáročia bolo to, že je človek nevidiaci, spojené s odkázanosťou na rodinu, komunitu alebo cirkevné inštitúcie. Osvietenská predstava vzdelateľnosti človeka priniesla inú otázku. Ak človek nevidí, znamená to automaticky, že sa nemôže vzdelávať, pracovať a rozhodovať o svojom živote?

Do tohto príbehu vstupuje bratislavský rodák Wolfgang Kempelen (1734 – 1804). Jeho meno sa najčastejšie spája so slávnym šachovým automatom a s pokusmi o vytvorenie hovoriaceho stroja. Kempelen sa však zaujímal aj o možnosti komunikácie ľudí bez zraku. V roku 1778 sa vo Viedni stretol s nevidiacou klaviristkou a skladateľkou Mariou Theresou von Paradis (1759 – 1824). Zostrojil pre ňu zariadenie, ktoré umožňovalo vytvárať reliéfne písmo – písmená vystupujúce z povrchu, ktoré bolo možné vnímať hmatom. Vznik tohto zariadenia sa spája s rokom 1779. Práve vtedy jedna z výnimočných postáv európskej hudobnej scény 18. a 19. storočia dokázala vďaka tejto pomôcke napísať list.

Kempelenovo riešenie ešte nebolo tým známym Braillovým písmom. Vychádzalo z tvarov bežných písmen, takže čitateľ ich musel rozpoznávať hmatom. Bolo preto pomalšie a menej praktické než neskorší systém bodov. Jeho význam však spočíva v niečom inom. Ukázalo, že človek nemusí byť odkázaný iba na to, čo mu umožňuje zrak. Ak jeden zmysel zlyhá, možno informáciu sprostredkovať iným zmyslom. Táto myšlienka sa neskôr stala základom celého sveta hmatovej komunikácie.

Keď sa lekár prvýkrát pozrel dovnútra oka

V 19. storočí nastal v oftalmológii obrovský technologický skok. Jedným z jeho symbolov je oftalmoskop. Pred jeho vznikom mohol lekár pozorovať prednú časť oka, ale jeho zadná časť zostávala do značnej miery skrytá. Sietnicu, zrakový nerv ani cievy priamo nevidel. Mnohé prípady zhoršeného videnia preto zostávali bez jasného vysvetlenia.

V roku 1850 skonštruoval Hermann von Helmholtz (1821 – 1894) prístroj, ktorý tento problém prelomil. Jeho prvé verejné predstavenie a publikácia nasledovali v roku 1851. Oftalmoskop umožnil pozorovať očné pozadie živého človeka. Predtým mohol lekár oko vyšetriť, ale často nevedel, čo presne sa deje. Po vzniku oftalmoskopu bolo možné zrakový problém spájať s konkrétnymi zmenami na sietnici, zrakovom nerve alebo cievach. Pre človeka so zrakovým znevýhodnením to znamenalo začiatok novej éry. Zraková strata už nemusela byť iba neurčitou kategóriou slabého videnia. Lekár postupne dokázal rozlišovať rôzne príčiny a tým aj rôzne možnosti liečby a prognózy.

Oko, svetlo a okuliare

Už pred vznikom modernej oftalmológie bolo známe, že šošovky dokážu meniť priebeh svetelných lúčov. Postupne sa rozvíjalo chápanie krátkozrakosti, ďalekozrakosti a ďalších refrakčných chýb. Okuliare sa z luxusného alebo remeselného výrobku čoraz viac stávali zdravotnou a praktickou pomôckou. To je dôležité aj pre dnešného slabozrakého človeka. Zraková porucha neznamená automaticky úplnú stratu videnia. Medzi normálnym videním a úplnou slepotou existuje široké spektrum stavov. Niekto potrebuje iba korekčné okuliare, iný silnejšiu optickú pomôcku, zväčšenie, lepšie osvetlenie alebo vhodnú kombináciu viacerých pomôcok.

V druhej polovici 19. storočia sa zdokonaľovali aj spôsoby merania zrakovej ostrosti. Snellenova tabuľa z roku 1862 priniesla štandardizovaný spôsob, ako vyjadriť, čo človek dokáže rozlíšiť z určitej vzdialenosti. Zrak tak postupne prestával byť iba subjektívnym pocitom a stal sa veličinou, ktorú bolo možné porovnávať a sledovať v čase.

Keď len liečba nestačí

Ani najväčší rozvoj medicíny 19. storočia však nedokázal odstrániť všetky príčiny toho, že niekto stratil zrak. Jedna cesta smerovala k liečbe (lepšie operácie, presnejšia diagnostika, okuliare, nové nástroje a neskôr antiseptické postupy), druhá k tomu, aby človek dokázal žiť plnohodnotne aj vtedy, keď medicína zrak obnoviť nedokáže.

Pre nevidiaceho človeka môže byť takouto prekážkou nemožnosť prečítať bežný text, pre slabozrakého zase príliš malé písmo, slabý kontrast alebo nevhodné osvetlenie. Historický vývoj preto ukazuje, že pomoc nemusí mať vždy podobu lieku alebo operácie. Niekedy môže byť najdôležitejšou pomôckou technológia, vzdelanie alebo spôsob, akým je informácia sprístupnená.

Od renesančného chirurga k modernej oftalmológii

Za približne tri storočia sa toho teda zmenilo relatívne dosť. Bartischov chirurg ešte pracoval v prostredí, kde sa odborné poznanie miešalo so staršími predstavami a kde sa vnútro oka nedalo priamo pozorovať. Daviel ukázal, že zakalenú šošovku možno odstrániť, hoci za cenu mimoriadne riskantnej operácie. Univerzitné kliniky vytvorili priestor, v ktorom sa skúsenosť začala systematicky odovzdávať ďalším generáciám lekárov. Helmholtzov oftalmoskop zasa otvoril pohľad do vnútra živého oka. Rozvoj optiky umožnil presnejšie korigovať refrakčné chyby. Hygiena a antisepsa postupne znižovali riziko infekcií. A paralelne s tým sa vytváral nový svet vzdelávania a komunikácie nevidiacich.

Niekedy medicína dokázala odstrániť príčinu zrakovej straty. Inokedy dokázala iba spomaliť jej postup alebo zlepšiť využitie zostávajúceho zraku. A tam, kde zrak vrátiť nedokázala, nastúpili iné riešenia – hmat, písmo, vzdelávanie, optické pomôcky a technické inovácie. Práve v tom možno vidieť najväčšie dedičstvo obdobia od renesancie do konca 19. storočia. Moderná oftalmológia nevznikla jediným objavom. Vyrástla z postupného prepájania medicíny, chirurgie, fyziky, optiky, techniky, ale aj vzdelávania.

A možno práve toto môže byť inšpirácia pre človeka, ktorý je slabozraký, príp. nevidiaci. Dejiny ukazujú, že strata zraku nikdy neznamenala stratu všetkých možností. Keď nebolo možné obnoviť zrak, bolo možné hľadať spôsob, ako sprostredkovať informáciu iným zmyslom. Keď nebolo možné vrátiť úplnú ostrosť videnia, bolo možné pomôcť človeku využiť jeho zostávajúci zrak. A keď medicína nedokázala odstrániť samotnú príčinu, spoločnosť mohla odstrániť aspoň časť bariér, ktoré z nej vyplývali.

Od Bartischovej masky cez Davielov chirurgický zákrok a Helmholtzov oftalmoskop až po Braillove body preto vedie jedna spoločná línia. Snaha premeniť to, čo sa kedysi zdalo ako nezvratné obmedzenie, na problém, s ktorým sa dá pracovať.

Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva

Použitá literatúra

Amireni Anish – Bhasin Garv – Ganti Latha.: History of the Ophthalmoscope. Cureus, 16, 2024, 8.

Blanchard, Donald L.: Superstitions of Georg Bartisch. Survey of Ophthalmology, 50, 2005, 5, s. 490-494.

Furdová, Alena – Oláh, Zoltán – Falisová, Anna – Stern, Tomáš: Vybrané kapitoly z histórie oftalmológie. Bratislava: Samosato, s. r. o., 2021.

Gerinec, Anton: História oftalmológie. Bratislava: Kapos, 2009.

Leffler, Christopher, T. et al: Jacques Daviel performed the first documented planned primary cataract extraction on Sep. 18, 1750. Eye (Lond), 38, 2024, 7, s. 1392-1393.

Porter, Roy: Dějiny medicíny. Od starověku po současnost. Praha: Prostor, 2013.

Schott, Heinz: Kronika medicíny. Bratislava: Fortuna Print, 1994.

Siraisi, Nancy G.: Medieval and Early Rennaisance Medicine. An Introduction to Knowledge and Practice. Chicago; London: University of Chicago Press, 1990.