Také sú bojové umenia, medzi nimi aj jedno z najmladších japonských – aikido. Vzniklo začiatkom 20. storočia, hoci jeho korene siahajú až do deviateho. Podstata je ukrytá v samotnom názve, pozostávajúcom z troch znakov: „AI“ (jednota, harmónia, súlad),“ KI“ (energia, duch, vesmír), a „DO“ (cesta, spôsob života).
Kto mu prepadne, nestáva sa ani tak bojovníkom ako filozofom, pútnikom na ceste k harmónii ducha.
Aikido je syntézou viacerých pôvodných bojových umení, z ktorých boli vynechané smrtiace prvky. Dôraz sa kladie predovšetkým na sebaobranu a bezpečnosť, po súťažiach či turnajoch budete pátrať zbytočne, naďabíte „iba“ na semináre. Aikido charakterizuje stratégia obrany založená na neinvazívnom odvrátení útoku, pri ktorom možno využiť napr. páky, hody, nestabilitu protivníka, hmotnosť vlastného tela, časovanie, odstup, ale aj údery a diagonálne, kruhové a špirálové pohyby. Vďaka týmto princípom sa vysporiadate aj s protivníkom, ktorý má viac síl a kíl než vy, a keďže využívate energiu jeho útoku, môžete aikido úspešne cvičiť aj vtedy, ak nie ste fyzicky veľmi zdatní. Naberte odvahu a vstúpte s nami do dojo, do telocvične, v ktorej vládne ticho, pokora a priateľský duch. Nezabudnite, že jednou z hlavných zásad je správať sa kultivovane a dodržiavať etické i morálne princípy aikida, preto sa hneď po vstupe smerom k ostatným mierne ukloňte. Čoskoro zistíte, že to robia všetci, dokonca aj na začiatku, aj na konci tréningu. Na stene visí obraz majstra bojových umení Moriheia Ueshibu, na žinenkách sa pohybujú cvičenci v bielych kimonách (zvaných gi) s bielym pásom, v širokých čiernych nohaviciach (tzn. v hakame) s bielym alebo čiernym pásom. Podľa toho spoznáte, či máte dočinenia s držiteľom technického stupňa kyu alebo dan – v aikide sa totiž nezískavajú farebné pásy, ako napríklad v karate. Naším majstrom bude Zdenko Reguli z Českej federácie aikido (ČFAI), prodekan pre štúdium Fakulty sportovních studií na Masarykovej univerzite v Brne, držiteľ 6. danu v aikide a 2. danu v jude a v iaidó, čo je pôvodné japonské bojové umenie zaobchádzania s tradičným dlhým mečom.
„Keď sa súper priblíži, zastavte sa a pozdravte ho. Ak sa odtiahne, pošlite ho preč.“
(Morihei Ueshiba)
„Áno, vždy je lepšie, keď sa pred prvým poklonením súperovi preventívne poradíte s odborným lekárom,“ dal mi na úvod nášho rozhovoru za pravdu Zdenko Reguli, „pretože ten presne vie, čo by mohlo byť nebezpečné, príp. čo by mohlo zdravotný stav zhoršiť. Podľa toho potom môžeme tréningy upraviť, resp. eliminovať tie prvky, ktoré predstavujú potenciálne riziko. Napríklad diabetici môžu mať zníženú citlivosť dlaní a chodidiel, u ľudí so sluchovým postihnutím sa môže vyskytnúť problém s poruchou rovnováhy, s vestibulárnym aparátom, ktorého centrum je v uchu, pri nevidiacich a slabozrakých zas môže hroziť odtrhnutie sietnice, takže sa snažíme vylúčiť pády a nárazy, začíname nie údermi, ale úchopmi a celkovo volíme pomalšie tempo. Ale trénoval som už aj študentov, pohybujúcich sa na vozíku, jedného mladíka, ktorý mal len jednu ruku, navyše s akousi vývinovou poruchou rastu. Osobné skúsenosti s trénovaním ľudí s mentálnym postihnutím nemám, ale viem, že ani to nie je také výnimočné, ako by sa mohlo zdať. Metodiku vypracoval súčasný rektor International Budo Univerzity v Japonsku Kentaro Matsui.“
Podstatou aikida je fyzická odpoveď na fyzický útok. Raz ste útočníkom, raz obrancom, pričom roly sa po čase vystriedajú. Využívajú sa rôzne úchopy, údery a kopnutia, znehybnenia a hody. Údery sa ale uštedrujú naozaj zľahka, cvičiaci preto nepotrebujú byť ničím chránení. Dôležité je vnímať pohyb partnera a kopírovať ho. Predtým, ako sa pristúpi k cvičeniu konkrétnych techník, musí sa človek so zrakovým postihnutím so svojím súperom zoznámiť. Hmatom, pravdaže, aby mal predstavu, ako je stavaný, aký je vysoký a podobne, nemalo by sa stať, že nemáte o svojom súperovi predstavu. Inštruktor vám potom ukáže konkrétny pohyb, vy si ho očami alebo rukami pozriete a spojíte s konkrétnym slovným označením.
„Vždy začíname tzv. metódou aktívnej pomoci,“ znovu sa ujal slova Zdenko Reguli. „Znamená to, že útočník nevidiacemu či slabozrakému sám aktívne pomáha, fyzicky ho vedie a v podstate sa mu do polôh a pohybu, ktoré sa očakávajú, nastaví. Keď si nevidiaci techniky osvojí, nasleduje metóda pasívnej pomoci. Niekedy dokonca využívam takpovediac didaktickú skratku, aby si ostatní skúsili zaviazať oči a riadiť sa čisto hmatom a sluchom. Zraková kontrola môže totiž občas rušiť a dotykové podnety prebíjať. Pri nevidiacich a slabozrakých je cvičenie postavené na komunikácii. Konkrétne povely musia byť zrozumiteľné, jednoznačné a rýchle, aby bolo jasné, aký pohyb treba vykonať a v závislosti od toho, či nasleduje útok alebo obrana, sa pripraviť na adekvátnu odpoveď. Tým, že partneri sú v tesnej blízkosti, vnímajú svoje pohyby, ale ak v dojo cvičí niekoľko dvojíc naraz, môže byť napr. problém odsledovať sluchom celý priestor, takže je bezpečnejšie oznámiť, že môže spadnúť, alebo súpera hodiť. Ak je telocvičňa malá, úzka alebo plná, zvykneme oznamovať aj smer,“ pokračuje Zdenko Reguli. „Je to o skúsenostiach – kontrola sluchom sa nedá naučiť na prvej hodine. Ale zväčša to nebýva problém, pretože pri aikide ľudia nerozprávajú, nekričia, takže žiadne rušivé zvuky sa v telocvični nerozliehajú. Mnohým ale pomáha aj to, že si vymedzený priestor dokážu kontrolovať nášľapom, pretože vnímajú hranice žinenky. Všetko je ale vec dohody. Intenzita a farba osvetlenia takisto ako výrazné oblečenie trénera (niekedy dokonca aj pomocného trénera), kontrastné prvky na tradičnom kimone a podobne.“
Umenie nepozná hraníc. Ani to bojové!
Aikido nie je ani zďaleka jedinou možnosťou, ktorú ako nevidiaci či slabozraký máte. Je tu napr. karate, zvlášť yakusoku kumite, kde sú pohyby dopredu dohodnuté, takže to nie je skutočný zápas, alebo kata, čo sú štandardizované a definované techniky, sled samostatných cvičení s imaginárnym protivníkom. Ak by ste mali chuť na niečo silovejšie, skúste judo, ak túžite po rozvoji rovnováhy a meditácii, popozerajte sa po kurzoch taichi, kde existuje až 6 rozličných štýlov.
Adriana Bražinová
