Ak hovoríme o ohmatanom výtlačku nejakej knihy, väčšinou to znamená, že je požičiavaná, čítaná a putuje z rúk do rúk. Niečo podobné sa očakáva aj od hmatových kníh pre nevidiace deti. Často ide o unikátne diela, existujúce len v jednom exemplári, takže sú „ohmatané“ naozaj množstvom detských rúk. Užitočné sú v tom, že cibria hmat, ktorý je pre deti silným nástrojom na zvládanie života bez zraku. Malí „hmatači“ si zozačiatku ani neuvedomujú, že sa prstovým rozpoznávaním obrázkov niečo učia. Hmatové knihy sú pre nich najprv len zdrojom radosti a zábavy. O to, aby mali aj čo spoznávať, sa už starajú šikovní tvorcovia z mnohých krajín sveta. Dobrou správou je, že najnovšie k nim pribudlo aj Slovensko.
Súťaž TactusSk vyhlásila Slovenská autorita pre Braillovo písmo ako slovenské národné kolo medzinárodnej súťaže Typhlo & Tactus, ktorá podporuje vznik kvalitných hmatových kníh pre deti so zrakovým postihnutím. Do súťaže prišlo deväť kníh, z toho šesť vytvorili študenti a študentky Školy umeleckého priemyslu v Kežmarku. Viac o všetkých dielach sa dozviete napríklad v podcaste Slovenskej autority pre Braillovo písmo Stobodové šesťbodové. My sme oslovili aspoň víťazku, grafickú dizajnérku Natáliu Jarembákovú. Súťaž ju zastihla v správnom čase, tesne po skončení rodičovskej dovolenky, keď sa rozhliadala, do čoho by sa mohla pustiť. Inšpiroval ju seminár o hmatových knihách so skúsenou odborníčkou z Česka Terezou Kochovou.
„Vysvetlila nám, že ilustrácie majú byť čo najjednoduchšie a najzrozumiteľnejšie. Takisto je vraj dobré použiť materiály korešpondujúce s realitou, teda napríklad dvere z dreva. Dôležité je aj to, aby bola kniha čo najodolnejšia, keďže ju budú deti intenzívne hmatať.“
Na seminári odznelo aj veľa konkrétnych praktických odporúčaní, napríklad, že trvácnosť knihy zvýši, ak bude šitá a nie lepená. Navyše, Natália už v procese tvorby svoje dielo podrobila záťažovému testovaniu svojich dvoch synov – predškolákov, ktorým okienka, dvere a ďalšie interaktívne prvky knihy nedali pokoj. Výtvarníčka si na hmatové stvárnenie vybrala jeden z príbehov Mimi a Lízy autoriek Kataríny Kerekesovej a Kataríny Molákovej.
„Vidiace a nevidiace dievčatko sa stretnú v detskej izbe s hradom z kociek, ktorý začnú spoznávať znútra. V knihe nás čaká bludisko z kociek, krištáľový luster, tvorený sklenými korálikmi, na ďalšej strane môžeme otvoriť okno a naďabiť na maličkého vtáčika, ktorý skutočne spieva…“
Kniha je takýchto hmatových zážitkov plná. Na jednom mieste nájdete realisticky pôsobiacu metlu opretú o dvere domu, inde sú to zase vlasy, ktoré vyzerajú ako naozajstné (v skutočnosti autorka využila materiál, ktorý sa používa pri výrobe bábik). Pozor! Ak v knihe natrafíte na čerešne a dostali by ste na ne chuť, pripomíname, že sú z lakovaného polystyrénu, takže si ich nanajvýš pekne na magnetickej podložke poskladajte do tanierika.
Natáliinou snahou bolo, aby si v jej knihe s rovnakým záujmom listovali vidiace aj nevidiace deti. Ak z kníh alebo večerníčkov poznajú príbehy Mimi a Lízy, potešenie by malo byť o to väčšie. Dva mesiace intenzívnej práce boli plné rozmýšľania, vymýšľania a súkromných objavov: „Pri rozdeľovaní textov na jednotlivé stránky som napríklad netušila, aké priestorovo náročné je brailovo písmo. Niektoré riadky textu sme museli posúvať na predchádzajúcu alebo nasledujúcu stránku a pritom ustrážiť, aby text súvisel s obrázkom na príslušnej strane.“
Kým časť komponentov bolo možné objednať aj z internetu, veľa si bolo treba vyrobiť: „Malé drevené obdĺžniky na spájanie korálok som si napríklad pílila sama. Maličkou vŕtačkou som do jednotlivých súčastí robila dierky, aby som ich mohla na stránku s textilným podkladom prišiť.“
Tvorba hmatovej knihy si od Natálie vyžadovala úplne iný typ zručností, než aké používa v grafickom dizajnérstve: „Vo svojej bežnej práci som zvyknutá najmä kresliť, aj to už nie analógovo, ale v počítači, kde môžete v prípade chyby urobiť krok späť. Ak som pri tvorbe tejto knihy čokoľvek pokazila, muselo sa ísť odznovu.“
O tom, aká môže byť príprava takejto knihy náročná na čas, vynaliezavosť a materiál, sa autorka presvedčila až v procese tvorby. Ako však hovorí, určite ju to neodradilo: „Verím, že si na takúto robotu nájdem čas aj v budúcnosti, napríklad už v ďalšom ročníku súťaže TactusSk.“
Už len dodajme, že štyri ocenené knihy z nášho národného kola postupujú do medzinárodnej súťaže Typhlo & Tactus.
Michal Herceg
