UNICEF odhaduje, že deti s postihnutím sú tri- až štyrikrát väčšmi vystavené zanedbávaniu, šikane, psychickému nátlaku, fyzickému i sexuálnemu násiliu. Skutočný rozsah a počet obetí vieme určiť len veľmi ťažko. Získavanie spoľahlivých údajov komplikuje predovšetkým nejednotná definícia zdravotného postihnutia v jednotlivých krajinách, početnosť výskumnej vzorky a dôveryhodné metódy získavania a vyhodnocovania informácií. Štatistiky sa objavujú zriedkavo a je takmer isté, že odzrkadľujú len zlomky skutočných čísel.
Šikane sú deti s postihnutím vystavené všade. Nebezpečenstvo číha doma, na stretnutiach širšej rodiny, ktorej členovia o dieťati s postihnutím uvažujú ako o „tom chudáčikovi” a bratranci a sesternice si „zgustnú“, na ihrisku, v krúžkoch, táboroch, v škole, ale aj v organizáciách a zariadeniach, ktoré by poskytovaním zdravotných či sociálnych služieb mali pomáhať. Bez rizika nie je ale ani ulica, vedená predsudkami, nevedomosťou a nepochopením.
Keď chcú rovesníkovi ublížiť škôlkari či prvostupniari, robia to priamo. Vyplazujú naňho jazyk, štuchajú ho, vysmievajú sa mu, nazývajú slepúchom, hlucháňom, z kociek stavajú medzi seba a neho mury, nepriberajú ho do hry, lebo nemá ruku či nohu. Ako náhle sa oboznámia so spoločenskými normami, prejavy ich nepriateľstva začnú byť o čosi rafinovanejšie – čím menšia je šanca, že sa agresorom do toho zamieša niekto dospelý, tým zrejmejšie a brutálnejšie formy môže šikana nadobudnúť. Najväčšmi sa treba schovávať pred rodičmi obete, pred učiteľmi a vychovávateľmi, náhodní okoloidúci či spolucestujúci v autobuse zareagujú zriedkavejšie, ani k ochrane slabšieho, ani k potrestaniu vinníka sa nemajú.
Prestávky, vychádzky, školské výlety, nestrážené chvíle v družine či na internáte, to všetko je priestor na ignorovanie či izolovanie, ironické poznámky, výsmech, ohováranie, vymýšľanie a roznášanie klebiet, zastrašovanie, vyhrážanie, vydieranie. Prejavom šikany je však aj prevracanie očí pri pohľade na dieťa s postihnutím, výbuch smiechu za jeho chrbtom, odťahovanie sa od neho, napodobňovanie jeho správania, opľúvanie, poťahovanie, podkladanie nôh, bitie, kopanie, zamykanie v šatni či triede, nespočetné možnosti ponúka aj internet. Výpočet tým však ani zďaleka nekončí. Niektoré formy šikany totiž súvisia priamo so zdravotným postihnutím.
Ja som normálny, ty nie
Je pochopiteľné, že vzťahy v triede výrazne ovplyvňujú dospelí. Pedagogickí i nepedagogickí zamestnanci. Deti postrehnú, že nepočujúcej spolužiačke sa nie všetko prekladá, nevidiacemu nie všetko opisuje, že „nemusia“ na školský výlet. Vnímajú, že spolužiačku s chronickým ochorením si počas dňa nikto príliš nevšíma, že dospelí sa nepribližujú k jej dýchaciemu prístroju, alebo ju nevedia nakŕmiť, takže ostane celý deň o hlade. Pamätajú si, ako učiteľ „spacifikoval“ spolužiaka s poruchou autistického spektra. Pritlačil ho k zemi, prikľakol a pevne mu chytil ruky. O tom, že dieťa bolo prestimulované, sa, pochopiteľne, nehovorí, to, že začalo kričať, sa označuje za „incident“ a „prejav agresivity“. Môžu začuť, že tomu či onomu spolužiakovi odporúčali lieky na utlmenie, pretože narušuje priebeh vyučovania a je „problémový“, na internete naďabiť na inzerát, ako sa práve k nemu hľadá „asistent učiteľa, ktorý má skúsenosti s agresívnymi deťmi“.
Deti so sklonmi k agresívnemu správaniu tak podprahovo vnímajú, že voči spolužiakovi či spolužiačke s postihnutím si akoby môžu dovoliť viac, že je to v istom slova zmysle akceptovateľné, pretože to nie je „normálny žiak“. Keď sa k tomu pridá zistenie, že sa nevie slovne brániť, pretože sa zajakáva, alebo nerozpráva vôbec, že nevie utiecť, pretože používa barly, že nedokáže včas zareagovať, pretože nevidí, stáva sa ľahkou korisťou. Nie je nič jednoduchšie, ako vyhotoviť fotografiu či krátke video, ktoré rovesníka s postihnutím zachytáva v situáciách, s ktorými si alebo radí po svojom (napr. pero musí uchopiť do úst), alebo si s nimi z pochopiteľných dôvodov neporadí (napr. ak neovláda slinotok). Zlomyseľnejšie kúsky zahŕňajú napr. svojvoľné premiestňovanie predmetov alebo zariadenia triedy (hoci nepatrné), čo nevidiacim výrazne sťaží, ba úplne znemožní orientáciu a deťom na vozíku pohyb, schovávanie bielej palice či bariel, ovládanie vozíka so spolužiakom proti jeho vôli, ťahanie ho smerom, kam on sám ísť určite nechce. Snímky a záznamy sú potom zverejňované na sociálnych sieťach a doplnené výsmešnými a ponižujúcimi statusmi.
Šikane sú ale, pochopiteľne, vystavovaní aj spolužiaci, ktorých znevýhodnenie nie je viditeľné. Deti s mentálnym postihnutím a s poruchou autistického spektra nie vždy dokážu zhodnotiť dôsledky a často kopírujú neadekvátne správanie, napr. vulgárne vyjadrovanie, nevhodné žarty a gestá či riskantné podniky, lídrami partie bývajú využívaní na tzv. špinavé roboty. Obeťou takejto formy šikany sa však stávajú aj nevidiace deti, ktoré môžu mať ťažkosti čítať situáciu a nemusia byť oboznámené s významom neverbálnej komunikácie.
Normálny a normálnejší
Ale aby sme boli spravodliví, agresorom môžu byť aj deti s postihnutím. Využívať ľútosť učiteľky, jej snahu ospravedlňovať jeho správanie a jeho prejavy – „také chúďatko to určite nemohlo myslieť zle“, „má predsa čisté srdiečko“, „isto nevedelo, čo to spôsobí“ a pod. Pokarhanie či poznámka nehrozia – čo by ľudia povedali, „karhať dieťa, ktoré už aj tak dosť trpí“? Agresor je nielenže krytý, jeho správanie je dokonca ospravedlňované a v podstate schvaľované a má takmer neobmedzené možnosti.
Rodičia detí s chronickým ochorením či zdravotným postihnutím neraz uvádzajú ako dôvod výberu špeciálnej materskej a základnej školy skutočnosť, že práve tieto typy zariadení sú najväčšmi pripravené nielen na výchovu a vzdelávanie, ale že ich ratolesti tu budú plne akceptované a prijaté. Všetky tie kruté deti a puberťáci chodia určite do iných škôl, v špeciálnych sa prekročením prahu stávajú všetky emocionálne zrelé, empatické a tolerantné. Nie je to pravda. Deti sú všade rovnaké.
„Rizikovým faktorom pre vznik šikany je vždy závažnosť postihnutia. Neraz šikanujú slabozrakí nevidiacich, ale stretla som sa už aj s prípadom, kedy nevidel ani agresor, ani obeť,“ hovorí Dominika Škorecová, psychologička z Centra špeciálno-pedagogického poradenstva pre deti so zrakovým postihnutím v Bratislave. „Rozhodujúce faktory sú však najmä osobnostné vlastnosti. Z vlastnej praxe viem, že šikanátormi sú veľakrát deti, ktoré zažívajú násilie doma, takže sa dá povedať, že nízku emocionálnu inteligenciu dedia, ďalej deti doráňané ranou traumou alebo žijúce v centrách pre deti a rodiny. Ale takisto sa tieto deti môžu stať ľahko aj obeťou. A agresorom sa môže stať aj dieťa žijúce v zdanlivo usporiadanej rodine. Keď k tomu majú sklony, stačí, ak len trošku pocítia, že si takto môžu zdvihnúť ego. V každom kolektíve sa zákonite nájdu jednotlivci, čo majú vážnejšie alebo viditeľnejšie postihnutie, nedokážu sa brániť, utiecť, niekedy si dokonca nedokážu uvedomiť, že ich spolužiak či spolužiaci nabádajú na nevhodné, príp. nebezpečné akcie.“
Bez ohľadu na to, či je do šikany zapojené dieťa s postihnutím alebo nie, s triedou treba pracovať. Nestačí len hovoriť o tom, že násilie nie je správne, deti treba učiť primerane sa brániť, a keď už jedno z nich naberie odvahu a šikanu dospelému oznámi, treba situáciu dôkladne rozanalyzovať, t. j. nezaoberať sa výlučne obeťou a agresorom, pretože často existujú svedkovia, na jednej strane skrytí ochrancovia, na druhej pasívni podporovatelia. Najhoršie, čo sa môže stať, je vyvodenie predčasných záverov („to bolo určite takto“, resp. „to sa tak určite nestalo), bagatelizovanie situácie („podajte si ruky a zabudnite na dávne spory“), prehadzovanie zodpovednosti na rodičov („nech si to s ním/s ňou riešia rodičia, keď ho/ju tak zle vychovali“), nevhodné utešovanie („hovoria/robia ti také veci, pretože ti závidia“) či nepatričné rozlišovanie aktu agresivity a ochrany („čím si ho/ju provokoval, že ti to spravil?“). Dieťa musí vnímať, že dospelí mu veria a že mu skutočne chcú pomôcť. Jedným z riešení, ako posmeliť deti k tomu, aby sa zdôverili s vlastným problémom, alebo anonymne nahlásili šikanovanie niekoho iného, môže byť aj tzv. bullying box, schránka, kde môžu obete alebo svedkovia bezpečne komunikovať napr. so školským podporným tímom, či umiestnenie potrebných informácií o organizáciách spolu s kontaktmi na nástenke vo vestibule školy. Deti musia mať istotu, že nie je ich vina, že sa stali obeťou šikany, že také správanie je neospravedlniteľné a že tak ako ktokoľvek iný aj ony majú právo na život bez násilia, v bezpečí a pokoji.
Dušana Blašková