Peter sa narodil 9. januára 1941 v Nitre. Osud mu dal do vienka všeličo, avšak po celý život ho sprevádzalo zrakové postihnutie. Bol prakticky nevidiaci, no napriek tomu veľmi cieľavedomý a aktívny.
Od roku 1947 navštevoval Základnú deväťročnú školu internátnu pre nevidiacich v Levoči. Na strednom odbornom učilišti pre nevidiacich sa vyučil za kefára (výber povolaní pre nevidiacich bol v tej dobe veľmi obmedzený). Počas štúdia sa ako aktívny atlét zúčastnil atletických pretekov na pražskom Strahove. Po vyučení odišiel pracovať do výrobného družstva invalidov Gemer v Sirku, kde sa onedlho stal majstrom. Zo zdravotných dôvodov neskôr absolvoval v Prahe kurz pre telefonistov a začal pracovať doma v Nitre. Od roku 1965 sa zamestnal v NsP v Žiari nad Hronom, kde sa aj oženil s nevidiacou Želkou. Spolu vychovali syna Petra a tešili sa z vnuka Mateja.
Peter Vavro bol človek s veľkým srdcom. Rozvážny, hĺbavý, obetavý a všetko čo robil, robil premyslene a pedantne. Už ako učeň začal pôsobiť v niekdajšom Zväze invalidov. V rámci neho stál pri zrode základnej organizácie Žiar nad Hronom v roku 1966. Jej prvým predsedom sa stal Ladislav Gašparík, ktorý však po niekoľkých týždňoch zo zdravotných dôvodov odstúpil a funkciu prenechal Petrovi Vavrovi. Ten ju zastával až do roku 2015, kedy sa zo zdravotných dôvodov vzdal všetkých funkcií v ÚNSS. Dlhé roky bol členom Ústrednej rady ÚNSS, predsedom Krajskej rady ÚNSS Banská Bystrica, v roku 2008 bol vymenovaný za Čestného člena ÚNSS.
Napriek tomu, že posledné roky už nebol aktívny, predsa len sme vedeli, že sa máme na koho obrátiť. Peter bol totiž kedykoľvek otvorený pomôcť a poradiť. Vo svojej pôsobnosti si považoval za prvoradú úlohu pomáhať tým, ktorí stratili zrak v dospelosti. Veľkú časť svojho života venoval propagácii problematiky zrakovo postihnutých, a to organizovaním besied pre školy, kultúrnospoločenských podujatí v rámci regiónu, súťaží v čítaní a písaní bodového písma, vedomostných kvízov, rekondičných pobytov a vystúpení speváckej skupiny pôsobiacej pri jeho ZO. Srdcovou záležitosťou Petra Vavra bola celoslovenská zbierka Biela pastelka. V jednom z našich rozhovorov mi povedal: Vieš, ja mám v tej zbierke pasiu. Je to prácna záležitosť, ale robíme to pre seba a našu úniu.
Hnacím motorom Petra Vavra bola jeho nevidiaca manželka Želmíra. Neraz sme počuli jej slávnu vetu: „A ideme Vavriš!“ A veru išli. Kráčali spolu ruka v ruke až do dňa, kedy ich smrť rozdelila.
Deň ubiehal za dňom a prišla smutná správa. V sobotu 30. mája 2020 svieca jeho života dohorela. Odišiel tíško, bez slova, bez rozlúčky. Čo môžeme robiť v tejto smutnej chvíli? Snáď len venovať mu tichú spomienku, modlitbu a… aby som nezabudla, Peter, pozdrav svoju milovanú Želku. Ďakujeme Ti za všetko, čo si urobil pre ÚNSS, čo si urobil pre každého z nás.
Renata Olahová a Milan Antal
