Celú prvú polovicu mája sme verili a posielali na diaľku pozitívnu energiu. Bohužiaľ, nepomohlo. Nečakaná choroba si vybrala svoju daň 15. mája, kedy dotĺklo srdce Milana Sabovika. Bol jedným z hŕstky osobností, s ktorými je spojená celá história ÚNSS – celých jubilejných tridsať rokov. V hnutí ľudí so zrakovým postihnutím sa však angažoval aj pred tým.
Milan sa narodil 8. februára 1958 v obci Stretavka pri Michalovciach. V dôsledku vrodenej chyby zraku, dokončil základné vzdelanie pre nevidiacich v Levoči. V tunajšej učňovskej škole pre zrakovo postihnutých sa najskôr vyučil ako spracovateľ prírodných materiálov (košikár), celoživotnú profesiu mu však zabezpečila až Stredná zdravotnícka škola, takisto v Levoči. Pracoval ako masér – 22 rokov v zdravotníctve a niekoľko rokov ešte v privátnom sektore.
Dodnes hmatateľným výsledkom jeho pôsobenia v komisii mládeže bývalého Zväzu invalidov je dnešná ZO ÚNSS č. 15. Košice, ktorá vznikla ako mládežnícka ZI ZP.
Keď V roku 1990 vyústila snaha nevidiacich a slabozrakých ľudí do založenia samostatného občianskeho združenia, nemohol Milan ako jeden z reprezentantov Košičanov medzi zakladateľmi chýbať. Stal sa členom Ústrednej rady ÚNSS a keď po roku vznikli aj rady oblastné, následne krajské, postavil sa aj na ich čelo.
Uvedené funkcie mu neslúžili len na to, aby organizoval a viedol rokovania. Podieľal sa na množstve kultúrnych a športových podujatí, či už to boli slávnostné akadémie ku Dňu nevidiacich, šachové turnaje, jeho meno bolo roky späté aj s kampaňou dopravno-výchovnej akcie Deň bielej palice, kde bol každoročne figurantom, a ako dobrovoľník nechýbal ani pri verejnej zbierke Biela pastelka. Zabezpečoval účasť ÚNSS na akciách organizovaných mestom Košice, a to tak, aby tým prispel k dôstojnej reprezentácii nevidiacich a slabozrakých ľudí. Bol aktívnym členom klubu nevidiacich a slabozrakých športovcov Delfín Košice, kde sa najviac angažoval v šachu a turistike.
„Keď niekto z nás pricestoval do Košíc, mohol sa na Milana a Terku obrátiť ako na svoju rodinu,“ hovorí Josef Zbranek, jeden z členov ÚR. „Dokázal vyjadrovať svoje názory, ale nespomínam si, že by sa s niekým dostal do konfliktu. S jeho odchodom ubudlo na svete pohody a dobrej vôle,“ dodáva.
Na Zemplín sa vracal naozaj rád. „Však on je náš!“ hovorievali Michalovčania na jeho adresu, čo Milan s hrdosťou v hlase potvrdzoval.
S manželkou Teréziou vychovali dve deti, Petra a Lýdiu, ktorí už majú svoje rodiny. Za obetavú výchovu sa im každý odvďačil jedným vnúčaťom.
Posledná rozlúčka s Milanom Sabovikom sa uskutočnila v piatok 22. mája 2020 za účasti asi piatich desiatok smútiacich na Verejnom cintoríne na Rastislavovej ulici v Košiciach.
Členovia ÚR ÚNSS.
