Represívne prístupy k ľuďom so zdravotným postihnutím (ZP) nie sú v dejinách ničím výnimočným.
V staroveku stála za usmrcovaním „nepotrebných“ novorodencov snaha zbaviť rodinu záťaže a trieštenia majetku, v novoveku „vyčistiť“ genofond ľudstva a vytvoriť národ, ktorý bude duševne i telesne nadradený ostatným. V Aténach sa novorodenci so ZP ponechávali v hlinených nádobách pri cestách, v Sparte ich hádzali do priepasti v pohorí Taygetos, v Ríme v košíkoch kládli do rieky Tiber, severské národy ich topili v mori. V Babylone boli všetky deti s telesným postihnutím kastrované a podľa Chammurapiho kódexu mal otec právo svoje novonarodené dieťa hodiť do studne, alebo pohodiť divým zvieratám, Egypťan ho mohol zaškrtiť. Staroindická Pančatantra bola o čosi miernejšia – bábätká s viditeľným postihnutím sa síce nesmeli len tak kdesi pohodiť, ale nesmeli sa stať právoplatnými dedičmi. V Tretej ríši sa nútené sterilizácie ľudí so ZP, ich degradácia na pokusné organizmy a usmrcovanie zopakovali. Krylo sa za označením Program T4.
Začiatkom mája uplynie 77 rokov od skončenia II. svetovej vojny, 77 rokov od víťazstva nad fašizmom, ktorý sa do dejín zapísal neuveriteľnou krutosťou a bezhraničným pohŕdaním ľudským životom. Medzi odhadovanými päťdesiatimi až šesťdesiatimi dvoma miliónmi obetí sú aj ľudia so zdravotným postihnutím, od ktorých sa nacisti rozhodli spoločnosť „očistiť“.
Jedným z prvých krokov novozvoleného nemeckého kancelára Adolfa Hitlera totiž bola legislatívna úprava z júla 1933, ktorá zabraňovala narodeniu dieťaťa s – v ponímaní nacistov – dedičnou chorobou a zároveň nariaďovala u ľudí, hospitalizovaných v psychiatrických klinikách, a u tých, ktorí žili v rôznych zariadeniach, centrách či domovoch, vykonať sterilizáciu. Na zozname diagnóz sa nachádzala slepota, hluchota, telesné a mentálne postihnutie, schizofrénia, mániodepresia, epilepsia, Huntingtonova choroba, nútenej sterilizácii sa ale museli podrobiť napr. aj alkoholici. Toto rozhodnutie sa stretlo so všeobecným súhlasom – ani lekárska obec, ani široká verejnosť sa nijako zvlášť nepriečili, najmä preto, že obdobie, kedy zákon vstupoval do platnosti (s nútenými sterilizáciami sa začalo v januári 1934), sa prostredníctvom rádií, novín, dokonca školských učebníc šírila mohutná kampaň – ľudia so ZP v nej boli vykresľovaní ako paraziti, ťarcha spoločnosti, ktorá výrazne spomaľuje jej rozvoj.
Život nehodný žitia
Ideovým impulzom Programu T4 bol pravdepodobne list z nemeckého Lipska, ktorý dostal Hitler začiatkom roku 1938. Týkal sa čerstvo narodeného Gerharda Herberta Kretschmara, chlapca, ktorý mal telesné, zrakové i mentálne postihnutie. Na podnet pediatra pre neho vlastný otec žiadal milosrdnú smrť. Hitler poveril svojho osobného lekára Karla Brandta, aby dieťa vyšetril, a v prípade, že sa informácie potvrdia, zabil. Zároveň odporučil, aby sa takto postupovalo vo všetkých podobných prípadoch aj v budúcnosti.
„Všetky podobné prípady“ sa ale podchytili systematicky. V júni 1939 sa uskutočnilo stretnutie, na ktorom sa spísali diagnózy novorodencov, pri ktorých „treba“ eutanáziu vykonať: akýkoľvek druh ZP (zrakové, sluchové, telesné, mentálne i viacnásobné, rázštepy hlavy, chrbtice, komplikácie vyvolané Littleovou chorobou a pod.), deti s hydrocefalom, deti s neproporcionálne malou hlavou, zvlášť v mozgovej časti. Novorodenci boli prevážaní do vybraných zariadení, kde si ich zdravotnú dokumentáciu prezrela Treťou ríšou menovaná komisia, a v prípade, že ich budúcnosť uznala za neperspektívnu, vstrekla im smrteľnú dávku barbiturátov alebo morfia. Informácia pre rodičov znela: „Ide o bežné očkovanie, ktoré musí absolvovať každý novorodenec.“ Telá detí (najmä ich mozgy) následne slúžili pracovníkom neuropatologických centier a využívali sa na lekárske účely, dokonca ešte niekoľko rokov po vojne sa o takto získané časti ľudského tela opierali vedecké výskumy.
Program T4
V októbri 1939 podpísal Hitler tajný výnos (antedatovaný 1. 9. 1939), podľa ktorého sa eutanázia vzťahovala už aj na dospelých. Nacisti toto rozhodnutie nikdy nepodporili oficiálnym predpisom či zákonom (tak ako sterilizáciu ľudí so ZP), pretože sa obávali jeho prijatia zo strany verejnosti. Prísne tajná akcia niesla označenie Program T4, čo odkazovalo na adresu Kancelárie Ríše na Tiergartenstrasse 4 v Berlíne, odkiaľ sa akcia riadila, a platil pre územia nacistického Nemecka a častí, ktoré obsadilo (vrátane Protektorátu Čechy a Morava, na Slovensku sa nerealizoval).
Obeťami Programu T4 sa stali všetci dospelí pacienti štátnych i cirkevných zariadení ľudia s akýmkoľvek druhom ZP, duševnými chorobami (napr. so schizofréniou, epileptici, ale aj páchatelia zvlášť násilných trestných činov. Rozhodnutie masovej eutanázie mali podporiť aj čísla: jednak úspory, ktoré za 10 rokov program pokladnici Tretej ríše prinesie, jednak množstvo chleba, múky, margarínu, vajec, syra, zeleniny, soli a pod., ktoré by mohli spotrebovať „tí dôležitejší“.
Po určitom čase nacisti zhodnotili, že injekcie sú neefektívne, a začali experimentovať s jedovatými plynmi (oxidom uhoľnatým, splodinami z áut, neskôr s kyanovodíkom). Stacionárne plynové komory boli vybudované v niekdajších psychiatrických liečebniach, pivniciach zámkov a v bývalom väzení, celkovo bolo centier programu 6: Brandenburg, Grafeneck, Bernburg, Sonnenstein, Hartheim (v Rakúsku, ktoré nacisti pripojili k Tretej ríši v marci 1938) a Hadamar. Nie je vylúčené, že v týchto centrách nacisti experimentovali aj s mobilnými plynovými komorami, ktoré vyzerali ako nákladné autá na prevážanie nábytku. Splodiny motora v nich boli vháňané do tesne uzavretých návesov, v ktorých boli zamknutí ľudia.
Aby masové vraždenie nevyšlo najavo, lekári vyhotovovali falošné úmrtné listy, pozostalým posielali kondolencie, na vyžiadanie dokonca aj falošné urny.
Systematická likvidácia v takomto rozsahu sa však úradom napriek všemožnej snahe utajiť nepodarila. Po tom, čo informácie o Programe T4 prenikli na verejnosť, zdvihla sa vlna protestov, pod tlakom ktorých ho Hitler 24. augusta 1941 zastavil. Personál, ktorý sa na programe podieľal, ako aj časť plynových komôr putovali na okupované územie Poľska, do troch likvidačných centier Akcie Reinhard: vyhladzovacie tábory Belzec, Sobibor a Treblinka.
Koniec bez konca
Nacisti však v eliminácii chorých a postihnutých napriek tomu pokračovali. Centrá na liečbu psychiatrických chorôb a budovy, v ktorých prebývali ľudia so ZP, sa stávali cieľmi bombových náletov, mnohí boli deportovaní do koncentračných táborov, 17. novembra 1942 sa počas tajného stretnutia v Mníchove Program T4 dokonca neoficiálne obnovil. Taktika už ale bola iná. Na základe usmernení, odvolávajúcich sa na potravinovú situáciu v období vojny a zdravie pacientov, hospitalizovaných na psychiatrii, nasadili tým, u ktorých sa dlhodobo neukázali výraznejšie pokroky v liečbe, špeciálnu diétu. Na jedálnom lístku sa objavovala výhradne zelenina – zemiaky a uhorky varené na vode. Smrť nastala zvyčajne do troch mesiacov.
Program T4 predstavuje v dejinách nacistických represálií významný medzník. Jeho schválenie a realizácia znamenali pád všetkých morálnych a etických zábran a stali sa základom tzv. konečného riešenia židovskej otázky v Európe. Odhaduje sa, že nútenú sterilizáciu podstúpilo v Nemecku okolo 300 až 400 000 ľudí, Program T4 si v rokoch 1939-1945 vyžiadal viac než 250 000 životov. Poslednou obeťou bol štvorročný Richard Jenne, ktorý bol usmrtený 3 týždne po kapitulácii Tretej ríše, a to 29. mája 1945.
V programe bolo zaangažovaných veľa lekárov Tretej ríše, predovšetkým psychiatrov, neurológov a pediatrov. Po II. svetovej vojne boli niektorí z nich odsúdení na smrť obesením, na doživotie, trest odňatia slobody najviac 20 a najmenej 6 rokov. Boli však aj takí, ktorí pred súdnym procesom spáchali samovraždu, utiekli pred spravodlivosťou za hranice, niektorých súd kvôli nedostatku dôkazov oslobodil a proces odročil na neurčito, alebo ich uznal za nevinných.
Dušana Blašková
Zdroje
Matej Beránek, SNM, Múzeum židovskej kultúry – Múzeum holokaustu v Seredi
www.encyclopedia.ushmm.org
www.niepelnosprawni.pl
www.pl.wikipedia.org
