Fotografie, ktoré autori poslali do tohtoročnej súťaže Cesta svetla už majú porotcovia na stole. Na súťaž, jej význam, no aj na to, aké fotografie má rád a prečo, sme sa opýtali jedného z členov poroty Mariána Horaniča.
Vlani do súťaže autori prihlásili 135 fotografií. Tento rok hovoríte o rekordných počtoch. Ako však, ako jeden z členov poroty, hodnotíte kvalitu súťažných fotografií? Ako celok, nielen tento nový ročník.
„Súťaž prebieha už pätnásť rokov. Za ten čas prišlo veľké množstvo fotografií od množstva autorov. Možno povedať, že hneď v prvých ročníkoch sa objavilo viacero kvalitných fotografií, ktoré boli zaujímavé či už tematicky, kvalitou spracovania alebo svojou atmosférou. Takéto silné fotky sa objavujú, našťastie, každý rok. Vzhľadom na to, že súťaž si postupom času získala viacero skalných priaznivcov, podarilo sa nám postupne zvýšiť a stabilizovať počet jej účastníkov a aj fotografií. A tieto čísla majú mierne rastúci trend. S rastúcim počtom účastníkov a fotografií je logickým dôsledkom, že sa objavuje aj vyšší počet kvalitných a zaujímavých fotografií. A to ma nesmierne teší.“
V čom je podľa vás najväčší prínos súťaže a darí sa naplniť ciele, pre ktoré súťaž vznikla?
„Najväčší prínos súťaže vidím ani nie tak v súťaži samotnej, ale skôr v posolstve, ktoré celý projekt Cesta svetla nesie. V prvom rade, pri hodnotení fotografií nerobíme rozdiely medzi účastníkmi. Teda prihlásiť sa môže ktokoľvek, a teda aj ľudia so zrakovým postihnutím. A prakticky každým rokom sa stane, že niektorý súťažiaci so zrakovým postihnutím aj získa niektoré z ocenení. Hodnotenie fotografií je pritom anonymné, porotcovia nevedia, ktoré fotografie vytvorili ľudia so zrakovým postihnutím. Druhým dôležitým cieľom výstavy je sprostredkovať bežným ľuďom svet ľudí so zrakovým postihnutím trochu iným spôsobom. Autori sú naozaj tvoriví, vynaliezaví, pozerajú sa na svet vlastným pohľadom, a tak môžu vnímať aj zrakové postihnutie a s tým súvisiace veci. Ich fotografie často nútia zastaviť a porozmýšľať o tom, že takto som ja na svet nevidiacich doteraz nikdy nepozeral. A to sú veľmi pekné a hodnotné momenty.“
Máte bližšie, vy sám ako osoba a zrejme tiež fotograf, k farebnej alebo čiernobielej fotografii a prečo?
„Ja nie som aktívny fotograf, teda, pokiaľ neberieme do úvahy fotografie do rodinného albumu. Fotografiu, ako médium, však mám veľmi rád a vnímam ju ako nástroj, ktorý dokáže veľmi hodnoverne sprostredkovať momentálne pocity, atmosféru, celú situáciu. Samozrejme, za predpokladu, že aj fotograf k tomu prispeje svojou šikovnosťou a kumštom. Z pohľadu sprostredkovania emócií a atmosféry mám asi vo všeobecnosti radšej čiernobielu fotku, ale farebná môže byť zaujímavejšia pri fotkách, kedy chce autor na niektorú jej časť dať zvláštny dôraz.“
Upútala vás v doterajších ročníkoch niektorá fotografia viac ako ostatné?
„Dúfam, že autor mi odpustí, keďže si nepamätám jeho/jej meno, ale doteraz mám v hlave fotku s názvom Slovo do bitky. Bol to farebný portrét nevidiacej ženy s boxerskými rukavicami. Okrem toho, že bola fotka výborne kompozične a celkovo vizuálne spracovaná, už samotný jej motív ju predurčoval na to, aby spôsobila to zastavenie a zamyslenie, ktoré som už spomínal.“
Aká fotografia vám, naopak, napríklad tematicky, zatiaľ chýbala?
„Cesta svetla má dva základné tematické okruhy – zrakové postihnutie ako také a fenomén svetla. Priznám sa, že mi nenapadne asi žiadna téma, ktorá by mi chýbala. Mali sme dokonca už aj náznak aktov, ktoré však tematicky absolútne zapadli do súťaže. Či niektoré iné trochu intímnejšie témy, ako sú partnerstvo, rodičovstvo… A to ma teší. Autori sú postupne trochu odvážnejší a, myslím, že aj samotní ľudia so zrakovým postihnutím sú ochotní viacej sa otvoriť.“
Halka Tytykalová
