Nedajte sa prosiť! Nadosmrti budete ľutovať, ak odmietnete! Zbaľte si všetko potrebné, upozorňujem ale vopred, že zájdeme až do rakúsko-uhorskej monarchie, takže tomu prispôsobte šatník, mobily (a, dámy, aj emancipačné nálady) radšej nechajte doma. Nehodno pokúšať! Prvé kilometre nás zľahka vytrasie sedliacky voz, potom si trochu odpedálujeme na bicykli, niekoľko staníc nás potiahne parná lokomotíva. Kúsok sa zvezieme v miniautíčku, pristavené budú ale aj motocykle, ak by sme sa všetci nevošli. Zraz máme v Rajeckých Tepliciach. Kráčajte popri koľaji, a keď dôjdete na prístreškom chránené nástupište, vkročte do staničnej budovy. Cestovný ruch nezačujete, pretože od roku 2014 v nej sídli najmladšia expozícia Považského múzea, a to Múzeum dopravy.
„Úvodná časť nášho múzea je venovaná pltiam, vozom a kočom. Prvý z tých, ktoré si môžete prezrieť, vozieval bohatších sedliakov, druhý odprevádzal na poslednej ceste,“ pustil sa do zanieteného výkladu Peter Šimko, ktorý je spolu s Patrikom Lehotským autorom expozície. „Práve pohrebný koč je naším najväčším a zároveň najvzácnejším exponátom. Spomedzi všetkých kočov boli práve tieto najdrahšie, pretože boli jednak najnáročnejšie na výrobu, jednak mimoriadne bohato zdobené, boli to doslova umelecké diela. Tento náš je secesný, dekorovaný rôznymi drevenými plastickými prvkami, ktoré sa po vyhotovení striebrili. V prednej časti sa nachádzajú luxusné lampáše, sklá sú takisto ornamentálne, to sa robilo leptaním. Onedlho nám do expozície pribudnú záprahové sane, slúžili panstvu na niektorom zo šľachtických dvorov, tie sa však momentálne reštaurujú.“
Keďže pohrebný koč sa nikto tak skoro použiť nechystá, stojí pevne kolesami na zemi a môžete si ho naozaj podrobne prezrieť, rovnako ako staručký bicykel, zaparkovaný hneď pri ňom. Kým sa ale pán Šimko znovu nadýchne a presunie svoju pozornosť vedľa, pošepkám vám, že len pod nohy sa hneď po vstupe pozerať neoplatí. Keď môžete, vyčerpajte zásoby svojich optických pomôcok, keď nie, vyčerpajte slovnú zásobu sprievodcov v múzeu. Rozcvička sa im určite zíde, pretože druhý dvojkolesák je upevnený na stene. Je z roku 1869. Rám mu ukuli kováči, kolesá vyrezali stolári, na mieste, kde by ste čakali predchodkyňu pneumatiky, je železo. Nevedno presne, kde sa tu vzal, pretože ide o vynález západnej Európy, ale s určitosťou vieme, že víril prach aj našich hradských. Zachovali sa totiž fotografie z roku 1870, dokumentujúce výstavbu Košicko-bohumínskej železnice, a pred jednou stanicou pózuje chlapec s presne takýmto bicyklom. V tejto chvíli ale ustupujem do úzadia a slovo opäť prenechávam Petrovi Šimkovi. Reč je o druhej generácii, teda o bicykli s veľkým a malým kolesom (predstavte si, ono sa to tak aj oficiálne volá).
„Je to jednoduchá fyzika. Starší typ bicykla mal prevod 1:1, žiadna reťaz, žiadna prehadzovačka. Pedále boli namontované na prednom, v tej dobe ešte pomerne malom kolese, cyklista si najprv musel poriadne odkrútiť svoje, aby sa vôbec rozbehol. Takže aby človek prekonal na jednu otáčku väčšiu vzdialenosť, postupne sa to predné koleso zväčšovalo a zväčšovalo. Výmyselníci sa zastavili až vtedy, keď usadili cyklistu do výšky poldruha metra, čiže nedočiahol na zem, a kým sa naučil bicyklovať, trvalo to dobré 3 roky. Revolúcia na seba ale, našťastie, nenechala dlho čakať! Vypukla už v roku 1890, kedy sa objavil tzv. bezpečník, čo je vlastne dodnes základ konštrukcie bicyklov.“
Krysa, papagáj, albatros i Hurvínek majú spoločných predkov
Skutočné lokomotívy a rušne nemajú čo v staničnej budove robiť, preto v Rajeckých Tepliciach nájdete „len“ modely. Kovové i drevené, z Rakúsko-Uhorska i z prvej republiky, vyrobené modelármi i tie továrenské – prv, než sa pristúpilo k výrobe určitého typu rušňa, sa totiž zakaždým vyrobil najprv model. Pokračuje Peter Šimko.
„My mapujeme históriu dopravy na našom území, takže tomu prispôsobujeme aj náš zbierkový fond. Vystavujeme napr. jeden typ elektrickej lokomotívy, ktorú používala ešte ČSD a cestovalo sa ňou aj u nás, ale po rozdelení Československa ju vypravili do Českých dráh. Medzi rušňovodičmi sa jej hovorilo Krysa alebo Banán. Mimochodom, každý rušeň si skôr či neskôr vyslúžil nejakú prezývku. Pomalé, široké a ufučané parné rušne bývali Anče (dodnes sa tak hovorí lokálkovým motorákom), modrú parnú lokomotívu volali Papagáj, na trati však možno stretnúť aj Albatrosa či dreveného Hurvínka. Tvorivosti sa však medze nekladú, a keď rušeň hnevá, máva poruchy, vyslúži si skôr hanlivé pomenovanie, ale o tých radšej pomlčím,“ pousmial sa náš sprievodca.
Všetkých bez rozdielu však najväčšmi priťahuje koľajisko v mierke H0 (1:87), ktoré zachytáva žilinský železničný uzol v 20. rokoch 20. storočia. Minúť ho určite neminiete, pretože vláčiky pískajú – pred tunelmi húkajú a mimo nich tichučko hrkocú – lanovka sviští, mlyn klokoce a čo má svietiť, svieti. Múzejníci si dali záležať na tom, aby zachovali tvar pôvodného koľajiska, aby na trať vypravili len tie typy lokomotív i vagónov, ktoré tam v tom čase skutočne jazdili, a aby ste predlohy všetkých budov kdesi v okolí Žiliny naozaj našli. V areáli si pokojne rastú stromčeky a pohybujú sa miniatúrne postavičky. Viem, že by vás to lákalo, ale nedá sa. Železnička je len na pozeranie, prstom sa po nej jazdiť nedá. Ak ale prejdete školením a zložíte skúšky, môžete sa pridať k skupinke dobrovoľníkov, ktorí počas podujatí simulujú prevádzku. Každý z nich sa stane rušňovodičom jedného vláčika, jeden je výpravca a prestavuje výhybky i návestidlá.
K vašim službám
Železničiara ste na prvý pohľad spoznali už v Rakúsko-uhorskej monarchii. Vyššie postavení úradníci sa nosili v tmavomodrej, zriadenci v nezábudkovomodrej. Uniformy sa strihali podľa toho, s kým sme akurát bili bandu.
„Z obdobia Rakúsko-Uhorska sa nám zachovali maďarské vzory, typické kruhovou čiapkou, vzadu skosenou mierne došikma,“ vynáša informácie z krajčírskej dielne Peter Šimko. „Za prvej Československej republiky sme železničiarov obliekali podľa francúzskej módy, čiapka mala preto rovné boky a šilt (takú nosil napr. Louis de Funès v známej žandárskej komédii). Slovenský štát sa kamarátil s Nemcami (tu sú vo výhode diváci seriálu Dunaj). Neskôr naše uniformy ovplyvnili Rusi a železničiari sa hrdili výložkami na pleciach. To sa, pravdupovediac, priveľmi neosvedčilo, pretože výložky sa vždy o niečo zachytávali, takže sa od nich po čase upustilo. Od začiatku to ale boli také, povedal by som, hrubšie blúzy so zapínaním až ku krku, košele sa zaviedli až za Slovenského štátu. Dámske uniformy sa šili vlastne len pre pokladníčky, to boli také s volánmi, žien bolo na železnici ako šafranu, vlastne v prvej republike boli uniformy opäť jednotné.“
Keď už sme v tej pokladni, prezradím vám, že Múzeum dopravy uchováva aj zbierku starých cestovných lístkov. V Rajeckých Tepliciach si môžete prezrieť lepenkové lístky, ternión, v ktorom boli poukladané, kompostér, v ktorom sa vyznačil dátum predaja, a dierovacie kliešte, ktorými sa vo vlaku označili. Tie si inak určite nenechajte ujsť – v Múzeu dopravy opatrujú jedny ešte z Rakúsko-Uhorska.
Pohľad do zákulisia
Kedysi sa každá stanica riadila zvlášť. Každá mala svojho výpravcu, ale keďže koľaj bola len jedna, museli sa medzi sebou dohodnúť, kto, čo, kedy a kam pustí, aby sa uprostred cesty lokomotívy v plnej rýchlosti nestretli. Kým si elektrina nepoddajne blúdila len v prírode a človek ju ešte nemal pod kontrolou, využívali sa košové návestidlá, t. j. farebné koše, ktoré do potrebnej výšky vyťahovala obsluha na stožiar a pomocou množstva košov a ich polohy posúvala informácie pozdĺž celej trate. Na 19. storočie odkazuje v múzeu telegrafný prístroj, pomocou ktorého sa zamestnanci dorozumievali morzeovkou, a niekoľko typov telefónov, prostredníctvom ktorých si dávali prihlášky a odhlášky vlakov.
Okrem oznamovacej techniky si ale v Rajeckých Tepliciach rozmeníte na drobné aj pojmy návesná a zabezpečovacia technika. Do prvého sa zmestia ručné návestidlá (kruhové terče, ktoré chytil pracovník do ruky, postavil sa k trati a rušňovodičovi ukázal, či ísť, alebo nie), do druhého mechanické, elektromechanické, elektropneumatické i elektrické systémy.
„Najjednoduchší spôsob, ako zabezpečiť trať, znamená dôjsť ku konkrétnej výhybke, kľúčom ju odomknúť, prestaviť ju na určenú koľaj a opäť zamknúť. O čosi zložitejší predstavujú veľké prístroje plné železa. Pomocou páčok sa na nich vytýčila trasa vlaku, výpravca točením kľuky vyrobil elektrický prúd, a keď do seba železné pravítka zapadli, odomkli sa páky na ovládanie príslušných výhybiek a návestidiel. Obsluha čohosi takého už vyžadovala vzdelanie, nemohol to robiť hocikto. Takto sme precestovali Rakúsko-uhorskou monarchiou, vlastne aj do 20. storočia sme tak vstúpili,“ vysvetľuje Peter Šimko. „Pákové systémy na priame ovládanie výhybiek alebo návestidiel sa nachádzali na stavadle, teda v tých búdkach na okraji staníc. Signalisti, ktorí ich ovládali, museli byť mocní chlapi, pretože tie páky sa prestavovali ručne. Ale existovali aj také, povedal by som, zjednodušováky, napr. elektropneumatika, kedy pomáhal stlačený vzduch. Takýto typ zariadenia sa u nás používal len na štyroch staniciach Košicko-bohumínskej železnice, a to v Krompachoch, Spišskej Novej Vsi, Poprade a v Žiline. Zachovala sa z toho jedna jediná súčiastka, indikačný panel, čo je skutočne veľká vzácnosť a sme radi, že je práve u nás.“
Na všetkých cestách sú tajné chodníčky
Kedysi sa na našom území budovali cesty troch kategórií: ľahkej, strednej a ťažkej úpravy, čo už boli cementovo-betónové vozovky, teda také dôležitejšie trate. My sme mali až jednu, a to z Bratislavy do Tatier. Bez obáv z toho, že by z vás cestári urobili odliatok, si v múzeu môžete prezrieť stroj, ktorý fungoval na konský pohon a zohrieval asfalt. Postup bol veľmi jednoduchý: línie ciest sa vysypali štrkom, vylial sa na ne tekutý asfalt a počkalo sa, kým to zatuhne.
Vývoj verejnej dopravy zachytávajú modely vozidiel a dokumentačné materiály ako cestovné poriadky, pokladne autobusov, dokonca plechový, prvorepublikový označník súkromnej autobusovej spoločnosti. Ten je veľkou vzácnosťou, pretože takýchto prepravcov bolo veľmi málo. Dominovala železničná doprava a tú si mnohí, najmä na chudobných severných Kysuciach, nemohli vôbec dovoliť a boli nútení pešovať celé kilometre.
V jednej zo štyroch miestností múzea si hovie aj autíčko. Malé, s oblými líniami, ktoré znalcov okamžite prenesie do 40. rokov. Petra Šimka som sa pýtala, či je to originál, a vraj aj áno, aj nie.
„Model sme dali vyrobiť v skutočnej veľkosti, a to na základe podkladov, ktoré sme získali od syna nebohého ostravského podnikateľa Emila Bojdu. Na naše, ani na žiadne iné cesty sa, žiaľ, nikdy nedostalo. Ak by neostalo len na papieri, historici by o ňom písali ako o malom, jednoduchom a lacnom vozidle, predchodcovi Fiatky šesťstovky,“ vysvetľuje znalec dejín dopravy. Tento model mal pôvodne vzniknúť v obci Hrabové (dnes časť Bytče), kde koncom 40. rokov povstala fabrika Súľov. Zámerne nehovorím automobilka, pretože z výrobnej linky mali vychádzať motocykle, aj elektrospotrebiče. Vyrobilo sa okolo 6 kusov jednoduchých, malých motocyklov, sériovú výrobu však zhatil víťazný február. Emil Bojda čelil viacerým obvineniam a bol na neho vydaný zatykač. Ukrýval sa kdesi na Morave, ale po desiatich rokoch ho udal sused, takže ho predsa len uväznili. Z Leopoldova, kde mimochodom sedel s Gustávom Husákom, ho za dobré správanie prepustili predčasne, ale už bol ako človek zlomený a nálepka nepriateľa režimu mu ostala. Bol to ale výnimočný človek, mal veľké idey – dokázal vymyslieť automobil, a to nie je len tak! Žiaľ, doba mu nepriala, ale vďaka jeho synovi, ktorý tie rodinné pamiatky zachoval, sa nám podarilo toto obdobie histórie zrekonštruovať. Okrem automobilu tu máme aj jeden z jeho motocyklov.“
Historickým motocyklom sú venované až dve miestnosti. V prvej z nich spoznáte anglickú značku Ariel, ktorých bolo u nás v medzivojnovom období okolo 5000 (pravdaže, viac na českej strane, slovenská ešte nebola taká motorizovaná), v druhej sú vystavené československé motocykle: najstaršie Jawy (vrátane sto sedemdesiat päťky a dvesto päťdesiatky, tzv. peráka), prvý typ motocykla z Považských strojární Manet 90 a slovenské motocykle Penta, vyrábané po roku 1990 v Kysuckom Novom Meste. Babety, ktoré si určite viacerí pamätáte, vyrazili na naše cesty neskôr, takže zatiaľ čakajú v depozitári. Na múzeum sú primladé.
Múzeum žije aj mimo otváracích hodín
Predovšetkým výskumnou a publikačnou činnosťou. Spísaný a zviazaný je už rakúsko-uhorský fenomén, súkromná trať známa ako Košicko-bohumínska železnica, ktorá spájala metropolu východu, Žilinu a Bohumín. Prvý diel vyšiel pri príležitosti 150. výročia jej vzniku a končil rokom 1918, v súčasnosti sa pracuje na druhom, mapujúcom medzivojnové obdobie. Na svoje si ale prídu aj milovníci vozov a kočov, automobilovej dopravy za čias monarchie, autori sa však dejinami aj preplavia, a to na kompách a prievozoch.
Múzejníci sa, pochopiteľne, venujú aj akvizičnej činnosti, teda rozširovaniu zbierkového fondu. Ak im v tomto smere môžete niečím z povaly či pivnice pomôcť, určite sa ozvite.
Každoročne sa Dopravné múzeum spolupodieľa na príprave podujatia Rajecká Anča, čo je cesta historickým vláčikom na trati Žilina – Rajec.
„Rajeckému vláčiku sa pôvodne hovorilo Fúrik, lebo to hrkotalo, drgáňalo, dokonca sa traduje, že ročne to vysypalo 6 ľudí. Ale tomu by som príliš neveril,“ hovorí s úsmevom Peter Šimko. „U nás na celej tej trati jazdievala len jedna lokomotíva, v zime tri razy a v lete šesťkrát denne, pretože Rajecké Teplice už boli významným kúpeľným mestom. Vlaky to boli ešte zmiešané, teda aj s osobnými, aj s nákladnými vozňami. Tá trať mala takisto zaujímavý vývoj, v roku 2016 sme o tom vydali jednu publikáciu. V posledných rokoch ťahá toto podujatie Hurvínek, ale tento rok sme ani jeho nemohli vypraviť, pretože železničný uzol Žilina sa rekonštruuje. Ale budúci rok by sme sa opäť mali rozbehnúť,“ uzatvára Peter Šimko.
Kontakt
Adresa: Múzeum dopravy, Kúpeľný park 189/3, 013 13 Rajecké Teplice
Mobil: 0918 737 653, 0905 602 582
e-mail: muzeumdopravy@gmail.com
Otváracie hodiny: utorok až nedeľa od 9:30 do 12.00, 12:30 až 16:30
Vstupné: základné 5 €; zľavnené 2,50 € (dieťa od 7 do 15 rokov, študent, držiteľ preukazu ISIC, EURO 26, ITIC, senior nad 60 rokov, ŤZP a ŤZP-S); bezplatné (deti do 6 rokov mimo skupinového zájazdu, sprievodca držiteľa preukazu ŤZP-S)
Dušana Blašková
