Hovorí sa, že kto na jar neseje, na jeseň nezbiera úrodu. Vyťahovala som z bieloby papiera jednotlivé písmená, až kým sa nezačali mrviť a nápadne pripomínať vševedúce úsmevy hubárov. Napokon to nevydržali, vyskočili a odbehli, rozrážajúc vôňu lúk a lesov. Vraj akéže siatie? Akáže jeseň? Čo som si mala počať? Úvodník bolo treba ponaháňať, tak som sa, nemajúc ani páru o hubárčení, vybrala s obavami v košíku rovno za palicou. Na polceste sa ku mne pridal Vladimír Zán, zrovnal krok s mojím a zaviedol ma do húšťavy svojich spomienok, keď ako malý chlapec pásaval kravy. Čas si krátil hľadaním hríbov, ktoré potom, ponapichované na tenučkom brezovom konáriku (pravdaže, s listnatým výhonkom na jednom konci, aby korisť potajomky neubzikla), priniesol domov. Experimenty sa nekonali, vlastne ani cielené vychádzky. Bola to len zábavka, kým sa dobytok nakŕmil. Ale čo? Aspoň smútok z občasného neúspechu nemal kedy vyrásť!
„Do hory som sa ani neunúval. Korunami stromov prenikne pre mňa primálo svetla, takže či som sa predklonil veľmi, alebo ešte viac, hríby mi splývali s lístím a nevidel som ich,“ vybrali sme sa spoločne za jednu malebnú gemerskú dedinku. „Väčšmi mi vyhovovali okraje lúk a pasienkov alebo okolie briez. A hoci som sa pod nohy díval pozorne, aj tak som, súc slabozraký, musel celé okolie preskúmať kolenačky a hmatom. Kedysi to bolo jednoduchšie a o čosi bezpečnejšie, pretože sa všetko skosilo a spáslo. Dnes sa možno dopichať, doškriabať, o hadoch, čo sa vyhrievajú vo vysokej tráve, ani nehovorím, na medvede ani nemyslím, hoci teraz je v móde stretnúť ich osobne. Keď ale človek vie, kde má hľadať, takmer určite niečo nájde. Niektoré druhy hríbov sú totiž také ústretové, že rastú v skupinkách. Takto sa samy núkajú napr. dubáky. Nájdeš jeden, o niekoľko krokov ďalšie dva, prejdeš meter a opäť sa tešíš z úlovku. Môžu mať 5, ale aj 25 centimetrov, a to je už naozaj neprehliadnuteľné a neprekročiteľné.“
Najlepšie je zbierať overené druhy, ktoré sa dajú rozoznávať podľa miesta nálezu, tvaru, vzrastu, čuchu atď., ale, ako mi Vladko otcovsky radí, s ohľadom na možné riziko, treba si nechať košík skontrolovať niekým veci znalým a vidiacim. Ale značne uľahčiť im to viete! Ak napr. prinášate úlovok, povedzme, z okraja lesa, lúk a polí, zrejme ste priniesli bedle. Zelenáč sa môže preľaknúť a presviedčať vás, že je to muchotrávka, ale to by ste sa museli vrátiť z bukového alebo dubového lesa. Nedajte sa, argument je naporúdzi! Bez pomoci si dokážete prezrieť napr. prstenec na stonke – na bedliach smeruje nahor a ľahko sa dá posúvať pozdĺž stonky, muchotrávke visí nadol a má ho upevnený na jednom mieste. Navyše, bedle nemajú hľuzu, zatiaľ čo u muchotrávky je zhrubnutá. Ale ani pri iných druhoch vás zrakové postihnutie nemusí brzdiť až tak, ako by sa mohlo zdať, presviedča ma Vladimír Zán ďalej.
„Mladé hríby mávajú zvyčajne plný, akoby dužinatý klobúk. Pozornejším dotykom zistíš, že sú pevné, šampiňóny dokonca až tvrdé s okrajmi mierne zahnutými dovnútra. Staršie hríby bývajú mäkšie, niekedy dokonca mazľavé. Pomôcť môže aj povrch – hladký až zamatový alebo drsný, pokrytý sieťkou či výrastkami. Chrobačné hríby ale zrejme výlučne hmatom neodhalíš, pretože mnohé druhy bývajú pórovité – to by ich tie drobné potvory museli poriadne vytunelovať, aby to bolo prstom podozrivé. Obávam sa, že ani čistenie by zrejme bez zraku nešlo, ale krájanie už áno. Pri zbere je ale užitočný aj čuch – jedlé hríby sa nezaprú,“ obdaril ma úsmevom môj sprievodca a pridal niekoľko receptov, ktoré vám napíšem, len čo ich vyskúšam.
Mimochodom, viete, že všetky tie chutné a voňavé hríby sa na svetlo božie prederú z podhubia, ktoré sa tiahne popod celý les? Predstavte si, že prostredníctvom takejto hubovej siete si rastliny posielajú správy“, uverejňujú statusy o tom, ako sa cítia, akurát ich nekódujú do písmen a slov, ale do chemických a elektrických signálov. Koreňmi sa tak šíria informácie o tom, ktorý strom čo bolí, či aké nebezpečenstvo ostatným hrozí. A to na skutočne úctyhodné vzdialenosti. Nie nadarmo označujú odborníci tento fenomén skratkou www – wood wide web.
Ani zďaleka to však nie je jediný spôsob, akým spolu rastliny komunikujú. Vôňa čerstvo pokosenej trávy či odtrhnutej bylinky sa neobjavuje pre naše potešenie! Pre zelených „susedov“ sú látky vylúčené do vzduchu správou, že ich niekto napadol. V podstate aj informácia o prítomnosti škodcov sa vysiela podobne. Zeleň, ktorá varovanie zachytí, vylúči do svojho tela toxín, ktorý nepriateľovi nielenže nezachutí, ale sa mu bude aj ťažko tráviť. Vedci dokonca odhalili, že jeden druh rastlín vylučuje iné látky na lúke konča vašej ulice a iné o niekoľko kilometrov ďalej. Normálne majú nárečia! Ale o tom nabudúce, lebo mi práve do uší vkĺzli šeptuchy zvyšku redakcie. Vraj kto to kedy videl do jedného textu spliesť aj nevidiacich a slabozrakých, aj chrobač a škodcov, aj klobúky a internet… Nič! Prajem vám príjemné vychádzky, šťastné ruky, pružné kolená a dobrú chuť!
Dušana Blašková
hi