Oftalmológia, ako ju poznáme dnes, je výsledkom stáročia trvajúceho boja človeka o pochopenie najzložitejšieho zo zmyslových orgánov. Od obdobia renesancie sa aj v tejto medicínskej disciplíne odohrali revolučné zmeny smerom k exaktnému pozorovaniu, anatomickej pitve a neskôr až k technologickej vedeckej praxi.
Oftalmológia v renesancii, renesancia v oftalmológii
Predchádzajúce obdobie stredoveku bolo charakteristické aj tým, že v tomto čase boli položené základné stavebné kamene súčasnej európskej kultúry i značnej časti dnešných európskych národov. Práve v stredoveku sa z myšlienkového odkazu antiky v symbióze s kresťanským náboženstvom vytvorilo jedinečné spojenie ovplyvňujúce európsky politický a kultúrny vývoj, ktoré dnes poznáme ako renesanciu.
Termín renesancia (z talianskych slov rinascimento, resp. rinascita) zodpovedá znovuzrodeniu, opätovnému návratu či obrodeniu klasickej – antickej kultúry. Klasické historiografické členenie ráta s tým, že po konci stredoveku nasleduje novovek. Z dôvodu istých špecifík v oblasti dejín vedy, najmä jej intelektuálneho základu a vlastnej podoby humanizmu, je vhodné používať pojem renesancia. Obdobie renesancie v európskom kontexte vymedzujeme časovým intervalom od 14. (predovšetkým v oblasti Florencie a neskôr celého Apeninského polostrova) do 17. storočia.
Stredobod pozornosti sa obrátil späť na človeka. Nastalo nové hľadanie „pravdy“, na prvý pohľad v protiklade k predošlému (stredovekému) obdobiu. S rozmachom prírodných vied súvisel i rozvoj medicíny. Nový pohľad na človeka umožnil lekárom spoľahnúť sa viac na vlastný rozum a empíriu a upozorniť tým na chyby stredovekých lekárskych autorít. Tzv. rukopisná horúčka poukazovala na mnohé omyly prekladov najväčších diel medicíny, ako Corpus Hippocraticum či Galénových traktátov. Prekladatelia zistili, že práve vinou nepresných translácií, ktoré vznikli prostredníctvom arabských a perzských učencov, došlo k mnohým diskrepanciám. Pustili sa preto do oživovania antických textov. Pomohol im k tomu aj exodus gréckych mysliteľov z Konštantínopola v polovici 15. storočia (kvôli ovládnutiu tohto mesta osmanskými Turkami v roku 1453). Vďaka nim sa množstvo pôvodných gréckych textov dostalo na Západ. Spomeňme napríklad popredných predstaviteľov tzv. palaiologovskej renesancie Theodora Gazu či Demetria Chalkokondyla, ktorí prispeli k sprostredkovaniu originálnych gréckych diel Platóna či Aristotela talianskym humanistom. Známe ad fontes (späť k prameňom) sa prostredníctvom pôvodných nepreložených textov uplatňovalo v stále rozsiahlejšej miere.
V oblasti medicíny zaznamenala najviac objavov práve anatómia. Z hľadiska terminológie a významu tohto slova sa v období renesancie pojem anatómia používal pre cvičenia, ktoré pozostávali z pitiev ľudských tiel. Práve 16. storočie býva v dejinách medicíny často označované ako storočie anatómie, s čím súvisel aj pokrok v oblasti oftalmológie.
Renesančná optika: Anatomické a fyziologické štúdie oka v diele Leonarda da Vinciho
Azda najznámejšou osobnosťou, ktorú spomenieme, je Leonardo da Vinci (1452 – 1519), renesančný polyhistor a majster pozorovania. Pre niekoho môže byť prekvapením, že to nebol len geniálny umelec, ale aj priekopník, ktorý svojím vedeckým záujmom o anatómiu a optiku položil základy modernej oftalmológie. Jeho fascinácia okom ako „oknom do duše“ a mechanickým orgánom videnia ho viedla k štúdiám, ktoré boli na 15. a 16. storočie až dychberúco progresívne.
Leonardov prístup bol revolučný už v metodológii. Aby pochopil krehkú štruktúru oka, vynašiel originálnu techniku fixácie tkaniva. Oko zvieraťa umiestnil do vaječného bielka, ktoré následne vystavil tepelnej koagulácii. Po stuhnutí bielka sa tekuté štruktúry oka zafixovali v pevnej hmote, čo mu umožnilo vykonať čisté a presné anatomické rezy bez deformácie tkaniva. Po stuhnutí bielka teda mohol oko bezpečne rozrezať na jemné rezy bez toho, aby sa znehodnotilo. Vďaka tomu mohol podrobne zmapovať rohovku, šošovku a sietnicu. Tieto pozorovania zachytil v precíznych anatomických nákresoch, ktoré patria k vôbec prvým vedecky presným zobrazeniam ľudského oka v dejinách.
Leonardo však nezostal len pri anatómii. Ako prvý správne pochopil, že oko funguje na tzv. princípe camera obscura, resp. dierkovej komory. Tvrdil, že svetlo vstupujúce cez zrenicu sa láme a na sietnici vytvára prevrátený obraz reality. Tento poznatok, podporený fyzikálnymi experimentmi s optikou, predbehol chápanie funkcie oka o celé storočia.
Ešte prekvapivejší je jeho príspevok k náprave zraku. V jeho rukopisoch nájdeme nákresy zariadenia, ktoré možno považovať za akéhosi predchodcu kontaktnej šošovky. Išlo o sklenenú polguľu naplnenú vodou, do ktorej sa oko malo ponoriť. Leonardo predpokladal, že priamy kontakt tekutiny s rohovkou a následná refrakcia svetla dokážu korigovať zrakové chyby. Hoci sa táto myšlienka v praxi 16. storočia nerealizovala, fyzikálny princíp, na ktorom stála, je základom dnešnej optometrie.
Leonardo sa dokonca zamýšľal nad binokulárnym videním. Uvedomoval si, že vďaka tomu, že máme dve oči umiestnené vedľa seba, dokážeme vnímať hĺbku a priestor. Tento „stereoskopický“ pohľad analyzoval s cieľom dosiahnuť dokonalú perspektívu v maľbe, no zároveň tým položil základy pre štúdium spolupráce očí a mozgu.
Hoci Leonardove poznámky zostali v jeho nespočetných zápisníkoch dlho utajené a vtedajšiu medicínu priamo neovplyvnili, dnes ich právom považujeme za syntézu umenia, fyziky a biológie. Leonardo dokázal, že oko nie je len umeleckým objektom, prípadne námetom na stvárnenie, ale fascinujúcim optickým prístrojom, ktorého tajomstvá sa v podstate vedci snažia odhaľovať dodnes.
Anatomická revolúcia Andrea Vesalia a demytologizácia oka
Máloktorá z postáv dejín medicíny urobila pre rozvoj lekárskej vedy viac ako flámsky lekár a anatóm Vesalius (1514 – 1564). Vo svojom nosnom diele De humani corporis fabrica libri septem (Sedem kníh o zložení ľudského tela), sa vyjadril aj o viacerých otázkach oftalmológie. Autor vo svojom diele odmietol viaceré zaužívané dogmy a autoritu Galéna, pričom ako základ anatómie zaviedol empíriu. Namiesto spoliehania sa na cudzie texty Vesalius presadzoval predovšetkým vlastnú pitevnú prax. Vďaka precíznym drevorezom (na ktorých pravdepodobne pracovali viacerí umelci pod vedením Jana van Calcara, Tizianovho žiaka) a detailným opisom poskytol prvý skutočne presný vedecký „mapový podklad“ ľudského tela. Dielo pretvorilo anatómiu v exaktnú vedu.
Vesaliovo dielo nebolo len knihou o kostiach, hoci práve nimi – v prvej zo siedmich častí – začal svoju cestu po ľudskom tele. Postupne zmapoval celý organizmus. Po osteológii nasledovala myológia (svaly a väzy), angiológia (tepny a žily), neurológia, orgány výživy a pohlavný systém, pričom záver patril srdcu, pľúcam a komplexnému systému mozgu a zmyslov.
Keď publikácia v roku 1543 vyšla, spôsobila v medicínskom svete doslova zemetrasenie. Vesalius sa nebál otvorene spochybniť stáročné autority, čím si okamžite získal zástupy nadšených nasledovníkov, ale aj zatvrdnutých odporcov. Hoci sa v jeho opisoch našli drobné anatomické nepresnosti, na revolučnom význame jeho práce to nič nemení. Sir William Osler, slávny lekár a historik, ju právom označil za najvýznamnejšiu publikáciu v dejinách medicíny.
V Galénových dielach bola šošovka umiestnená v geometrickom strede očnej gule. Vesalius však na základe pitiev dokázal, že šošovka je v skutočnosti uložená v prednejšej časti oka, tesne za zrenicou. Táto korekcia, hoci sa zdá drobná, bola pre oftalmológiu zásadná. Zmenila chápanie lomu svetla v oku a narušila dovtedy nedotknuteľné „galénovské predstavy“.
Okrem lokalizácie šošovky Vesalius podrobne opísal štruktúru očných svalov, rohovky a cievneho zásobenia oka. Jeho nákresy boli výnimočné nielen umeleckou kvalitou, ale predovšetkým snahou o zobrazenie oka v jeho trojrozmernej komplexnosti. Vesalius zdôrazňoval, že oko nie je len „duchovným orgánom“, ale fyzickým strojom, ktorý podlieha biologickým zákonom. Týmto prístupom nepriamo pripravil pôdu pre neskorších vedcov, ako boli Kepler či Descartes, ktorí neskôr na základe jeho anatomických popisov mohli postaviť svoje fyzikálne teórie o fungovaní oka ako optického prístroja.
Zaujímavým aspektom Vesaliovho odkazu je aj to, ako sa jeho dielo šírilo. Vďaka precíznym drevorezom v Fabrice sa poznatky o anatómii oka dostali k širšej vzdelanej verejnosti a k chirurgom, ktorí sa začali zaujímať o liečbu katarakty a iných ochorení oka s oveľa kvalitnejšou „navigáciou“. Vesalius nebol oftalmológom v klinickom zmysle slova, no jeho odvaha spochybniť autority a vyžadovať dôkazy priamo z pitevného stola urobila z oka predmet vedeckého skúmania. Bez jeho objektivizácie anatomických štruktúr by sa oftalmológia nemohla transformovať z remeselnej chirurgie na moderný medicínsky odbor založený na dôkazoch.
Mikroskop a nová éra diagnostiky
Veľký zlom nastal v 17. storočí s príchodom mikroskopu, prístroja, ktorý oftalmológiu pretvoril z remeselnej chirurgie na modernú, exaktnú medicínsku vedu. Prvé mikroskopické pozorovania Antoniho van Leeuwenhoeka otvorili dvere do dovtedy neviditeľného sveta. Tento posun bol kľúčový aj pre chirurgickú liečbu očných chorôb.
Jedným z najvýznamnejších prínosov bola revízia patológie. Ešte dlho po stredoveku pretrvával mýtus o katarakte (sivom zákale) ako o „vyliatej tekutine“ vnútri oka, ktorú bolo treba „skloniť“ (deprimovať) ihlou mimo zorné pole. Mikroskopické štúdium tkanív však nezvratne dokázalo, že ide o degeneratívny proces v samotnej šošovke. Tento objav znamenal koniec éry slepého „operovania“ a položil základy racionálnej chirurgie, ktorá už nebola postavená na stredovekej tradícii, ale na presnej anatomickej diagnostike a pochopení štruktúry oka. Mikroskop teda nebol len technickým vylepšením. Bol to epistemologický nástroj, ktorý oftalmológiu zbavil špekulácií a dal jej objektívny jazyk.
Cesta oftalmológie od renesančných počiatkov až po prah modernej éry je príbehom víťazstva kritického myslenia nad dogmou. Leonardo da Vinci svojou vizionárskou zvedavosťou a Andreas Vesalius nekompromisnou pitevnou praxou definovali oko a zo špekulatívnych teórií vytvorili sofistikovaný biologický a fyzikálny systém. Vynález mikroskopu následne tento proces zavŕšil, keď poskytol nástroje na odhalenie mikroskopickej architektúry oka, čím definitívne zmenil optiku medicínskeho vnímania.
Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva
Použitá literatúra
De Laey, Jean J.: The eye of Vesalius. Acta Ophtalmologica, 89, 2022, 3, s. 293-300.
Furdová, Alena – Oláh, Zoltán – Falisová, Anna – Stern, Tomáš: Vybrané kapitoly z histórie oftalmológie. Bratislava: Samosato, s. r. o., 2021.
Gerinec, Anton: História oftalmológie. Bratislava: Kapos, 2009.
Hrabáková, Lenka: Leonardo da Vinci a jeho anatomické štúdie mozgu a oka. In Daniš, Miroslav – Rybár, Lukáš (eds.): Historické rozhľady. Acta historica Posoniensia XXXVIII. Bratislava: Stimul, 2021, s. 45-58.
Nutton, Vivian: Andreas Vesalius and his Fabrica, 1537 – 1564. Changing the world of anatomy. London: Palgrave Macmillan.
Porter, Roy: Dějiny medicíny. Od starověku po současnost. Praha: Prostor, 2013.
Schott, Heinz: Kronika medicíny. Bratislava: Fortuna Print, 1994.
Siraisi, Nancy G.: Medieval and Early Rennaisance Medicine. An Introduction to Knowledge and Practice. Chicago; London: University of Chicago Press, 1990.
