„To sa opýtaj radšej Vaška Fantu, on bol dlhé roky predsedom zboru. Ja tam len spievam,“ povedala so svojou príslovečnou skromnosťou Marta Zemanová. Pani Marta len spieva, ale s akým srdcom! Raz do mesiaca nasadá o pol šiestej ráno na „Zlínsky expres“ a cestuje na skúšku. Jej rovesníci majú väčšinou skromnejšie možnosti sebarealizácie. U dám sa nepatrí spomínať vek, ale Martičke to nevadí a v tomto prípade je vek a aktívny spôsob života vecou hodnou obdivu. Vlani už oslávila osemdesiat päťku! Keď s ňou však hovoríte, nadobúdate dojem, že sa s vami rozpráva päťdesiatnička, a to, prosím, ani trochu nepreháňam. S trvalým bydliskom v Zlíne je členkou zboru dochádzajúcou z najväčšej diaľky.
Keď sa povie Vokál klub
Ako ste iste vytušili, píšeme o speváckom zbore s názvom Vokál klub. Účinkujú v ňom 3 desiatky spevákov so zrakovým znevýhodnením z celej Českej republiky. Nezasvätenému čitateľovi zrejme hneď napadne, ako nacvičujú nevidiaci vokalisti, keď sa nemôžu pozerať do nôt.
„Časť členov Vokál klubu sú konzervatoristi a ovládajú braillový notopis. Dostanú notový zápis a pred skúškou zboru si svoj hlas naštudujú. No a my, ktorí ho nepoznáme, dostaneme melódiu nahratú na USB kľúči a tiež sa učíme doma, aby sme na skúšku prišli pripravení,“ vysvetlil mi Václav Fanta, ktorého som si na odpoveď nevybral náhodou. Vo vokálnych telesách totiž pôsobil aj v čase, kým ešte videl, môže preto porovnať prácu vidiacich a nevidiacich zboristov.
„Náročnejšie ako naučiť sa svoj hlasový part je to, že zbormajster nás nemôže dirigovať, keďže naňho nevidíme. Musíme sa riadiť vopred dohodnutými zvukovými znameniami, ktoré, samozrejme, nesmú pôsobiť rušivo.“
Repertoár zboru je veľmi rozmanitý.
„Duchovné i ľudové piesne, spirituály, tradicionály, piesne od svetových autorov, ako sú Mozart, Smetana, Dvořák, Janáček, Suchoň, Arcadelt, Yang, Cossetti, Bruckner, César Franck, Adam V. Michna atď.,“ upresňuje kronikárka zboru Ludmila Absolonová. „Preto môžeme vystupovať v kostoloch, na rôznych festivaloch a iných hudobných akciách. Vždy sa vyberá príhodný repertoár pre konkrétny koncert.“
Vokál klub pôsobí pri Sjednocené organizaci nevidomých a slabozrakých ČR (SONS) a v roku 2024 oslávil 20 rokov od svojho vzniku. Vďaka Slovákom žijúcim v Českej republike je v zbore silne badateľná slovenská stopa. Aj to je dôvodom, prečo si výročie tohto telesa pripomíname na stránkach Dúhovky.
Ako to vlastne začalo?
„Zakladajúci členovia zboru spievali už niekoľko rokov pred jeho vznikom, a to od roku 1991, kedy bola založená Katolícka nadácia pre nevidiacich a riaditeľom sa stal jej iniciátor Václav Fanta, umelecký fotograf, ktorý stratil zrak v dospelosti,“ opisuje históriu Ludmila Absolonová. „Nadácia združovala nevidiacich katolíkov z rôznych kútov republiky. Bolo medzi nimi dosť hudobníkov – spevákov i muzikantov. Na svojich pravidelných štvrťročných stretnutiach sme si aj zaspievali a sprevádzali sa na rôznych nástrojoch. Schádzali sme sa v rehabilitačnom stredisku v Prahe na Dědine a v Kresťanskom domove mládeže na Vinohradoch. Asi desiatka skalných a pre hudbu zapálených sa potom dohodla, že by sme si mohli založiť spevácky súbor. Medzi zakladajúcimi členmi,“ bilancujeme ďalej, „bol nevidiaci hudobný pedagóg PhDr. Ondrej Čanecký, tenorista a hráč na gitare Václav Fanta, skvelý pianista a spievajúci bas Jaroslav Kos, výborný organista a tenorista Pavol Pekný a ďalší. Títo mali kontakty na svojich kamarátov spevákov a nakoniec sa podarilo zostaviť až 30-členný zbor, a to práve v septembri roku 2004. Schádzali sme sa raz do mesiaca, a pretože mnohí boli mimopražskí, vždy cez víkend. Nadšenie bolo veľké, nácviky intenzívne, takže už v roku 2006 sme boli schopní nahrať CD s názvom Cantum Laudate. V tom istom roku sme vystupovali aj v Českej televízii v charitatívnom programe Adventné koncerty.“
S dvomi mužmi na čele
Prvým zbormajstrom sa stal rodák zo Skalitého na Kysuciach Ondrej Čanecký z Doks. Zbor viedol v rokoch 2004 – 2009. Zostavil a s členmi naštudoval základný piesňový repertoár a vtlačil zboru jeho umelecký výraz. Ako uznanlivo dodáva Marta Zemanová, pod jeho taktovkou sa naučili až 80 piesní.
Prvá otázka, ktorú som doktorovi Čaneckému položil, sa týkala cieľov, ktoré chcel svojou prácou v zbore dosiahnuť.
„Mojou ideou bolo ukázať ľuďom umenie a schopnosti nevidiacich, ich vzťah k hudbe a radosť z nej, ale poslucháčom som chcel odovzdať aj isté duchovné posolstvo. Prvé piesne, čo sme naštudovali, mi ponúkla moja žena Eliška, ktorá už pôsobila v kostolnom zbore v Milíne. Eliška mi ale veľmi pomáhala po celú dobu mojej práce v zbore.“
Zaujímalo ma aj to, či je veľmi odlišné otvárať brány do sveta hudby deťom a súčasne pracovať s dospelými spevákmi. Pripraviť repertoár, zladiť ich hlasy, dokonca emócie, a všetko dostať do krásnej harmónie.
„Je to obrovský rozdiel, ale obidve činnosti som mal a mám veľmi rád,“ hovorí prvý zbormajster. „Vyučoval som hru na klavíri, klarinete a saxofóne. Dnes už som na dôchodku, ale do Základnej umeleckej školy v Doksoch ešte dochádzam – aj vďaka láskavosti pani riaditeľky mám ešte troch žiakov na klavír. Cítim sa s nimi veľmi šťastný,“ priznáva Ondrej Čanecký, ktorý dnes žije v Domove pre seniorov a o rok oslávi 80. narodeniny. Aj toto je vysoká forma starostlivosti, ktorú by mala spoločnosť seniorom poskytnúť, pokiaľ na to majú dostatok síl. Dať im možnosť vykonávať prácu, ktorá ich teší, sú v nej dobrí a je prínosom pre ľudí.
Nedá mi nepripomenúť udalosť, ktorá sa k rodine Čaneckých viaže a o ktorej sa zrejme príliš nevie. Od rovesníkov pána Čaneckého, tiež nevidiacich hudobných pedagógov Miroslava Váryho a Ľudovíta Kašpríka, som sa dozvedel, že keď židovskí väzni Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler utiekli z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, v Skalitom ich ukryl istý Ondrej Čanecký.
„Áno, bol to môj otec, ale doma sa o tom príliš nehovorilo,“ potvrdzuje skromne zbormajster.
Vokál klub má však aj svojho predsedu. Ako som sa už zmienil, prvým zastával túto funkciu Václav Fanta, a to až do roku 2017, kedy sa postu z časových a kapacitných dôvodov vzdal. Stále sa však venuje množstvu ďalších najmä charitatívnych aktivít. Za všetky spomeniem len dve. Stále sa venuje Katolíckej nadácii a jej projektom, v rámci ktorých navštívil mnohé krajiny (osobne ma prekvapilo, že napr. i katolíkov vo Švédsku). A druhá, je autorom stolovej hry pre nevidiacich Qardo, zabezpečuje jej výrobu, dokonca založil a vedie český Qardo klub. Hru sa mu podarilo rozšíriť do desiatok krajín na všetkých piatich kontinentoch. Za svoju celoživotnú mnohostrannú prácu bol v roku 2016 ocenený Nadáciou Olgy Havlovej a v roku 2020 si z rúk prezidenta Miloša Zemana prevzal vyznamenanie I. stupňa za zásluhy o štát v oblasti kultúry.
Václav Fanta však ani pri založení Vokál klubu nebol v zborovom speve žiadnym nováčikom. Keď sa ešte ako vidiaci venoval fotografii a výtvarnému umeniu, pôsobil postupne asi v piatich speváckych súboroch vrátane jedného telesa Československého rozhlasu. Opýtal som sa ho, či z pozície predsedu ovplyvňoval repertoár Vokál klubu.
„To som nikdy nerobil,“ odvetil rozhodne. „Moje úlohy boli iné. PR a fundraising. Všetkých nás teší, že sponzori a verejnosť nás dokázali vypočuť a vyjsť nám v ústrety. Vďaka tomu sme mali zabezpečené podmienky pre svoju činnosť, po dvoch rokoch práce sme mohli vydať CD-čko a absolvovať viacero úspešných vystúpení.“
Ďalší zbormajstri
V stopách prvého zbormajstra pokračovali Blahoslav Rataj (2010 – 2011) a Ondřej Bernovský (2014 – 2015), ako mi prezradila Ludmila Absolonová. V medzičasoch zbor vždy veľmi zodpovedne viedla Olga Valentová, pravá ruka každého zbormajstra.
Pre každý amatérsky súbor je neoceniteľným prínosom, keď pre spoluprácu získa špičkového umelca. Rizikom však je, že vďaka jeho kvalite a perspektíve na hudobnom profesionálnom poli, oňho môže aj ľahko prísť. A to bol práve prípad sólového čembalistu Ondřeja Bernovského, keď získal študijné štipendium v Belgicku a po návrate nastúpil na koncertnú dráhu. Stále sú však v kontakte – na svoje koncerty vždy pošle pozvánku.
Od roku 2016 je zbormajstrom Vokál klubu Pavel Menhart.
So sólovou interpretkou na čele
Predsedníčkou zboru je v súčasnosti vyštudovaná speváčka Ivana Töröková. Na záver som ju poprosil, aby nám napísala niečo o svojom vzťahu k Vokál klubu, o jeho cieľoch a perspektívach.
„Do vokál klubu som prišla v júni 2015. Bola to práve posledná skúška s Onřejom Bernovským, ktorý sa po skúške s klubom rozlúčil, aby nastúpil na zahraničné štipendium štúdia hudby v Belgicku. Dostala som ponuku, aby som išla s klubom na letné sústredenie, na ktorom mali prebehnúť voľby novej Klubovej rady. Medzi ľuďmi so zrakovým znevýhodnením som bola pomerne krátko, a to z dôvodu náhlej choroby, skoro okamžite som však získala sympatie členov a bola som zvolená za podpredsedníčku klubu. K dnešnému dňu môžem povedať, že sa zborovému spevu venujem už 50 rokov. poznám množstvo zborov, zbormajstrov, metodiky práce ako viesť zbor. Okrem pôvodne vyštudovanej ČVUT som ešte diaľkovo absolvovala Štátne konzervatórium v Prahe, odbor operný spev. Práca pre Vokál klub bola pre mňa výzvou na nový osobný začiatok. Od roku 2018 som na pozícii predsedu Klubovej rady vystriedala Václava Fantu.
Keď som zistila, že bývalý zbormajster Chrámového zboru v Tábore a i profesionálny hudobník pán Pavel Menhart pracuje ako asistent nevidiaceho pedagóga na Základnej škole Jaroslava Ježka v Prahe na Hradčanoch, oslovila som ho a pozvala na skúšku. Pavel pozvanie prijal a o Vokál klub sa ako zbormajster staral 8 a pol roka. V tomto roku sa po výročnom koncerte rozhodol odísť, ale ostávame s ním stále v kontakte.
Získali sme 2 nových zbormajstrov, ktorí s nami budú spolupracovať. Jedným je Ondřej Hnízda, absolvent hry na trúbku, zbormajster a dirigent, ktorý ešte dokončuje štúdiá na Pražskom štátnom konzervatóriu a Lukáš Koudelka, ktorý okrem vysokej školy matematického smeru absolvoval na Pražskom štátnom konzervatóriu odbor zbormajster, dirigent a vedie Břevnovský chrámový zbor. Podľa prvých skúseností sme získali veľmi dôstojných pokračovateľov toho, čo pán Menhart do klubu vložil, a obaja mladí páni sú výborní hudobníci.“
A čo by Ivana Töröková chcela pre Vokál klub? Aké má plány?
„Najskôr sa musíme zhostiť štyroch vystúpení, ktoré nás do konca roku čakajú, a to pod novým vedením. Treba povedať, že Pavel nás na ne pripravil. V novom roku musíme začať pravidelne pracovať. Nové vedenie na nás bude mať svoje požiadavky a tie bude treba zvládnuť, zvlášť pri staršom repertoári. Na rok 2025 máme predrokované 3 koncerty: v apríli v Rokycanoch, v máji v Jablonci, v októbri v Lanškroune. Okrem toho budeme pokračovať s pravidelnými letnými sústredeniami, ktoré slúžia nielen na rekonvalescenciu v prírode, ale aj na denné skúšanie, precvičenie repertoáru a štúdium nových skladieb. Už mám niekoľko pripravených a prediskutujem ich vhodnosť s novými zbormajstrami, ktorí majú v týchto záležitostiach hlavné slovo. V roku 2026 by som s Vokál klubom rada vystúpila aj v zahraničí. Vokál klub je skvelý kolektív spevákov a speváčok, ktorých si nesmierne vážim a je mi cťou pre klub pracovať a pripravovať jeho aktivity,“ uzatvára predsedníčka klubovej rady Ivana Töröková.
Stovky vystúpení, nespočetné množstvo hodín nácvikov, cestovania za poslucháčmi, more tvorivého hľadania, pochybností, šťastných i ťažších chvíľ, ktoré život prináša, zážitkov z krásnej hudby, poslucháčov a účinkujúcich, všetko to bohatstvo človečiny, ktorá sa v súbore nachádza. Asi pri žiadnom jubileu umeleckého súboru sa vlastne nič z toho ani nedá opísať. Čo teda zaželať ľuďom, ktorých spojila hudba a poškodený zrak? Aby im všetko ladilo, aby ich spev tešil a aby sa v zdraví radovali z pekných koncertov a ďalších výročí.
Josef Zbranek
