Pod týmto názvom vyšla v septembri minulého roku zbierka veršov Želmíry Zemčákovej. Po jej prečítaní som nadobudol presvedčenie, že si zaslúži viac, ako len upozorniť na ňu milovníkov poézie.
Na písanie recenzií nie som odborne fundovaný. Tak interview? Môžem sa zrovnávať s niečím takým, ako je tento Želkin verš ?
Interview
– Tak ako? Kedy sa vzdáš ministerstva
svojej obrany?
– Kedy mi dovolíš stať sa ministerkou
tvojho vnútra?
Ostáva mi len vlastná reflexia, podeliť sa s čitateľmi o svoje vnemy a pocity. Nie všetky básne ma prinútia fiktívne sa rozprávať s autorom, nie pri každej básni mám chuť zvolať: „Veď tak to cítim aj ja, len som to nevedel takto povedať!“ Stačilo mi prečítať si len úvodnú báseň s názvom Kým na mňa pozrieš, v ktorej autorka hovorí: „Ráno si nezabudni umyť oči. Pretri si ich nežnou ilúziou…“ Hneď som si pomyslel: „Veď Tebe to netreba, to by sa zišlo mne od môjho okolia.“
Vysoká matematika vypointovaných myšlienok a slov
Priznám sa, že niekedy sa pri čítaní poézie strácam v reťazcoch metafor, inotajov a pocitov. Pri tejto zbierke sa mi to nestalo. Nielen preto, že básne písané voľným veršom sú krátke, jednoducho im rozumiem, aspoň si to myslím, ako je to napríklad pri básni Všetci.
Všetci
sme sa báli, že nás to strhne, že budeme musieť byť priemerní, že budeme len tí od komparzu. Tak teraz všetci trčíme z radu, sršíme originálnosťou a neznášame konvenčnosť. A tak, ani si to nevšimnúc, vytvorili sme nový rad, len trochu posunutý, asi tak o krok do…
Keby som autorku nepoznal, len by som si pomyslel, že je to tak. Aj mňa si svojím spôsobom nachytala. A nielen mňa. Pretože sa však s autorkou poznám, môžem dodať: „Ale za ten pocit si môžeš sama, pretože Ty si taká od prírody. A človek chce mať hlavu v tvojej výške, nie kdesi dole. Nikto nechce byť dobrovoľne outsiderom.“
Raz mi jej šéf povedal: „Keď potrebujem dobiť baterky, idem sa na desať minút porozprávať so Želkou.“ Nemal zrejme na mysli životný optimizmus, ale nekonvenčný pohľad na život a dianie okolo, myšlienky, ktoré inšpirujú, provokujú. Týmto sa dostávam aj k veci, s ktorou sa mi nedarí celkom zladiť, a tým je miera skepsy a smútku.
Sen o smrti (mojej)
Snívalo sa mi, že sa mi už nesníva.
Sen o smrti (tvojej).
Snívalo sa mi, že sa mi už nemá čo.
Zbierka sa síce končí oznamom: „Všetko je stále OK, Johnny.“ Vzhľadom na predchádzajúci text to vnímam ako iróniu. To je však vec autora. On ide s kožou, v tomto prípade so svojou dušou na trh. Tieto smútky však dokáže vyvážiť hravou formou. Posúďte sami!
Time out
Vždy som to chcela. Spávať v sieti. Celé som to chcela inak, ale som už nadobro v nej.
Sieť má malé pichľavé očká ľudí. Je pevná, a keď sa skúšam pohnúť, sťahuje sa. S lastovičkami.
Možno len pavúk a ryba vedia o sieti všetko. Obaja to však vedia po svojom. Aj kdesi ďaleko musí byť obrovský križiak, a preto si nevyberieš stranu siete.
Už zas všetci hrajú.
Som niečí náhodný nevlastný gól.
Johnovi Lennonovi
Johnovi Lennonovi sú v zbierke venované dve básne, z ďalších na nás len tak vykukne. Ako mi však autorka povedala, v básňach hovorí v druhej a tretej osobe k iným, resp. o iných ľuďoch, konkrétnych i fiktívnych. Niekedy tým, ku komu alebo o kom hovorí, je aj ona sama.
V jednej z básní charakterizuje samu seba ako tichého búrliváka. Milý čitateľ, vieš si predstaviť tichého búrliváka? Áno, je to človek, ktorý nekričí, nevyčíta, nebúcha dverami, iba jeho slová Ťa nenechajú len tak pokojne kráčať životom.
Poézia, ktorej porozumieme, nám dokáže zvýšiť – ako sa dnes hovorí – kvalitu života, a to nielen po stránke estetickej, ale aj tej praktickej. Mne aspoň áno. Vie mi priniesť nový pohľad naň, jeho problémy a ich riešenie, učí ma komunikovať s ľuďmi, dokonca aj správne argumentovať.
Jedna otázka
Na začiatku som sa vystatoval, že to interview nebude, jednu otázku autorke som predsa len položil.
„Narodila si sa niekoľko rokov po rozpade Beatles, keď John Lennon zomrel, nechodila si ani do školy. Predpokladám, že keď sa to stalo, v tom čase Ťa to nezasiahlo ako nás, čo sme vtedy boli mladí. Nejde len o túto zbierku. Si zberateľkou artefaktov a všetkého, čo súvisí s Johnom Lennonom, stretla si sa s jeho sestrou, viackrát si v Liverpoole navštívila festival International Beatle Week. Ako si si vypestovala takýto blízky vzťah, ktorý poznamenáva celý tvoj život?“
„Máš pravdu, jeho smrť v reálnom čase ma vôbec nezasiahla, pre mňa je mŕtvy od začiatku, teda myslím tým, že jeho smrť bola pre mňa už súčasťou príbehu Beatles, keď som si ich objavila. Začalo sa to asi nenápadne a dnes to už ťažko vystopovať. Páčili sa mi ich najväčšie hity, ktoré sa hrávali v rádiu. To ešte nebol dôvod na ich objavovanie a už vôbec nie na vrúcny vzťah. Raz som natrafila na zvukovú knihu o nich aj s množstvom hudobných ukážok. To ma veľmi zaujalo, aj piesne, aj ich ucelený príbeh. Na vysokej škole sa mi potom otvorili väčšie možnosti dostať sa k ich hudbe a vychádzali o nich aj stále nové knihy. Tá ich hudba a energia si ma naozaj podmanila, no a John ma zo štvorice zaujal najviac – hlasom i osobnosťou. V polovici 90. rokov navyše svetom prebehla taká menšia vlnka novej beatlemánie, keď vyšli ich tri Antológie, to sa mi práve trafilo do nálady a už to bolo hotové.
Zas až takou zberateľkou artefaktov nie som, popri hudbe zbieram len literatúru. To, ak sa mi pritrafí nejaká tá šiltovka, hrnček, minireplika gitary, magnetka či tričko s Beatles alebo Johnom, to už súvisí skôr s tým, že okolie reaguje na túto moju záľubu a sem-tam mi chce urobiť radosť tematickým darčekom, ale to je len taký vedľajší efekt. Na Beatle Weeku som bola presne dva razy.“
Tak už viem, ako Želke za jej básne poďakovať. Okrem CD, ktoré má aj ona, nič iné od Beatles nemám, ale keď sa človek troška pousiluje, možno na niečo niekde natrafí. Budem sa teda snažiť. A koho tieto verše oslovia, možno sa ku mne pridá.
Zbierka vyšla vo vydavateľstve Jána Petríka FAMA art Spišská Nová Ves a dá sa zohnať aj v kníhkupectvách a knižných obchodných reťazcoch. Či sa dostane kniha aj do Brailloho písma alebo do zvukovej podoby, sa dozvieme z informačných tokov (nechcem povedať kanálov, je to také škaredé slovo, hoci sa už aj vodné toky stávajú kanálmi) Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
Josef Zbranek
