Aj v tichu môže znieť ozvena, aj v tme môže žiariť svetlo. Takéto posolstvo odovzdali herci z Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici divadelným predstavením, ktoré mohli naštudovať vďaka podpore Nadácie SPP. Škôlkarom a školákom otvoril projekt nové možnosti sebavyjadrenia a pomohol presiahnuť hranice slov a bežných vnemov, nám uvedomiť si, že ich svet je síce iný, no rozhodne nie menejcenný, a že hranice vidíme len my. Oni si svetom kráčajú s neuveriteľnou ľahkosťou a vďaka obdivuhodnej vnútornej sile neustále nachádzajú nové a nové cesty. Dámy a páni, vypnite si mobilné telefóny, čochvíľa sa zdvihne opona!
Od nápadu k realite alebo Moje svedectvo
Už 27 rokov mám tú česť kráčať po boku detí, ktoré sú pre mnohých neviditeľné. Nie preto, že by sa skrývali. Práve naopak! Dennodenne sa snažia ukázať, že sú tu. Že vnímajú, cítia, sú kreatívne a odvážne. Svojským spôsobom, ale predsa dokážu prekračovať svoje limity. Odmalička si na chrbtoch nesú batôžtek s ťažkým nákladom diagnóz, neskôr nálepku „žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami“, ale neplačú, nesťažujú sa, jednoducho čelia výzvam, pred ktoré ich život postavil. V Evanjelickej spojenej škole internátnej v Červenici, jedinej škole svojho druhu a zamerania na Slovensku, ktorá sa venuje výchove a vzdelávaniu žiakov s hluchoslepotou, sa neúnavne 24 hodín denne, 7 dní v týždni usilujeme zažať ich duševné svetlo a rozoznieť ich vnútorný hlas.
Dlho som v sebe nosila túžbu ukázať svetu, že tieto slová nie sú mojím sebaklamom či zbožným prianím, ale realitou. Naše deti sa často stretávajú s ľútosťou, nepochopením, dokonca odmietaním, hoci o nič z toho nestoja. Súc si vedomá, že na to, aby mohli rozkvitať (pravda, každé vlastným tempom a vlastným spôsobom), nepotrebujú vlastne nič výnimočné! Stačí to, čo dostanú ostatní: objatie, povzbudenie, motiváciu, priestor, podmienky a príležitosť. Rozhodla som sa im preto pomôcť a z hlbokých driemot som prebudila jednu svoju myšlienku – pretože každý veľký projekt začína malým nápadom. Tento vznikol z hlbokej lásky ku každému jednému dieťaťu, a keď som ho koncipovala, nepísala som ho pre deti, ale s nimi. V hlave mi bežali ich príbehy, počula som ich smiech, ich ticho, motivovala ma ich radosť z úspechu. Chcela som im poskytnúť javisko, na ktorom by vynikla ich krása a jedinečnosť. Cítila som, že – ak to vyjde – nebude to len projekt, len naplnenie slov z papiera, ale že postavíme most medzi tichom a zvukom, medzi tmou a svetlom. A ono to vyšlo!
Od poriadku k chaosu a späť
Aby sme mohli vytvoriť divadelné predstavenie, museli sme narušiť našu každodennú rutinu, a to vôbec nebolo jednoduché. Deti sú zvyknuté na presný harmonogram, na jasný poriadok, odrazu sa však učenie a relax striedali so skúškami, výtvarné diela sa menili na kulisy, hudobná výchova na skúšky. Naším cieľom bolo zo žiakov vychovať hercov a ich úsilie pretaviť do hodinového divadelného predstavenia, plného piesní, tanca, pohybu, imitácií a emócií. Ani na chvíľu sme nezapochybovali o tom, že sa to podarí. Čo na tom, že jednu postavu hral chlapec s mentálnym postihnutím, druhú dievča s hluchoslepotou a tretiu s iným zdravotným znevýhodnením? Každý z nich mal čo povedať, hoci svojím vlastným spôsobom. Gestom, náznakom, výkrikom, neartikulovaným zvukom, rukami alebo bežnou hovorenou rečou. Niektoré z nich vnímali javisko ako cez zahmlené okuliare, iné si kvôli tunelovému videniu skladali celkový obraz len z útržkov. Časti z nich sme režisérske pokyny dávali slovne, pretože počujú vďaka načúvacím prístrojom, ďalší sa riadili vibráciami, s niektorými sme si to odposunkovali.
Deň D
Keď sa na javisku rozsvietil reflektor, zhostila som sa slova, aby som ako moderátorka predstavila jednotlivé výstupy a deti, ktoré sa na nich podieľali. Vôbec to ale nebolo potrebné. Ich vznešený nástup na scénu (či už tichým cupitaním v sprievode pedagógov, alebo sediac na invalidnom vozíku) povedal všetko za mňa, nechala som preto priestor vychádzajúcim hviezdam.
Prvé sú oficiálne ešte žiakmi špeciálnej materskej školy, ale napriek veku im talent uprieť nemožno. Jemným hlasom sa čížička opýtali, či vie, ako rastie mak. Odpoveď ponúkli sami, a to spevom známej ľudovej piesne a párovými tancami, ktorými znázornili celý proces od semienka až po rozkvitnutý červený kvet. Ďalšie minúty patrili príbehu o sile priateľstva, spolupatričnosti a vzájomnej pomoci a žiakom špeciálnej základnej školy a ich učiteľkám, ktorí spolu naštudovali rozprávku Ako dedko ťahal repu a piesňou Malá kopa pýta viac, neváhaj a daj mi pac! Dnes pomôžeš mne, zajtra ja tebe…“ si navzájom dodávali odvahu. Po tomto dynamickom vystúpení sa javisko zahalilo takmer do úplného ticha. Nevidiaca Mimka si so svojimi spolužiačkami privinula do náručia handrové bábiky, a jemne, nežne, takmer nepočuteľne im zaspievali uspávanku. Slová piesne zneli často len ako hlásky, no z ich jednoduchej melódie sme všetci pochopili ich odkaz – aj bábika môže byť skutočnou kamarátkou. Druhá trieda špeciálnej materskej školy sa na javisku zvŕtala s obrovským nadšením, a to v rytme ľudovej piesne Vijeme venček, vijeme, hviezdou praktickej školy sa stala slečna, ktorej predstavenie spestrili Ika-tika gymnastika a Kolo, kolo mlynské. Tancovala sama pre seba a zároveň pre všetkých v sále a ukázala nám, čo je to skutočná sloboda. Žiaci zo školského internátu si pre divákov z Evanjelického lýcea v Bratislave pripravili umelecké pásmo a ukázali im, že posunky sú tancom rúk a že nesú silné posolstvo. Záverečné minúty sa niesli v duchu elegancie a tichého porozumenia, ktoré na scénu priniesol tanečný pár našich žiakov.
Myslíte, že absolútnou bodkou bol aplauz, ktorý sa ozval počas klaňačky? Mýlite sa! Dielo, ktoré sme vytvorili, sme nechceli ohraničiť kulisami, ale pretvoriť ho na pozvánku, na povzbudenie, aby sme sa pozerali aj na to, čo nie je vidieť, aby sme načúvali aj tomu, čo nie je počuť. Chceli sme ukázať, že ticho nemusí byť vždy tiché, tma zahalená čiernou hmlou a že aj v nedokonalosti je krása a rytmus. Z tohto dôvodu vznikla filmová verzia, ktorá všetky naše výnimočné chvíle zvečnila v hodinovom dokumente.
Chlapec profesor raz do sveta šiel. Domov sa však vrátil žiak
(Robo Grigorov)
Na záver mi nedá nepovedať, že som hrdá na každého jedného herca, ktorý našiel odvahu postaviť sa pred publikum v sprievode spolužiaka či svojej pedagogičky, a šťastná, že som mohla byť pri tom. Napísať projekt, ktorý neostal len na papieri, ale ožil. Som vďačná, že sa môžem podieľať na niečom, čo dávno presahuje bežný význam slova škola. Som odvážna, pretože viem, že nech sa pred nami zdvihne akákoľvek veľká a ťažká opona, moje deti ma nesklamú. Aj toto predstavenie ma utvrdilo v tom, že ony necítia trému, neprežívajú strach či paniku. Jednoducho vykročia a idú! V ústrety všetkým a všetkému, pretože aj ony chcú vo svete zastávať svoje miesto. Kto je tu teda učiteľom a kto žiakom? Predsa to ony nám 24 hodín denne, 7 dní v týždni ukazujú, čo znamená odhodlanie bez výčitiek, radosť bez zábran, odvaha bez trémy. Netušia, čo je zlyhanie a pojem nemožné v ich slovníku neexistuje. A či som pripravená? Neviem, či niekto s istotou dokáže vysloviť slovo s takou váhou a silou. Skôr som otvorená. Novým výzvam, novým scénam, novým príbehom. Pretože ak mi tento projekt niečo ukázal, tak to, že limity si často vytvárame my sami, dokonca aj iných posudzujeme na základe vlastných predstáv. Presvedčila som sa, že tam, kde je láska, dôvera, chuť a tím správnych ľudí, tam sa rodí skutočný zázrak.
Každý večer, skôr než zaspím, zanôtim jej pesničku.
Zdroj: IK
Projekt divadelného predstavenia Hlasné ticho, pestrofarebná tma vznikol vďaka podpore Nadácie SPP.
Iveta Krajčirovičová, riaditeľka Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici
