Bolo novembrové popoludnie roku 2023. Trochu sychravé, trochu studené, ale čo na tom? Ja som sa chystal na rande! Konkrétne, podľa vzoru Maťa Ďurindu, na rande so svojím mestom. Turistický sprievodca Bratislavského kultúrneho a informačného strediska (BKIS) Pavel Šimove v pozvánke sľuboval, že nám predstaví obnovenú historickú lekáreň Salvátor na Panskej ulici. Vraj ovoniame množstvo liečivých rastlín, ktoré boli súčasťou niekdajších medikamentov, a vypočujeme si príbeh dlažby. Vyrobená bola na mieru, aby ladila s vnútorným vybavením lekárne – inak vyzerá pod reprezentatívnym stolom a inak na mieste, kam prichádzajú zákazníci. Pozvaniu na rande však zakaždým predchádza zoznámenie a prvé iskrenie…
Rande s mestom je cyklus komentovaných prehliadok, ktorý v Bratislave úspešne funguje už päť rokov. Vlani však organizátori zacielili aj na skupinu „zrakáčov“. Nieže by sme predtým mali na rande vstup zakázaný, ale predsa, tieto „naše“ sú plastickejšie, viac hmatacie, ovoniavacie, skrátka šité priamo na potreby nevidiacich a slabozrakých. Na správny, dobre padnúci strih podujatí dozerala za ÚNSS hlavná krajčírka Dušana Blašková s návrhárkou Evou Metonovou. Duška nevynechala azda ani jedno rande s Bratislavou. História hlavného mesta ju zaujíma aj osobne, okrem toho však vie, ako treba veci popísať úplne nevidiacim, čo zaujíma ľudí, ktorí predtým videli a zachovali si vizuálne predstavy a naopak, ktoré informácie sú pre nás zbytočné či príliš abstraktné. Eva zase dokáže triezvo posúdiť prístupnosť objektov a schodnosť jednotlivých trás. Toto vzájomne sa dopĺňajúce duo školilo sprievodcov a sprievodkyne, ale aj ďalšie zamestnanectvo BKIS.
Miriam Šlosárová z BKIS, ktorá za konceptom randenia stojí, mi povedala, že tematické prehliadky začali organizovať najprv pre ľudí so sluchovým postihnutím, potom oslovili aj ÚNSS. Spoluprácu, ktorá sa naštartovala aj vďaka minuloročnému grantu z Ministerstva kultúry SR, hodnotí ako príjemnú a funkčnú.
„Skupina sprevádzajúcich, ktorá sa na vzdelávanie s ÚNSS dala, už vie, že ľuďom so zrakovým znevýhodnením treba veci opísať podrobnejšie, že je dobré hľadať výrazné, hmatateľné prvky na budovách alebo v ich interiéroch, že prehliadky môžu obohatiť aj rôzne pomôcky a rekvizity.“
Aktuálnou novinkou je aj zapracovanie inkluzívneho turizmu do kurzov sprevádzania. Znamená to, že noví absolventi už budú mať v tomto smere aké-také základy.
Dušana Blašková z ÚNSS oceňuje prístup BKIS: „Veľmi rýchlo sa chytajú, dajú si povedať, sami prichádzajú s riešeniami a nápadmi. Trasy na rande vyberajú tak, aby bolo po ceste čo najviac rukolapných vecí, ako napr. zábradlia, kovania brán, či dostupné sochy.“ Ako príklad uvádza sprievodcu, ktorý na školení ostatných upozornil na fontánu pred Slovenským národným divadlom. Tá je navrhnutá tak, že dopadajúca voda simuluje zvuk roztvárajúcej sa opony. A to nie je všetko. Podľa Dušany v BKIS reagujú aj na ďalšie podnety, ktoré prináša prax: „Hovorili sme napr. o časoch prehliadok, aby sa slabozrakí vracali domov zavidna, alebo o tom, že naši ľudia sa síce vedia dostať na miesto stretnutia, ale pri pohybe uličkami bývajú trochu neistí. A tak BKIS otvorilo rande pre nevidiacich aj pre širokú verejnosť. Už aj ja som bola sprevádzaná jednou „širokou verejnosťou“ a bolo to veľmi príjemné. Pani, s ktorou som išla, spontánne pochopila, kde treba pribrzdiť, čo treba ukázať, tak ako to videla u ostatných. Neraz sa stalo aj to, že si „zrakáča“ bez rozpakov zobral na starosť samotný sprievodca.“
Z nevidiacich môžete na prehliadkach stretnúť stálice, ale čoraz častejšie pribúdajú aj noví ľudia – posmelení práve tým, že neostanú stratení ani vtedy, keď si so sebou nikoho nezoberú. Ako hovorí Dušana Blašková, počet účastníkov už bol päť, ale aj tridsať päť.
Ústretovosť sprievodcov BKIS je naozaj veľká. Uvedomil som si to na prehliadke venovanej bratislavským remeslám. Pre sprievodkyňu Karin Staškovú, ktorá sa venuje šermu, je nosenie hrubého, historického oblečenia bežné aj pri teplote 35 stupňov, rovnako ako jej nerobí problém priniesť ťažký kôš s dobovými rekvizitami. Ale aby ju niekoľko párov rúk ohmatávalo od hlavy po päty, alebo aby ju niekto poprosil, či si môže zahlásiť do sprievodcovského megafónu, to sa jej určite tak často nestáva. Pri nás to všetko vydržala s úsmevom a trpezlivosťou.
Dušana Blašková oceňuje prístup sprievodcov aj v inom smere: „Páči sa mi, že nám dávajú plastický, nezidealizovaný obraz o meste. Pri soche Čumila by sa niekto nadchýnal, aký je to krásny symbol mesta, ale nám sprievodkyňa povedala aj to, v akej špinavej vode leží (úsmev). Darmo, Bratislava nie sú len korunovačné slávnosti a červený koberec, ale aj rôzne zápachy a veci, o ktorých sa hovoriť „nemá“, no sprievodcovia nám ich nezamlčia. Nehovoriac o tom, že sa môžeme hmatom oboznámiť aj s vecami, kde je veľkým napísané, že dotýkať sa je zakázané.“
Radosť zo sprevádzania? Nech sa páči, nevidiaci a slabozrakí!
Podľa Miriam Šlosárovej z BKIS majú nevidiaci všeobecnú povesť zvedavého, vďačného a pozorného publika. „Sprievodcovia už vedia, že na „rande naslepo“ musia priniesť niečo mimoriadne, niečo, čím by priblížili a dokreslili to, o čom rozprávajú.“ Jedným dychom ale dodáva, že to rozhodne nevnímajú ako záťaž. Skôr ako výzvu, dokonca zábavu. Pravdaže, platí to aj naopak – ak vieme, že niekto špeciálne pre nás čosi vystrihoval z papiera, modeloval, alebo tlačil na 3D tlačiarni, počúvame radostnejšie a sústredenejšie.
„Sprievodcovia sú veľmi motivovaní, lebo publikum im dodáva pocit satisfakcie. Keď vidíte, že to, čo vymyslíte, má odozvu, motivuje vás to,“ hovorí s úsmevom autorka konceptu. „Ja sama som sa na niekoľkých prehliadkach zúčastnila a môžem povedať, že tam panuje veľmi družná a veselá nálada. Tí ľudia sa poznajú, vidno, že sú zladení.“
Témy prehliadok vymýšľajú sprievodcovia BKIS, ale cez hodnotiace dotazníky už prišlo viacero podnetov aj od nevidiacich účastníkov. Na želanie napríklad pripravili rande o bratislavských divadelníkoch a chystajú prechádzku po stopách slávnych umelcov, ktorí v meste žili. Podľa Miriam Šlosárovej zarezonovala aj téma židovskej Bratislavy, ktorá bude mať určite ešte pokračovanie.
Nie všetko je pre každého, aj špecializácie turistických sprievodcov sú rôzne. Niekto zvláda lepšie zahraničné skupiny, ďalší seniorov či VIP klientov. Nevidiacich si určite nevyberie každý – kým si všetci všetko ohmatajú, kým sa presunú z miesta na miesto, pochopia, že výklad pokračuje a treba sa stíšiť, chvíľu to trvá. Na druhej strane však sprievodcom nikam neutečieme ako hravé deti a nebudeme sa zabávať s mobilmi ako znudení tínedžeri.
Katarína Králiková, ktorá o inkluzívnom sprevádzaní prednáša aj budúcim kolegom, tvrdí, že každá jej skúsenosť s nevidiacimi bola lepšia a lepšia.
„Študentom vždy hovorím, že ak chcú zažiť radosť zo sprevádzania, mali by si dopriať skupinu ľudí so zdravotným znevýhodnením. Ja som mala s nevidiacimi výborný zážitok na Bratislavskom hrade. Bola to pestrá skupina, od tínedžerov až po seniorov. Jedni kráčali rýchlejšie, druhí pomalšie, časť z nich sa pýtala viac, ostatní menej. Pri tejto rozmanitosti mala väčšina aj zrakové znevýhodnenie,“ spomína Katarína Králiková. „Prehliadku sme začali pri Viedenskej bráne. Z hradného múzea som si požičala jej moduritový model, ktorý si všetci pozreli. Potom sme sa presunuli na hradné nádvorie, oboznámili sa s modelom hradu, neobišli sme však ani cisternu. Pokračovali sme do záhrady, kde hneď zacítili zmenu povrchu. Samozrejme, chvíľami som mala obavy, aby niekto nespadol do priekopy, ale toho sa bojím vždy, videla som však, že sú opatrní a zodpovední.“
Katarína Králiková je presvedčená, že nevidiacim turistom sa dá priblížiť takmer všetko. Na prehliadke o jarmokoch priniesla 3D model Michalskej brány, púšťala renesančnú hudbu, do toho prednášala jarmočné piesne. „Mala som tam kožený meštek, aký kedysi ľudia nosili priviazaný na opasku ako peňaženku. Stačilo, že sa majiteľ chvíľu pozeral na komediantov alebo na jarmočný tovar a hneď mu meštek ukradli. Vyskúšali si to prítomní páni, ktorí mali opasky.“
Aj pre budúcich sprievodcov na hodinách vymýšľa rôzne úlohy, aby sa ľahšie naladili na vnímanie nevidiacich – jeden študent mal napríklad zatvorené oči a ostatní sa mu snažili opísať obrázok, ktorý bol za ním. V krátkosti ale spolu preberajú aj rôzne typy zrakového znevýhodnenia, aby si uvedomili, že nie každý vidí rovnako a ku každému treba preto pristupovať trochu inak.
„Myslím si, že sprievodcom stačí naznačiť smer a tvorivosť sa v nich zapne sama,“ pokračuje dlhoročná mestská sprievodkyňa. „Oni potom už iniciatívne prichádzajú s návrhmi, čo by sa dalo nevidiacim ukázať. Zrazu si napríklad uvedomia, na ktorých budovách sú hmatateľné veci. Zozačiatku sa viacerí takýchto prehliadok obávajú, sú opatrnejší. Bavíme sa o rôznych prekážkach a nerovnostiach, ktorých je naše mesto plné. Snažím sa ich povzbudiť argumentujúc vlastnými skúsenosťami, že nevidiaci sú úplne bežní ľudia, často príjemní, so zmyslom pre humor a ich znevýhodnenie dokážeme kompenzovať.“
Prehliadky očami sprievodkýň
Mala som už aj bežné školské skupiny, ale bývalo to v júni, keď už decká nezaujíma nič, len prázdniny. Pri nevidiacich to bolo úplne inak,“ vrátila sa Katarína Králiková k dávnejšieho rande s deťmi zo školy na Svrčej ulici. „Bolo vidno, že ich prehliadka chytila, dokonca sme ju aj predĺžili. Stretli sme sa pri modeli Bratislavy na nábreží Dunaja. Vopred som ich upozornila na mestské dominanty, okolo ktorých počas prechádzky pôjdeme. Nevyhýbali sme sa ničomu, zvládli schody aj mačacie hlavy. Rande sme zakončili v turisticko-informačnom centre, kde bolo všeličo na ohmatanie.“
Bola to skúsenosť, ktorú si chcela zopakovať, preto keď prišla výzva z BKIS, s nadšením sa zapojila do tvorby konceptu prehliadok. Dobre spomína aj na školenie z ÚNSS: „Prostredníctvom simulačných okuliarov nám ukázali niektoré typy očných diagnóz, zistili sme, nakoľko môže byť videnie skreslené, teda akým rôznym spôsobom sa dá vidieť či nevidieť. Dozvedeli sme sa, ako treba veci vysvetliť nevidiacim od narodenia a na čo musíme upozorniť slabozrakých.“
Andrea Turanská, ktorá nevidiacich sprevádzala okrem iného aj v Dóme Sv. Martina, sa takisto podelila o svoje zážitky: „Najprv som si myslela, že im dám výklad len v rámci chrámovej lode. Tí, ktorí mali zrak poškodený len čiastočne, si mohli pozrieť aj obrazy či vitrážové okná. Keď som im však povedala, že sú tam aj podzemnéé krypty, zareagovali, že by tam radi išli. Nevidiaci citlivejšie vnímajú vône a tá v kryptách je naozaj špecifická. Zároveň sú tam epitafy, ktoré sa dajú nahmatať.“
Schody do krýpt sú však strmé a nejedného sprievodcu by to znepokojilo. Andrea Turanská však odpovedala bez zaváhania: „Veď sú to dospelí ľudia. Každý mal sprievodcu, bolo tam zábradlie, dávali si pozor. Navzájom si pomáhali, videla som tam veľkú spolupatričnosť. Ak je tam záujem, bola by škoda ochudobniť ich o taký zážitok.“
A zážitok to pre zúčastnených naozaj bol. O prehliadke pani Turanskej som počul hovoriť viacerých. Ona sama s nevidiacimi ešte absolvovala Primaciálny palác.
„Tam to zase malo čaro komornosti. Sprevádzala som len piatich či šiestich, mohli sme ísť viac do hĺbky. Odkrokovali sme si jednotlivéé miestnosti, aby mali nevidiaci predstavu o ich veľkosti. Zvieratká na fasádach budov, mierky pri bráne bratislavskej radnice a aj iné veci, odkedy sprevádzam ľudí so zrakovým znevýhodnením, viac si všímam, čo sa kde dá ohmatať.“
Poznatky z inkluzívneho turizmu sa ale sprievodcom zídu aj pri klasických, najmä zahraničných prehliadkach. „Tam sa úplne bežne stáva, že medzi turistami je babička na vozíku, človek, ktorý zle počuje alebo vidí. Vtedy treba reagovať operatívne a naši noví kurzisti to budú mať jednoduchšie, lebo sa s tým na hodinách už stretli,“ myslí si sprievodkyňa a lektorka Katarína Králiková, ktorá pre istotu so sebou stále nosí svojpomocne vytvorený reliéfny pôdorys Bratislavy. Andrea Turanská s ňou súhlasí a dodáva, že takéto špecifické sprevádzanie jej dalo na niektoré veci iný pohľad.
„Na sútoku Moravy a Dunaja som turistom prednášala o železnej opone a o tom, ako ľudia utekali z Československa. Bolo to na jar, keď vonku kŕkali žaby, čo som si ani nevšimla. Po skončení výkladu mi jeden nevidiaci účastník poďakoval za zážitok vrátane skvelého žabieho koncertu,“ objasňuje Andrea Turanská.
Život ale nie len o randení
Vďaka grantu z ministerstva kultúry bolo v minulom roku prehliadok pre nevidiacich viac. BKIS však s nimi pokračuje aj naďalej, snahou totiž je zorganizovať prechádzku pre nevidiacich a slabozrakých aspoň raz mesačne. život ale nie len o randení. Nevidiaci predsa bežne chodia aj na rôzne podujatia, pod ktoré sa mesto organizačne podpíše. Posledné dva roky majú napr. nevidiaci a slabozrakí vopred vyhradené miesta na koncertoch Slovenskej filharmónie, ktorými sa na Námestí slobody lúčime s bratislavským kultúrnym letom. Vlani sa v spolupráci s ÚNSS podarilo ľuďom so zrakovým postihnutím do značnej miery sprístupniť aj vianočné trhy. Na stránke BKIS sa objavil podrobný popis priestoru, kde sa nachádzali stánky, ako aj „palicové“ trasy k nim, priamo nad vchodom do prívetivej, oddychovej zóny bol strategicky umiestnený reproduktor, vyludzujúci melódie kolied, v centre sa pohybovali dobrovoľníci v kontrastnom oblečení, z ktorých každý si v rámci zaškolenia prečítal „manuál“ o komunikácii s nevidiacim a slabozrakým a o ich sprevádzaní. Pokračovanie je plánované aj na tento rok, dokonca vo väčšom meradle.
Miriam Šlosárová zdôrazňuje, že nejde o náhodné aktivity, ale o zámernú snahu sprístupniť podujatia aj celú komunikáciu BKIS, čo môžete vidieť u poučených zamestnancov, ale aj na webovej stránke, v pozvánkach či newsletteroch BKIS. Inkluzívny jazyk, prístupný web, správne štýlovanie súborov, bezpätkové a dostatočne veľké písmo, ukážkové kontrasty, čítaču obrazovky jasné piktogramy, to je len časť z toho, ako nám BKIS vychádza v ústrety.
Michal Herceg
