Obrázky kreslené uhlíkom, parkúr, voltíž, dostihy, westernové preteky, potom podnikateľský plán, kurz učiteľ jazdy, chovateľ a tréner, jazdecká licencia a napokon vlastný ranč. Skrátka, krokom, klusom a cvalom za svojím snom. Takouto životnou cestou sa, preskakujúc prekážky, vydala Monika Kopecká.
Monika Kopecká z Čajkova neďaleko Levíc sa odmalička cítila najlepšie v prítomnosti koní. „Kone boli u mňa na raňajky, na obed aj na večeru,“ povie hneď na úvod, no vzápätí to uvádza na správnu mieru, aby som jej vetu nebral doslovne a nepredstavoval si denné menu, ale skôr parkúr, voltíž, dostihy, alebo hoci len obrázky majestátnych a inteligentných zvierat. Tie si Monika v detstve ako vidiaca prezerala ešte bez obmedzeníí. „Kone som aj sama kreslila. Dodnes mám doma odložené vlastné uhlíkové obrazy.“ Ako tínedžerka sa učila aj jazdiť u skúsených, renomovaných trénerov. Zrak ju začal opúšťať na strednej ekonomickej škole.
„Štúdium som ešte zvládala s pomerne dobrými známkami, ale na maturite mi už pri čítaní textu písmenká riadne utekali. Maskovala som to, hanbila som sa priznať, že nevidím.“
Nasledovala práca v rodinnej firme a narodenie dvoch detí. Potom sa veci začali komplikovať. Prišiel rozvod, smrť otca, do toho zhoršujúci sa zrak.
„Bolo to približne pred dvadsiatimi rokmi. Stála som na akomsi rázcestí a nevedela som sa odraziť. Vtedy mi veľmi pomohla Janka Medveďová z Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Poradila mi, aby som sa zaevidovala ako nezamestnaná na úrade práce, kde by som sa po polroku mohla uchádzať o príspevok na rozbehnutie podnikania, ktoré malo, o tom som bola presvedčená, súvisieť s mojimi milovanými koňmi.“
Cez ÚPSVaR teda absolvovala kurz, ktorý ju mal pripraviť na budúce zamestnanie. Vďaka ekonomickému vzdelaniu nemala problém s účtovníctvom a s administratívou. Spísala svoj podnikateľský zámer a zvládla záverečné skúšky.
„Tu sa už moje zrakové problémy kamuflovať nedali. Vedeli o tom všetci. Odpovede som písala čiernou fixkou na biely papier veľkými písmenami. Videli, že mám skutočný záujem a snahu a finančný príspevok, bez ktorého by som sa na začiatku nepohla, mi schválili.“
Na budúcnosť sa však nepripravovala iba teoreticky, v učebni. Vyhliadla si priestor na čajkovskom družstve a začala ho pripravovať na príchod prvého koňa.
„Bolo to tam v katastrofálnom stave. Bez elektriny, bez vody. Vtedy som si nemohla dovoliť zavolať nikoho na pomoc, takže som upratovala, čistila a majstrovala v čase, keď boli deti v škôlke a v škole.“
Na kúpu prvého koňa založila obrúčku a požičala si z banky 25000 korún. Vtedy sa jej zdalo, že sa neodráža z dna, ale z oveľa väčšej hĺbky. O to vyššie musela skákať. Zaujímalo ma, ako si vybrala svojho prvého koňa.
„Cestou z westernových pretekov sme sa s kamarátkou zastavili na jednom salaši. Zbadala som tam ohradu s koňmi. Len tak z ničoho nič, som sa spontánne opýtala, či majú nejakého koňa na predaj. Majiteľ povedal, že vzadu, kam som ani nedovidela, jeden taký kôň je. Preliezla som ohradu, odtlačila som ostatné kone do strán, ten môj sa na mňa pozrel a bolo vybavené.“
Monika si to pamätá úplne presne. Bol august 2006 a mala 28 rokov. Na tvárach ľudí vedela identifikovať oči a nos, ale nerozoznávala ich mimiku. Zároveň nevidela do strán a veľmi zle sa orientovala v šere. Za denného svetla nosila stále slnečné okuliare. Nedostatok zraku jej pomáhali kompenzovať bohaté skúsenosti, ktoré s koňmi mala už od detstva.
„Toho môjho prvého koňa by som si už s dnešnou úrovňou poznania asi nekúpila. Teraz oveľa viac zvažujem, pozerám sa na súmernosť tela, viem, ako kontrolovať koňa dotykom, čo si všímať, napr. aké môže mať zdravotné komplikácie. Za tých dvadsať rokov sa ich vystriedalo toľko, že som z každého, vrátane toho prvého, navnímala niečo iné.“
Improvizovať a hľadať riešenia musela nielen pri koňoch, ale aj v ďalšom každodennom živote, pri výchove detí a preprave, to všetko s obmedzenými finančnými zdrojmi, bez auta a v tom čase ešte aj bez oficiálnej možnosti osobnej či pracovnej asistencie. Pri kúpe ďalších koní už mala aj poradné hlasy, pretože spoznala ľudí, ktorí s ňou zdieľali záujem o tieto zvieratá. Svoj projekt zamerala na rekreačné a športové jazdenie, na podporu turizmu a na prácu s deťmi.
„Byť blízko koní bola pre mňa úľava a meditácia. Vtedy zahodíte svoj hendikep a všetky starosti, ste len tu a teraz so zvieraťom, naladíte sa naň a hoci ide o náročnú prácu, prenáša vás to niekam úplne inde.“
Aby získala kvalifikáciu, prihlásila sa na kurz učiteľ jazdy, chovateľ a tréner. Zároveň si musela urobiť jazdeckú licenciu. Opäť čerpala z predchádzajúcich bohatých skúseností. Prekážky, ktoré dobre nevidela, si predtým dôkladne naštudovala. Iróniou osudu na skúške dostala koňa, ktorý na jedno oko nevidel.
„Bol to temperamentný koník, volal sa Jack, ale všetko sme to nejako preskákali. Druhú jazdu som mala na kobylke, aj tá dopadla dobre. Pri písomnej časti som už mala problém trafiť sa do riadkov, ale aj to sa podarilo.“
Pedagógovia a tréneri na tomto kurze jej v štúdiu nebránili. S otázkami a výhradami, ktoré súviseli s jej zrakom, sa stretla až neskôr v praxi: „Dokonca ani moja mama nerozumela, že pri mojom hendikepe a pri deťoch si takto komplikujem život.“
Život na svetelných obláčikoch
Záujem detí bol veľký a kone cválali ostošesť. Ťažšie zvládala administratívnu záťaž súvisiacu s podnikaním. Po piatich či šiestich rokoch opäť pociťovala určité zhoršenie zraku.
„Keď dieťa na koni cválalo rýchlo okolo mňa, nevidela som dobre, čo presne robí s rukami a nevedela som ho správne nasmerovať. Takisto som nedokázala rozoznať jeho mimiku, či je pokojné, alebo sa bojí. Deti ma mali rady a stále sa mi hlásili, ale sama som uznala, že musím skončiť, aby som niekomu náhodou neublížila.“
S deťmi síce jazdiť prestala, no naďalej poskytuje priestory na ustajnenie koní. Medzitým jej dorástol šikovný pomocník, syn, ktorý sa stal jej asistentom na chránenom pracovisku. S ním sa na ranči denno-denne starajú približne o desať koní. Navyše, v roku 2020 prebrala aj podnikanie po mame. V eseročke, ktorú založila, obhospodarujú prenajatú i vlastnú poľnohospodársku pôdu.
Monika čelí častým otázkam, aké je vlastne jej videnie. Skúsi to priblížiť aj nám?
„V zornom poli mám mimoriadne veľa svetelných bodov, čiernych aj bielych, ktoré sa neustále pohybujú. Cez to ešte niekedy prechádzajú aj svetelné obláčiky. Zároveň nevidím do strán a smerom dolu. Toto všetko sa mení ešte aj v závislosti od intenzity svetla. Ak mi napríklad zasvieti zboku slnko, celý obraz sa mi rozžiari tak, že to až bolí. Na to mi pomáha štvoro rôznych slnečných okuliarov, pričom každé z nich majú iný odtieň. Ktoré si založím, plánujem doslova podľa slnka, ako, odkiaľ a o koľkej svieti.“
Jazdenia sa nezriekla dodnes, len to musí byť v správnych svetelných podmienkach.
„Keď poznám terén a viem, aký je tam kontrast, napríklad, že je žltá repka a zelená cesta, pokojne môžem cválať. Pre niektorých ľudí je to nepochopiteľné. Jazdím, ale keby prešli pol metra predo mnou, nezaregistrujem ich? Jednoducho sa ocitnú v mojom slepom zornom poli.“
K zrážke s človekom pri jazdení nikdy nedošlo. Úrazov spojených s koňmi však Monika zažila niekoľko.
„Vyberte si časť tela a ja vám poviem, kedy a ako sa to stalo. Nikdy to však nebola chyba koňa, ale moja nevedomosť či neskúsenosť. Som vďačná za každý úraz, ktorý ma niečo naučil.“
Raz napr. jazdila na nádhernej, mladej, temperamentnej kobylke: „Bolo veľmi teplo, mala som rozpustené vlasy a nedala som si prilbu. Už to bola prvá veľká chyba. Pri jazde sa kobylke niečo znepáčilo. Možno sa zľakla. Namiesto toho, aby som zisťovala príčinu, pritvrdila som. Poďme! Rýchlejšie! Kobyla sa nahnevala. Keď som z nej spadla, ešte sa mi nestalo nič, no už aj ja som bola nahnevaná a šklbla som za oťaže. Nevedela, čo má robiť, tak len cúvla a stúpila mi na hlavu. Vzadu na hlave som mala rozrezanú kožu na sedem centimetrov.“
Na množstve krvi, prevoze do nemocnice a následných stehoch určite nie je nič smiešne, rovnako ani na oholení časti vlasov. Keď však Monika opisuje, ako jej sestričky zaplietli dopredu dva vrkoče a volali ju Jednoducho Mária, úsmevu sa neubránime. Rančerka však vzápätí zvážnie a pripomenie: „Prilba je pri jazdení úplný základ! Bolo to prvé, čo som opakovala na tréningoch každému dieťaťu, no ja sama som to tentokrát nedodržala.“
Ani úrazy, ani administratívne či iné prekážky ju však od koní neodradili. Ráno sa spolu so psom vyberie z domu na ranč, čo je necelý kilometer.
„Keď tam prídem, kone sa už tešia. Niektoré dostanú krmivo, ostatné začnem vykladať do výbehov. Ak je toho viac, alebo ide o náročnejšie kone, pomáha mi aj syn. Kedysi som aj čistila stajne, teraz to už ale nechávam na syna a ja skôr pripravujem krmivo, vodu, robím jednoduché manipulácie, zametám a veľa aj telefonujem, čo si vyžaduje riadenie firmy.“
Poobede sa venujú administratívnym prácam alebo rôznym pochôdzkam. Počas dlhých letných dní sa Monika aj popoludní vracia ku koňom, stretáva sa s ich majiteľmi a riešia sa tréningy, vychádzky či zdravotný stav zvierat.
S koňmi si rozumie stopercentne, ale čo práca s ľuďmi? Ako reagujú na jej zrakové problémy? „Niektorí to naozaj nechápu, nevedia, ako sa ku mne správať, ale tá medziľudská chémia, ktorá funguje bez ohľadu na zrakové postihnutie, sa často prejaví aj tu. Keď prídu po prvýkrát, vysvetlím im, ako to u nás funguje. Ak som im sympatická a to, čo im hovorím, znie presvedčivo, uvidia hygienické priestory, sedlovňu, stajne, celé zázemie, nechajú si koňa u nás. Väčšinou na to rýchlo nabehnú a potom mi už povedia: Monika, metlu som ti oprela k dverám, sedlá som odložila na miesto. Samozrejme, nie každému to u nás vyhovuje. Nejakí ľudia už aj odišli a nemuselo to byť ani pre moje zrakové postihnutie, možno sme si len neporozumeli ľudsky.“
Kone sa na rozdiel od ľudí zrakovou kondíciou svojej jazdkyne nezaoberajú. Reagujú na jej reč tela a hlas.
„Povedala by som to tak, že sa navzájom cítime a vieme sa dohovoriť bez slov. Každé ráno, keď kone dávam do výbehu, stretnú sa, poovoniavajú sa, spravia takú schôdzu. Keď prídem medzi ne, spravia tú schôdzu aj so mnou.“
Pozvánka do sedla
Monika každoročne víta na svojom ranči aj skupinky nevidiacich a slabozrakých návštevníkov. „Po zvítaní sa občerstvíme a ideme ku koňom. Ľudia si prezrú výbehy, kto chce, koníka si len pohladká, ďalší si môžu aj zajazdiť, alebo záujemcom odpovedám na otázky. Vozíme sa, kým vládzeme, a potom prichádza na rad guláš, ktorý som predtým navarila. Ak ešte chceme a môžeme, jazdíme aj popoludní.“
Najbližšie bude takéto stretnutie koncom septembra alebo začiatkom októbra. Moniky sa tam môžete opýtať čokoľvek, čo by vám v súvislosti s jej nevšedným životným štýlom napadlo, napr. aj to, aké kompenzačné pomôcky používa, či sa zúčastňuje na dianí Únie nevidiacich a slabozrakých, alebo či si dopraje aspoň raz za niekoľko rokov krátku dovolenku. Rada vám ukáže poníka, ktorého bolo treba nejako „upratať“, a tak ho kúpila pre svoje vnúčatá. Tie síce ešte nemá, ale deti, ktoré k nej na ranč prichádzajú, na ňom jazdia veľmi rady a Monika ho má ako svojho „mojkáčika.“
Michal Herceg
