Nielen o knihách, ale aj o filmoch a seriáloch s audiokomentárom si môžeme predstavovať, že sa k nim všetkým raz na dôchodku dostaneme. Ale to, či si audiokomentár v televízii zapínate, či s ním ste spokojní a čo vám v ňom chýba, sú otázky, ktoré jeho tvorcov naozaj zaujímajú už teraz. Dôkazom sú semináre, ktoré sa už niekoľko rokov organizujú na pôde ÚNSS, ale i konferencie, z ktorých ostatná sa konala koncom mája v Tatrách.
Tak na zreálnenie, len piati tvorcovia z firmy Teledata okomentujú okolo 6000 minút rôznych programov mesačne. Nejde iba o filmy a seriály, ale aj o publicistické relácie, ako sú Slovensko v obrazoch, Peniaze, Neposlušní, Autosalón a iné. K tomu sa pridávajú ďalšie naživo komentované programy, napr. Dámske kluby a niektoré politické diskusie.
Kvantita je dôležitá. Určuje ju legislatíva a cieľom je, aby sa objem programov s audiokomentárom postupne zvyšoval. Na májovom seminári tvorcov audiokomentárov pre nevidiacich a titulkov pre nepočujúcich v Tatranskej Lomnici sa však hovorilo najmä o kvalite. Tú sa už roky snažia zvyšovať aj konzultovaním s nevidiacimi poslucháčmi. Niekoľko takýchto stretnutí sa udialo v bratislavskej ÚNSS. S audiokomentátormi spolupracuje aj Dušana Blašková, ktorá prináša vlastné, ale tlmočí aj ďalšie podnety zo sledovania týchto programov. Povedané trochu nadnesene, čo poslucháč, to iný pohľad. Aj preto Teledata popri stálici Duške prizvala tentokrát na stretnutie aj slabozrakého Stanislava Sokola a mňa, slepca od narodenia. Poviete si, že je to jedno, nevidiaci ako nevidiaci. Lenže kým niekomu to v predstavách hýri farbami a rôznymi vizuálnymi detailmi z čias, keď ešte videl, ďalší môže mať túto oblasť zredukovanú na tie najzákladnejšie informácie a stačí mu úspornejší audiokomentár. Naše protichodné postrehy nemali tvorcov zmiasť, skôr im mali ukázať, že nevidiaci sú veľmi rozmanití. No a pre nás bolo zase mimoriadne zaujímavé nazrieť do kuchyne, miestami možno až do komory tvorcov, ktorí sa svoju prácu snažia nerobiť mechanicky a rutinne, ale naopak, zvažujú a diskutujú, ako k nej pristúpiť čo najlepšie a najtvorivejšie.
V kuchyni a v komore
Téma sa rozoberala naozaj do podrobností: „Musíme zjednotiť začiatky. Nemôže sa každá časť Rodinných prípadov na Markíze začínať inak podľa toho, kto ju robí,“ upozornil koordinátor audiokomentátorov Peter Murcko. „Aj odovzdávanie hotových komentárov budeme musieť zlepšiť,“ pokračoval ďalej, ale bol to stále len rozbeh. „Pozor na správnu výslovnosť! Viem, že si ju overujete, ale treba to robiť dôslednejšie. Áno, francúzštinu máte ako rodený Parížan, ale angličtinu ako MC Erik…“
Aby nedošlo k omylu. Všetky výhrady a ukážky chýb sa vyťahovali citlivo a v záujme kvality výsledku a prítomní to tak aj brali. Nikto sa neurážal, skôr sa kládlo veľa doplňujúcich otázok. Určitý šum vzbudila informácia, že v Česku sa už pri audiokomentároch experimentuje s hlasovou syntézou. Komentátori sa zhodli, že to môže ubrať na umeleckom zážitku. A ideme ďalej. „Povedať, že žabka prišla na lúku, je technicky správne, ale na lúke aj bzučal čmeliak, tiekol potôčik, šušťala tráva. To pekné v komentári nezaznelo, pritom priestoru na to bolo dosť. Týmto smerom sa musíme v rozprávkach uberať,“ uvádzal príklady Peter Murcko.
Boj s časom sa pre audiokomentátorov ukazuje ako jeden z kľúčových problémov. „Ak nechcem postavám skákať do reči, času na komentár máme v niektorých dejovo a dialógovo nahustených filmoch extrémne málo,“ hovorí Jozef Skybjak, ktorý za desať rokov práce okomentoval viac ako 3100 filmov, relácií a seriálových častí. Peter Murcko si to uvedomuje, no aj tak by bol rád, keby v akčnom filme nezaznela iba informácia, že si snajper montuje pušku, ale aj to, že vyberá tlmič, čistí, nasadzuje, zacvakne. Ďalšie praktické príklady. Ak Johna napadne tridsať ľudí a nasleduje polminútová bitka, je dobré časom povedať, že John stále žije.
Otázok a pripomienok bolo naozaj veľa, od správnej voľby hlasu komentátora podľa žánru programu, cez vkladanie vlastnej interpretácie stavu a emócií postáv, až po prácu s rodovo citlivým jazykom. Prekvapila ma zanietenosť, s akou niektorí tvorcovia ku komentovaniu pristupujú napriek tomu, že toho musia stihnúť naozaj veľa.
„S komentovaním hororov problém nemám, ale dokument o mikrooperácii oka som musela odmietnuť, nerobilo mi to dobre,“ priznala skúsená tvorkyňa scenárov Alena Parová. Jej texty interpretujú známe hlasy moderátorov a hercov z východu Slovenska. Alena Parová hovorí, že okomentovať sa dá takmer všetko. Sama robila niekoľko nemých filmov. Jeden bol o nepočujúcich, ďalší o tanečníkoch. Tu bola naozaj odkázaná na svoju kreativitu. Pomohla jej aj znalosť tanečného prostredia.
Komentáre komentátorom
Dopredu sme dostali aj niekoľko ukážok audiokomentárov, ktoré sme mali pre zmenu okomentovať my. Pri programe Slovensko v obrazoch sme napríklad žiadali, aby audiokomentár nevstupoval do prehovorov respondentov, rovnako netreba hovoriť, že krajčírka šije na stroji, keď tam mašinu počujeme a ani opakovane, v rámci jednej reportáže, predstavovať kľúčového respondenta. V programe Neposlušní je komentár výborný a priliehavý, ale takisto by sa dalo na niektorých miestach škrtať, napr. zbytočnú uvádzaciu vetu „radí im psí kouč.“ Alebo informácia, že im kouč podáva ruku, môže, ale nemusí zaznieť. V Autosalóne sa darí výstižne dopĺňať informácie o predstavovaných vozidlách, netreba však opakovať to, čo sa dozvieme aj od respondentov. V Seriáli Monk nenachádzam žiadny problém, ocením preklad telefonátu z francúzštiny, ktorý by som bez komentára nepochopil. V akčnom filme Xxx nachádzam len jednu kuriozitu: namiesto kokaínovej plantáže sa tam objavuje kokaínová pláž, čo u mňa hneď vyvolá predstavu bieleho prášku namiesto plážového piesku.
Dušana Blašková tvorcom pootvorila okno do pestrého sveta nevidiacich. Snažila sa im vysvetliť, že ľudia bez zraku sa môžu venovať naozaj čomukoľvek, mať rôzne záujmy, preferencie, predstavy. Ideálny či univerzálny audiokomentár preto neexistuje.
Keď príbeh rozprávajú farby a pomlčky
Kým sme my audiokomentovali, titulkári sa venovali vlastným problémom. Podľa Vladimíra Trávnička, ktorý nepočujúcim sprístupňuje najmä športové prenosy, bola najväčšia debata o tom, ako v titulkoch označovať, keď niekto vo filme alebo v seriáli spomína na minulosť. Takisto sa zaoberali farbami tituliek, ktoré by pre nepočujúcich boli ľahko čitateľné.
Monika Poliačková tvorcov titulkov kontroluje. Rámcom je vyhláška, podľa ktorej sa postupuje. V titulkoch sa popri prepise dialógov uvádzajú rôzne doplnkové zvuky, napríklad škrípanie dverí, vrzgot na povale, či zvonenie telefónu. Rovnako v nich nájdete interpretáciu emócií, napríklad, že pes zavrčal zúrivo, že niečo zaznelo plačlivo alebo stroho. V týchto textoch sa informuje aj o povahe hudby alebo o náhlom tichu, nenaštartovaní motora, výstrele naprázdno a ďalších veciach, ktoré majú vplyv na dej. Vo vyhláške je aj ustanovenie, že ak hudba trvá dlhšie a pritom sa vo filme nerozpráva, v pravidelných časových intervaloch sa uvádza, že hudba pokračuje, aby nepočujúci divák vedel, že to nie je chyba, ale že taký je naozaj vývoj deja. Na odlíšenie postáv sa používajú štyri farby a to biela, žltá, bledomodrá a zelená. Ide o to, aby diváci vedeli, kto práve hovorí. Niekedy postavy hovoria cez seba, inokedy sú chrbtom. Okrem farieb pomáha aj odrážka, ktorá nepočujúcemu naznačuje, že sa zmenila postava a hovorí niekto iný. Snahou je prepísať naozaj všetko vrátane emócií. Vynecháva sa len v skutočne kritických prípadoch.
Zapínate si v televízii audiokomentár? Ste s ním spokojní? Čo vám v ňom chýba? To sú otázky, ktoré jeho tvorcov naozaj zaujímajú. Zďaleka nie všetky sme schopní zodpovedať traja. Čím viac pohľadov a spätnej väzby, tým to môže byť pre audiokomentátorov výpovednejšie. Aj preto je dobré nenechávať si filmy a seriály až na dôchodkový vek.
Michal Herceg
