Od 6. do 10 júla napĺňali zamestnanci krajského strediska (KS) ÚNSS v metropole východu spolu s jednou dobrovoľníčkou starostlivo pripravený plán pre 15 mladých ľudí od 6 do 16 rokov. Nerada vyratúvam diagnózy, ale niekedy sa inak nedá, takže z aktivít sa tešil jeden nevidiaci, jedna prakticky nevidiaca, päť slabozrakých, zvyšok boli ich súrodenci a priatelia, v rámci nich dve deti s narušenou komunikačnou schopnosťou a jedno s celiakiou. Takmer všetci skúsení táborníci, takže program sa šil na mieru a zoznamovacie hry vlastne ani neboli nutné. Ne/smelo si jeden druhého po roku prezreli, letmo sa povypytovali, čo nové, a hneď sa utekalo do košického štúdia. Najprv televízneho, a potom rozhlasového. Kolektív sa predsa najlepšie utužuje spoločnými zážitkami!
Kým sa začne vysielať
Pondelok patril médiám. Presnejšie, technickému zabezpečeniu a tvorivému procesu, ktorý bežný divák či poslucháč nepozná a ktorý sa odohráva v príťažlivých priestoroch, plných ľudí, záhadnej techniky a svetielok. Prvou zastávkou v STVR bolo spravodajské štúdio a prvým bodom táborového programu hľadanie talentu na čítanie noviniek z domova i zo sveta. Ochotníkov bolo pomerne dosť – nevidiaci improvizovali, slabozrakí sa pokúšali, vidiaci skúšali – ale raz darmo, skúseností bolo málo. Teda zatiaľ! Všetkým sa ale povysvetľovalo, ako sa text na monitore zrýchľuje a spomaľuje, aby bol čitateľný, vypovedateľný a zrozumiteľný. Druhé štúdio by mohlo rozprávať predovšetkým o obľúbenej relácii Zázračný ateliér, o všetkých zmrzlinách, ktoré žiara svetiel roztopí prv, než ich zaberie kamera, o nožničkách, ktoré sa otupia akurát v zábere, o všetkých slovíčkach, ktoré z moderátorskej dvojice či ich hostí vypadnú v najnevhodnejšej chvíli. O poschodie vyššie sa obraz doplnil o úlohu kameramanov, zvukára, osvetľovača, strihača, všetko sa poskúšalo, poobzeralo a prehmatalo, a keď sa vyhradený čas naplnil, šlo sa do rozhlasu.
Kalendár ukazuje 17. apríla, píše sa rok 1927 a v jednej nárožnej budove v centre Košíc sa z provizórneho štúdia niekoľko zanietených rozhlasákov zapisuje do dejín. Začína sa s pravidelným vysielaním prednášok, prednesu poézie, rozprávok a niekoľkých hudobných skladieb. Ja som si to neodpustila, lebo ma zaujala romantika takýchto priekopníckych činov, ale táborníci by z dejepisného okienka povyskakovali pred prvou čiarkou, takže popoludňajší program sa začal in medias res – prehliadkou košického rozhlasového štúdia, debatou o práci v literárno-dramatickej redakcii a o tom, ako vlastne taká rozhlasová hra vzniká. Táborníci sa dozvedeli, ako si text treba naozaj veľakrát prečítať, a keď má človek pocit, že ho už prečítal naozaj veľakrát, čaká ho ďalších „veľakrát“. Režisér musí príbeh začať žiť, musí počkať, kým sa mu všetko poukladá, kým k jednotlivým postavám začne v mysli počuť konkrétne hlasy, a potom musí tie hlasy nájsť a priradiť im konkrétne mená. Neznie to jednoducho, a ani to jednoduché nie je, pretože na jednu postavu by sa hodilo viacero hercov, takisto ako by sa jeden herec hodil na viacero postáv. Časy, keď všetci obsadení herci sedeli na chodbe a chvíle, kým prídu na rad, si krátili opakovaním svojich replík a rozhovormi, sú preč. Dnes každý nahráva, kedy môže, dokonca jednu scénu s takým i onakým emocionálnym nábojom. Režisér si povyberá verzie, ktoré sa mu pozdávajú najviac, v postprodukcii sa hudbou dotvára atmosféra, v závislosti od situácie a obdobia sa „nakladajú“ všetky ostatné zvuky. Pretože keď sa v archíve nenájde vhodný kôň a koč, hrkútanie holubov či ruch križovatiek, neostáva nič iné, ako sa ich vybrať hľadať.
Návštevníci z ÚNSS si mohli vyskúšať aj štúdiový mikrofón. Jedno dieťa vyskočilo hneď po výzve, ale tvárou v tvár podľahlo tréme, druhé chcelo predviesť beatbox, napokon si ale vystačili so spadnutou hruškou zelenou. Osobne som tam nebola, ale viem si predstaviť, že technika dokáže zázraky a po početných úpravách sa recitátor už ani sám nespoznal – raz mal hlások tenučký, akým sa z éteru prihovárajú včielky a zvončeky, inokedy presne taký, aký majú všetci zloduchovia, obyvatelia iných planét či temní čarodejníci.
„Samozrejme, na pozadí neustále bežal náš starostlivo premyslený sociálno-rehabilitačný plán,“ usmieva sa potmehúdsky Erika Forgáčová. „Pri viacerých deťoch so zrakovým postihnutím sme totiž už minulé roky vnímali, že majú ťažkosti s orientáciou v priestore. Techniky bielej palice zhodnotiť nemôžem, pretože naši táborníci aktívne nepalicujú, hoci niektorým by to určite pomohlo. Skrátka, zábavou v rozhlasovom štúdiu sme ich chceli naviesť k tomu, aby sa v priestore sústredili na zvuky a aby ich dokázali správne identifikovať,“ pokračuje jedna z táborových vedúcich. „Najprv preto skúšali zvoniť na zvonček, klopať i búchať na dvere, počúvali škrípanie pántov, hľadali rozdiely medzi ozvenou v obývačke a v kúpeľni, napodobňovali dupanie slona a pod. Potom sme sa započúvali do zvukov z archívu, ku ktorým mali deti priradiť činnosť, treťou „skúškou“, dokonale zamaskovanou, pravdaže, bolo „vytiahnuť“ a pomenovať zvuky z úryvku rozhlasovej hry. Úlohou poslucháčov bolo vymenovať ich čo najviac – od krčenia papiera až po šum vetra,“ dopĺňa Erika Forgáčová.
Načo toľko slov?
Opis, akokoľvek presný a podrobný, ani zďaleka nestačí, preto sa utorková hodina biológie presunula do Laborartoria – experiment galerie v Spišskej Novej Vsi. Kto nabral odvahu, poťažkal si chameleóna, alebo na vlastnom tele vytýčil cestičky pre zvedavú užovku, kto zvolil menej dobrodružný spôsob prázdninového učenia, pozorne sa díval a hmatal, behal a jazdil. „Výskumníci“ z ÚNSS mali možnosť nahliadnuť do formikária, t. j. špeciálneho terária určeného na chov mravcov, jedného pozorovať pod mikroskopom a ďalšieho, ale poriadne zväčšeného, si prezrieť aj hmatom, dokonca si na ňom zajazdiť. Návštevníci mohli sledovať živé škrečky, aby však slabozrakému oku nič neušlo, mali možnosť sami sa na chvíľu stať škrečkom, vojsť do obrovského terária, dokonca si pobehať v kolotoči. Ďalšími drevenými „hostiteľmi“ boli slimák, lienka, včela či had s proviantom v podobe bielych myší, nechýbal dutý kmeň padnutého stromu, do ktorého sa dalo vliezť či maľovanky zvierat.
„Naším cieľom bolo umožniť deťom spoznať zvieratá, ktoré v prírode voľným okom pozorovať nemôžu, a to sa nám, myslím, podarilo. Každý mal toľko času, koľko potreboval, každý spoznával spôsobom, ktorý mu bol najpríjemnejší a ktorým získal najkomplexnejší obraz,“ hovorí vedúca KS Košice Zuzana Tkáčová. „Popritom sme sa ale venovali aj rozvoju motoriky – hrubej (pretože sa ukázalo, že rodičia svojim nevidiacim deťom nedovolia hrať sa na preliezkach či spúšťať zo šmýkačky) i jemnej (kúpenú zmrzlinu si každý sám prenášal na stolík a snažil sa vnímať, či sa pohár neprechyľuje na niektorú stranu).“ Čo ale prekvapilo a podľa slov Zuzany Tkáčovej by na tom mali popracovať, je finančná gramotnosť. „Účastníci tábora nielenže nerozlišovali peniaze, vysvitlo, že nemajú predstavu o ich hodnote. Občas zaznelo: „Mám veľa peňazí, môžem si kúpiť, čo chcem.“ Nerozumeli, že euro pozostáva z centov a že veľa mincí nutne neznamená veľa peňazí.“
Na dobré sa čaká
Niekedy celučký rok! Možno viete, možno nie, ale zrejme posledný žijúci obor karpatského typu na svete, býva v Čutkovskej doline pri Ružomberku. Za dňa sa túla vysoko v horách, takže do jeho príbytku môže ktokoľvek vstúpiť. Vlani ale lialo ako z krhly, takže výprava z Košíc sa dovnútra nedostala. Deti boli sklamané, podozrievavé, vedúci na počkanie menili program, ale aby si očistili povesť, tento rok sa do Obrova vybrali znovu.
„Čutkova posteľ zostavená z trampolín deti prekrvila hneď po vstupe do zábavného parku, keď ale chceli otestovať svoju pohybovú zručnosť na lanovej prekážkovej dráhe pomedzi Čutkove pastelky, zapichnuté do zeme s tuhou nahor, trošku sa zľakli,“ hovorí Zuzana Tkáčová. „Zrakom sa im to kontrolovalo ťažko, ale akonáhle sa začali spoliehať len na hmat, stres opadol a zapáčilo sa im to. Všetko je tam prispôsobené deťom, takže to nebolo ani príliš vysoko nad zemou, neublížili by si, ani keby sa im noha pošmykla. Našťastie sa ale nič také nestalo. Mali to ale náročné aj v tom, že okrem našej skupinky tam boli aj iné tábory či rodiny na výlete, všetko sa to tam ozývalo, takže si to vyžadovalo naozaj veľké sústredenie. Ale nevidiace a slabozraké deti sa oťukali, vidiace (aj tie, čo nemajú súrodenca so zrakovým postihnutím) im úplne prirodzene začali pomáhať. Ale naozaj pomáhať, nie robiť veci za ne.“
Šplhali sa na Čutkovu kolísku, odtiaľ sa natiahnutou šnúrou na sušenie oblečenia spustili, sediac na gombíku, späť na zem. Preliezali tunelom v obrovej píšťale, šmýkali sa na šmýkačke v tvare lyžice. Starší strieľali z luku, mladší striekacími pištoľkami umývali obrove zuby. Všetci lovili ryby, hrali pexeso, šachy a Obor, nehnevaj sa!, skúšali všakovaké hudobné nástroje. Nenápadne čarbali po stenách, skladali puzzle, zďaleka obchádzali hlavolamy, nedôverčivo hľadeli na tangramy, naberali odvahu nasadnúť na kolobežku a cyklodráhu. Vyzerá to tak, že si neboli istí dopravnými značkami. Múdro, načo riskovať?
V objatí veľhôr
Plán na štvrtok bol jednoduchý: zbaliť všetky chlebíky s rezňami, ktoré obetaví vedúci v krajsko-strediskovej kuchynke vyprážali do polnoci, pribaliť jabĺčka a niečo sladké, polovicu zo zásob zlikvidovať v rýchliku na sever, prestúpiť na zubačku, zdolať zopár kamenných schodov, potom doľava po asfaltke až k vyhliadke na druhé najväčšie horské jazero v slovenskej časti Vysokých Tatier, na Štrbské pleso.
„Rok čo rok deti zoznamujeme s rôznymi typmi dopravných prostriedkov,“ vysvetľuje Erika Forgáčová, „pretože je zrejmé, že mnohých rodičia vozievajú autom a presuny spojmi MHD, osobnými vlakmi, rýchlikmi a zubačkou sú pre ne úplne novou, a preto trošku stresujúcou skúsenosťou. Nevedia, ako sú rozmiestnené sedadlá, ako vyzerá kupé a čím sa líši od interiéru „osobáku“. Snažíme sa preto program zakaždým zostaviť tak, aby mali možnosť pozrieť, alebo (ak s nami už cestovali) pripomenúť si napr. tvar tlačidla na otváranie dverí, umiestnenie koša na odpadky, rozkladanie stolíka a pod. Tento rok sme sa učili bezpečne vystupovať a zostupovať po strmých schodíkoch rýchlika a nevkĺznuť do diery medzi vlakom a perónom. Keď sa pýtaš, ako to dopadlo, poviem toľko, že počty detí, resp. celých rúk a nôh na začiatku a na konci tábora sa zhodujú.“
Plány ale tatranský vietor z hláv vyvial a prudký dážď zmyl aj posledné nádeje na túru. Ponuré spomienky však táborníkov určite neťažia, nemyslite si. Jedným z dôvodov je aj to, že pred letnou búrkou stihli niekoľko zastavení náučného chodníka. A koľkí z vás, milí čitatelia, sa môžu pochváliť tým, že ste vyhladkali medveďa hnedého alebo rysa ostrovida, najväčšiu voľne žijúcu mačkovitú šelmu v Európe? Alebo ste si posedeli na lavičke medzi vlkmi dravými? Dôkladne si prezreli pazúry orla skalného, poťahali ho za pierka roztiahnutých krídel a naďalej máte všetky časti, ktoré vám príroda po zamyslení nadelila? To, že aj kamzík vrchovský, aj svišť horský, hlucháň hôrny či výr skalný boli z dreva nikomu nahlas nepovieme a turisti z ÚNSS budú za hrdinov! Dohodnuté? Mimochodom, asi týždeň po ich odchode sa priamo pri brehu jazera zhmotnil aj strážca vodnej hladiny, vodník či boh mora Poseidón, ktožehovie, ale aj to je dobrý základ historiek na dlhé zimné večery.
Opakovanie – matka múdrosti
Piatková sebaobsluha v kuchyni začala umývaním a čistením zeleniny. Úlohou nováčikov bolo prekrojiť cibuľu na polovice, zdatnejší krájali na mesiačiky a na kocky, kto mal voľné a šikovné ruky, pustil sa do krúžkov z klobásy alebo do ježka na špekáčiku. Vysvetľovalo sa, ako „vyslobodiť“ syr z alobalu, ako bezpečne chytiť nôž a prekrojiť pečivo po dĺžke, ako skontrolovať, či je natreté ako treba. Niečo sa polievalo omáčkou, niečo podlievalo vodou, jedno sa varilo, druhé smažilo, tretie pieklo, všetko ale servírovalo a s pôžitkom jedlo. A, pravdaže, pozorovalo.
„Na prvý pohľad sme odhalili, ktoré deti doma pomáhajú a ktoré nie,“ prezradila mi Zuzana Tkáčová. „Jeden nevidiaci chlapec nemal predstavu o tom, ako vyzerá trojuholníkový syr, pretože mu ho nikto nikdy nedal do rúk, vždy mu ho rovno naservírovali. Ukazovali sme mu preto, ako vyzerajú niektoré potraviny zabalené, aký tvar má chlieb a zelenina v celku. Oboznamovali sme ho s príborom, druhmi nožov, učili, ako ich použiť, aby si neublížil. Istý čas sme venovali aj vysvetľovaniu pojmov, pretože „prekrojiť niečo po dĺžke“ bolo pre neho trochu nezrozumiteľné, trénovali sme nakláňanie poloprázdneho taniera s polievkou, naberanie rizota či halušiek nie od stredu ale z kraja taniera a pod.“
S Erikou Forgáčovou sa zhodli na tom, že určite nie je výnimkou. „Všetky nevidiace deti sa to musia naučiť a všetkým to treba ukázať. Rodičia to však niekedy zanedbávajú. Ťažko povedať, či za tým stojí strach, že si dieťa ublíži, neznalosť správnych postupov, nedostatok času a trpezlivosti, alebo presvedčenie, že žiaden nevidiaci to sám nerobí. Ale keďže my metodiku nácviku ovládame, využili sme čas a deťom, ktoré sa cítili trošku zmätené a stratené, sme všetko potrebné poukazovali. O rok zhodnotíme, či sa naše rady ujali,“ uzatvára s úsmevom Erika Forgáčová.
Nasýtení táborníci poskytli rozhovor novinárke košického časopisu, a potom sa už sústredili na kvíz, ktorý vedúci sľubovali od začiatku týždňa. Otázky na zahriatie sa týkali tábora (Vymenuj všetkých vedúcich!, Ktorý ročník tábora sa práve končí?, Aký program sme mali v utorok?, Aký dopravný prostriedok nás viezol v Tatrách?, Aké relácie sa natáčajú v košickom televíznom štúdiu?), neskôr prišli na rad vedomostné, napr. Koľko krajov máme na Slovensku? Neďaleko akého mesta býva krásna Katarína? Aká kvetinka rastie na trenčianskom moste? Erika Forgáčová mi prezradila, že mnohé deti tri možnosti odpovedí ani nepotrebovali, dokonca že sa muselo narýchlo improvizovať a vymýšľať otázky, ktoré by definitívne určili víťaza. Cena sa ale napokon ušla každému. Čo myslíte, čo malo najväčší úspech? Korálikové náramky, plyšové hračky alebo nafukovacie kladivo s rolničkou vo vnútri?
Zavŕšením tábora boli vedomostné súťaže
Ďakujeme
Všetkým rodičom a deťom za dôveru, všetkým zamestnancom krajského strediska a dobrovoľníčke za nápady, nadšenie a trpezlivosť, spoločnosti Novartis, s. r. o., a individuálnym darcom, ktorí tábor finančne podporili. Ďakujeme Slovenskej televízii a rozhlasu v Košiciach, Laborartoriu – experiment galerii v Spišskej Novej Vsi a Obrovi pri Ružomberku za vrelé prijatie.
Dušana Blašková
