Autorská a čitateľská súťaž o ceny
Iba hŕstka verných
V septembri k žiadnemu klubovému hlasovaniu nedošlo, takže nám zahlasovali len najvernejší. Osem hlasujúcich rozdelilo svojich 24 bodov tak vyrovnane, že nám hrozil nerozhodný výsledok. Nakoniec tesne, ale predsa zvíťazil so 7 bodmi trapas č. 20 nazvaný zvolaním ohrozeného gynekológa „Na mňa nie!“. Len o bod menej mali hneď dva trapasy, a to č. 16 Internet a 18 „Jé, čokoláda“. Ohovorený DJ v príbehu č.19 získal bodov 5, Bludný ženích v príbehu č. 17 ostal bez bodu. Autorke víťazného trapasu (jej meno z pochopiteľných dôvodov nenápadne zamlčím) posielame cenu. Rovnako aj vylosovanému hlasujúcemu, ktorým je tentoraz Jan Virasztó z Košíc. Tu už tajnostkáriť nemusím.
Čo bude s našou súťažou ďalej?
Čitateľskú a autorskú obec neoslovila natoľko, aby mohla bez problémov pokračovať. Po zverejnení dnešných piatich trapasov bude stav ich zásob takmer nulový. A to je asi hlavný dôvod, prečo by sme mali po dvoch rokoch skončiť. Ešte si v 6. čísle zasúťažia víťazi piatich tohtoročných kôl a fertik, ako hovoria Česi. Iba kŕdeľ nových príspevkov by mohol súťaž zachrániť.
Pripomínam, že každý hlasujúci má k dispozícii 3 body, tie môže ľubovoľne rozdeliť medzi trapasy. Svoje hlasovanie nám zašle buď mailom na adresu duha@unss.sk, (do predmetu uveďte slovo hlasovanie) alebo písomne na adresu ÚNSS, Sekulská 1, 842 50 Bratislava, a to do 30. novembra 2019.
Josef Zbranek
-
- Opäť na ceste
Už sme s Ivorkom (to je už môj tretí naj pomocník!) skoro doma na sídlisku, kde bývam. „Štrádľujeme“ si to po krásnom novom chodníku vedľa jednosmerky obytnej zóny. Tam je pre autá povolená rýchlosť 20 km/h. Pravdaže, nie každý vie, ako sa dvadsiatkou jazdí. Tak okolo prefrčí určite aj šesťdesiatkou autíčko. Ja si neodpustím hlasový komentár: “Čo Ťa naháňajú?” V tú ranu sa však po našom chodníku preženie pán
chodec, ktorý ma počul. Len počujem odpoveď : “Nie. Nenaháňajú. Len sa ponáhľam.” No jój! Ale som ostala v šoku! To sa môže stať iba mne! Ani som nestačila za pánom zakričať, že tá replika nepatrila jemu…Pekných pár dní potom kráčala so mnou po našom chodníku aj hanba.
Snežienka
- Nechytaj ma za kolienko
Tento trapas sa v rôznych obmenách u mňa opakuje a vždy nejako súvisí s kolenami. Začiatkom tohto roka sme sa s Ivkou vracali autobusom domov. Počas cesty mi napadlo, že ju pohladkám po kolene. Tak hladkám a hladkám, kým mi neodsunie ruku preč. Vravím si, že to nemá význam a nechám to tak. Ivka sa zrazu postaví a odchádza. A vtedy som si uvedomil, že to nie je Ivka, ale úplne cudzia žena. Moja polovička si totiž sadla na úplne iné miesto.
Ondrej
- Známa neznámych
Cestovali sme s kamarátom autobusom. Museli sme prestupovať a kolega išiel k informačnej tabuli zistiť prípoj. Chcel som si trocha skrátiť a spríjemniť čas, preto som sa pokúsil nadviazať rozhovor s vedľa stojacim dievčaťom: „Kam cestujete?“ nič. „Máte ďalekú cestu?“ zase ticho. Pokladal som ďalšie otázky a keď som sa jej opýtal, či je taká netýkavka, prišiel môj sprievodca a hovorí: „Pokojne sa jej dotkni, to je fotka za sklom.“ Dievča z reklamy. Takto by sa mal môj trapas vlastne volať, ale to by som až príliš naznačil pointu, preto som si z pesničky Beáty Dubasovej vypožičal ten druhý verš.
Dušan
- Dvere otvorené
Pracoval som vo veľkej národnej spoločnosti. Keď sa mi zhoršoval zrak, preradili ma na pozíciu závozníka. Raz som cestoval až do Plzne, kde sme spali na robotníckej ubytovni. Medzi moje činnosti pri ubytovávaní patrilo oboznámenie sa s interiérom, najmä s trasou na WC. Odpočítal som si dvere, aj keď si ich v noci nechávam pootvorené. Aj sa tak v noci stalo, našiel som pootvorené dvere, vkĺzol som pod perinu a ihneď zaspal. Ráno sa zobudím a so mnou pod perinou chlap. Ihneď som vyskočil, vybehol z izby a až na chodbe som zistil, že som o jedny dvere bližšie k toaletám. Tiež si nechali pootvorené dvere. „Ten Váš závozník je nějakej divnej!“ posťažoval si neskôr môj spolunocľažník šoférovi.
Štefan
- Skoľko-toľko
Písal sa marec roku 1981 a ja som v zamestnaní dostal poukaz do Vlaku družby. Vlak družby bolo vtedajšie ocenenie vzorných pracovníkov Sovietskej držby. Neviem, či som to dostal naozaj za vzornú prácu, alebo nemohli nikoho nájsť, ale vďačne som to prijal. Takmer dva týždne na trase Kyjev – Leningrad – Moskva. Neopakovateľná skúsenosť.
V Leningrade, dnešnom Petrohrade, sme boli ubytovaní v hoteli Pribaltijskaja na okraji mesta pri mori. V tom čase ešte zamrznutom, biela pláň. Hneď pri hoteli sa nachádzala konečná stanica trolejbusu. Prvý deň so skupinou, druhý deň už sám, som sa vydal za pár kopejok do starého mesta. Prechádzal som sa po ulici, ktorú by som prirovnal k Obchodnej ulici v Bratislave. Na ulici bolo množstvo obchodíkov, takmer každý sa nachádzal pod úrovňou chodníka. Pri vstupe do nich boli jeden, či dva alebo tri schodíky dole. Občas som do niektorého zašiel. Stačila chvíľka nepozornosti a zahmlené okuliare a už som bol na zemi. Keď som sa dvíhal z mokrej dlážky, prišiel ku mne starší muž s otázkou: „Skoľko vodky vy vypiľ? “
Vzorný pracovník
