Sociálna rehabilitácia v krimináli

Rozhodnutie, do ktorého ústavu na výkon trestu odňatia slobody bude človek umiestnený, prináleží generálnemu riaditeľovi Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) a deje sa tak s prihliadnutím na stupeň stráženia, dĺžku trestu, závažnosť trestnej činnosti, vek či zdravotný stav odsúdeného. Ľudia s postihnutím, ktorí si takýto rozsudok vypočuli, sú umiestňovaní do bežných, už čiastočne debarierizovaných väzníc. V prípade, že k diagnostike vážneho a progresívneho ochorenia dôjde počas odpykávania si dlhodobého trestu odňatia slobody, sociálnu rehabilitáciu zabezpečuje tím odborníkov, pozostávajúci z klinického psychológa, liečebného a špeciálneho pedagóga a sociálneho pracovníka, k spolupráci sa však neraz prizývajú aj organizácie a občianske združenia, ktoré sa danej skupine ľudí venujú. Tak to aspoň funguje na Slovensku, naši severní susedia ale pred štyridsiatimi rokmi vytvorili pre väznených nevidiacich a slabozrakých rehabilitačné stredisko, v ktorom ich naučia všetko potrebné pre samostatný život.

Zrak za slobodu

Dnes počet odsúdených so zdravotným postihnutím narastá len pomaly (prirodzenou príčinou tohto nárastu sú zdravotné problémy, spôsobené starnutím za väzenskými múrmi, a životný štýl). V minulosti sa však častejšie objavovali prípady sebapoškodzovania, nezriedka dokonca s trvalými následkami. Jedna z najväčších vĺn sebapoškodzovania, ktorá sa skončila nárastom nevidiacich a slabozrakých väzňov, sa v Poľsku prevalila v 80. rokoch 20. storočia. Spustil ju jeden odsúdený, ktorý si v roku 1984 úmyselne zranil oči a na čas liečby a rehabilitácie požiadal o prerušenie výkonu trestu. Svojím počinom „inšpiroval“ ostatných, pretože sa tým otvorila cesta na slobodu. Niekedy na pol roka, inokedy na dlhšie. Najrozšírenejšou metódou bolo pichnúť si do oka niekoľkomilimetrový medený drôt. Meď sama o sebe spôsobovala zápal a na rozhodnutie podstúpiť potrebný zákrok a liečbu za väzenskými múrmi by to zrejme stačilo, niektorí sa však „poistili“ a okolie očí dráždili dovtedy, kým poriadne neopuchlo. Keď bol problém zohnať drôt, do oka sa vrážali nahriate kancelárske spinky, keď nebolo spiniek, prišli na rad žiletky a oči sa jednoducho rezali. Aby bol zápal čo najväčší, „kamarát“ z cely vsypal do rany rozdrobený grafit z ceruziek alebo volfrám zo žiaroviek.

Reakcia vedenia na seba, pochopiteľne, nenechala dlho čakať. Najprv sa vytvorilo nemocničné krídlo v Bytome, v roku 1985 vznikol špecializovaný ústav pre odsúdených so zrakovým postihnutím vo Fordone (dnes mestská časť Bydgoszczu). Väčšinu z prvej desiatky klientov tvorili nevidiaci a slabozrakí z ústavu na výkon trestu v Czarnom, kde bola „epidémia“ sebapoškodzovania najrozšírenejšia, zvyšok predstavovali ľudia s vrodenými alebo postupne sa objavujúcimi či progresívnymi ochoreniami, napr. s kataraktou či poškodením očného nervu. V súčasnosti sú do fordonského ústavu prevážaní ľudia, ktorým sa počas výkonu trestu výrazne zhoršil zrak, alebo sa objavili symptómy rôznych ochorení očí ako glaukóm, degenerácia žltej škvrny, očného nervu a podobne, ktoré spôsobujú výrazné obmedzenie zraku a vyžadujú si špeciálno-pedagogickú rehabilitáciu. Väzni sú do Bydgoszczu privážaní z celého Poľska, ale výlučne na obdobie, potrebné na absolvovanie kurzov. Po ich zavŕšení sa vracajú do svojich domovských ústavov.

Záber na chodbu rehabilitačného centra. Steny sú nafarbené na žlto s kontrastnými čiernymi líniami. Vidieť dvoje dverí – na jedných je nápis v poľštine fajčiareň a na druhých terapeutická miestnosť.
Za múrmi rehabilitačného strediska. Zdroj: AW

 

Rehabilitačné stredisko prešlo v roku 1997 kompletnou rekonštrukciou. Vznikla špecializovaná terapeutická miestnosť, doplnilo sa vybavenie, zakúpil nový nábytok a všetko potrebné na absolvovanie sociálnej rehabilitácie. V budove sa nachádza 5 dvojlôžkových ciel, ktoré sa od bežných líšia tým, že priestor pripadajúci na jedného, je od 4,28 po 5 metrov štvorcových. Ďalším ústupkom od prísnych pravidiel je aj to, že ich obyvatelia majú k dispozícii optické a kompenzačné pomôcky.

Záber do jednoducho zariadenej miestnosti. Popri stenách sú police s papiermi a knihami, na písacom stole stojí audioprehrávač, dva brailove stroje, strieborný kufrík a tabuľka s Braillovou abecedou. Vidieť je aj okno s červeným rámom, za ktorým je ostnatý drôt.

 

Detailný záber na policu v terapeutickej miestnosti, v ktorej sú uložené pomôcky, napr. hodinky, tlakomer v puzdre, lupy, monokulár, ihly na šitie a pod.

 

Detailný záber na policu v terapeutickej miestnosti, v ktorej sú uložené rôzne spoločenské hry, ako napríklad šach, dáma a pod.
V Bydgoszczi – Fortune majú nevidiaci a slabozrakí k dispozícii všetko potrebné vybavenie. Zdroj: AW

 

Cesta k samostatnosti

V súčasnosti poskytuje stredisko v Bydgoszczi – Fortune svoje služby priemerne štyrom odsúdeným ročne. Za desaťročia existencie ústavu sa postupne vytvoril rehabilitačný program, aby bola ponúknutá pomoc čo najefektívnejšia. Každému nevidiacemu je po prijatí pridelený sprievodca, poskytne sa mu systematická starostlivosť oftalmológa a možnosť využiť služby psychológa. Zakaždým sú zohľadňované individuálne potreby klienta, dôraz sa kladie predovšetkým na jeho aktivizáciu a podnietenie, resp. zvýšenie motivácie k samostatnosti. Pracovníci ústavu mu zároveň pomáhajú s praktickými záležitosťami, ako je posúdenie stupňa zdravotného postihnutia, priznanie invalidného dôchodku, získanie členstva v Poľskom zväze nevidiacich. A, pravdaže, vedú kurzy sociálnej rehabilitácie.

„V ústave na výkon trestu v Bydgoszczi-Fordone sú vďaka prostriedkom Fondu postpenitenciárnej pomoci a pomoci poškodeným pravidelne organizované kurzy pre nevidiacich a slabozrakých v rozsahu 45 hodín. Kurzy sa skladajú z teoretickej a praktickej časti. Úvodné prednášky sú venované situácii ľudí so zrakovým postihnutím v Poľsku, po nich nasledujú stretnutia zasvätené čítaniu a písaniu braila,“ vysvetľuje hovorkyňa okresného riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bydgoszczi mjr. Agnieszka Wollmann. „Cieľom kurzu priestorovej orientácie a samostatného pohybu je naučiť nevidiacich klientov vnímať polohu svojho tela v priestore, určovať a rozlišovať smer pohybu, odhadovať uhly a vzdialenosti, identifikovať miesta, vnímať a určovať plynutie času, potrebného na presun. V budove, ale aj v priestoroch určených na prechádzky sa trénuje chôdza so sprievodcom (vrátane rozpoznávania jeho neverbálnych signálov) a, pravdaže, s bielou palicou, prechod cez dvere, zúžený priestor a chôdza po schodoch.“

Záber na väzenský dvor, po ktorom kráča muž – väzeň s bielou palicou v ruke. Vedľa neho kráča ďalší muž a pozoruje ho pri chôdzi. Za nimi je vidieť pletivo ukončené ostnatým drôtom.
Prvé samostatné kroky s bielou palicou. Zdroj: AW

 

Kurz pokračuje senzorickým tréningom, t. j. cvičeniami na rozvoj hmatu, sluchu i čuchu, aby nimi nevidiaci dokázali kompenzovať chýbajúci zrak. Tréning zahŕňa najrôznejšie činnosti – od identifikácie predmetov používaných takmer denne, rozoznávanie nominálnych hodnôt mincí a bankoviek cez vytváranie si obrazu o bezprostrednom okolí len pomocou zvukov až po cibrenie pozornosti na tepelné podnety.

„Nezanedbávame však ani sebaobsluhu. Väzni sa učia poslepiačky jesť a piť, nalievať tekutinu do pohára, udržiavať čistotu a poriadok, ustlať si posteľ, poukladať oblečenie, používať domáce spotrebiče, hľadať spadnuté veci… Po oných štyridsiatich piatich hodinách musí nevidiaci absolvovať skúšku, a až potom sa môže vrátiť do ústavu, v ktorom si odpykáva svoj trest. Vytvárať ústav na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom by sa dlhodobo sústreďovali výhradne ľudia s určitým druhom zdravotného postihnutia, totiž nemá opodstatnenie,“ zdôrazňuje mjr. Agnieszka Wollmann. Našou snahou je, aby nevidiaci a slabozrakí väzni neustále zdokonaľovali svoje zručnosti, a to v rôznych podmienkach a situáciách, nehovoriac už o potrebe socializácie a fungovania medzi ľuďmi bez postihnutia. Takáto segregácia by výrazne znižovala ich psycho-fyzické možnosti a zároveň by sa tým značne sťažil kontakt s blízkymi, pretože väzni sú zvyčajne umiestňovaní blízko miesta bydliska,“ uzatvára hovorkyňa okresného riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bydgoszczi.

Len na okraj dodám, že Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Bydgoszczi-Fordone sa o začlenenie nevidiacich a slabozrakých usiluje naozaj systematicky. Pri príležitosti Medzinárodného dňa bielej palice organizujú každoročne osvetovú kampaň s názvom Ja nevidím Teba, Ty sa dívaj na mňa. Stretnutia, prednášky a diskusie sa odohrávajú za mrežami a ich cieľom je šíriť osvetu o živote a potrebách ľudí so zrakovým postihnutím. Tých, ktorí budú v bezprostrednom kontakte s nevidiacimi a slabozrakými spoluväzňami, učia zásady komunikácie, techniky sprevádzania, vysvetľujú, kedy a aká pomoc je potrebná. Skúsenosti ukazujú, že odsúdeným so zrakovým postihnutím to výrazne pomáha v procese začleňovania sa do komunity.

Záber na dv rôzne písacie stroje na Brailovo písmo a abecedu v eurobale.

 

Záber zozadu na odsúdeného sediaceho za stolom. Pred ním je stroj na Braillovo písmo kniha v braili, ktorú číta.
Niekoľko hodín kurzu je vyčlenených čitaniu a písaniu Braillovho písma. Zdroj: AW

Popoluška spoza mreží

Na nevidiacich sa však myslieva aj inde, nielen v Bydgoszczi. Výnimočnej pozornosti sa dočkal projekt Patrycji Zalejskej, študentky Akadémie umenia v Lodži, ktorá pred desiatimi rokmi nadchla ľudí, odpykávajúcich si dlhoročné tresty v ústave v Strzelcach Opolskich, aby sa zapojili do projektu Czytam dotykiem a vytvorili niekoľko hmatových kníh pre deti. Prvých dvanásť exemplárov vzniklo v expresnom tempe – za päť týždňov. Na tvorbe hmatovej rozprávky sa podieľalo pomerne dosť ľudí (5 po celý čas, ďalších 15 pomáhalo v rôznych fázach) a pracovali dvanásť až pätnásť hodín denne. Ale naozaj si dali záležať! Na jednej strane sa to brailí, na druhej si malí čitatelia môžu príbeh poskladať z ilustrácií, sprevádzať Popolušku na bál, podrobne si prezrieť, v akej sukni sa zvŕtala, dokonca „stratiť“ črievičku.

Holohlavý muž sediaci za stolom drží v ruke pero a obkresľuje na papier tvar črievičky. Okolo neho na stole sú ďalšie vystrihnuté črievičky.
Aby mohli nevidiace deti na bál. Zdroj: www.tvn24.pl

 

Situácia na Slovensku

U nás sa k väzneným ľuďom takisto pristupuje individuálne a ich umiestnenie sa neposudzuje len na základe zdravotného stavu. Samozrejme, pokiaľ ich zdravotné postihnutie obmedzuje pri výkone bežných denných činností, alebo si vyžadujú zvýšenú či nepretržitú zdravotnícku starostlivosť, umiestňujú sa do špecializovaného oddielu osôb so zdravotným postihnutím v určenom väzenskom zariadení, kde sú na to vytvorené priestorové, materiálno-technické a personálne podmienky.

„Aktuálne evidujeme 7 väznených osôb s praktickou slepotou oboch očí, ktoré boli už v civilnom prostredí adaptované na samostatný pohyb a vykonávanie bežných činností bez zrakovej kontroly. Tým, že zvládajú výkon trestu či väzby v bežných podmienkach bez významných obmedzení, nie sú separované od kolektívu ostatných,“ hovorí metodik špecialista Odboru kontroly a organizačno-právnych činností Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže kpt. Ing. Katarína Bednárová a vysvetľuje mi, že o ich špecifické potreby dbajú rôzne profesie príslušníkov a civilných zamestnancov ZVJS, a to nielen lekári a sestry, ale aj klinickí psychológovia, liečební a špeciálni pedagógovia, sociálni pracovníci atď. Prízvukuje, že pri vykonávaní základných sebaobslužných činností môžu aj za múrmi väznice používať všetky potrebné kompenzačné alebo zdravotnícke pomôcky.

„Odborný personál im zabezpečuje prístup k informáciám, vzdelávaniu a komunikácii, a to v podobe, ktorá je pre nich prístupná. Hovoríme napríklad o vytváraní dokumentov vo zväčšenej čiernotlači, formáte PDF alebo prístupnom elektronickom dokumente, ktorý je vhodný pre čítače obrazovky. Skúsenosti majú aj s prevádzaním naskenovaných dokumentov pomocou OCR na editovateľný text, prípravou audioverzie interných informácií, na vyžiadanie poskytujú zvukové knihy a vzdelávacie materiály, relaxačné a hudobné nahrávky či podcasty. Vo vybraných väzniciach sú k dispozícii aj VR okuliare, ktoré umožňujú využiť relaxačné a vzdelávacie programy, vhodné na rehabilitáciu, psychickú podporu a inkluzívne vzdelávanie,“ pokračuje kpt. Ing. Katarína Bednárová.

Súčasťou práce odborného personálu je poskytovanie poradenstva, realizovanie skupinových aktivít, ktoré pomáhajú zvládať stres a predovšetkým podporujú integráciu a inklúziu ľudí so zdravotným postihnutím či iným znevýhodnením.

„Pravdaže, súčasťou ich práce je aj pomoc s praktickými záležitosťami, ako sú vybavovanie invalidných a starobných dôchodkov, zabezpečovanie spolupráce s organizáciami a občianskymi združeniami, ktoré sa venujú danej problematike, a to tak s prihliadnutím na obdobie výkonu trestu, ako aj pri príprave na prepustenie na slobodu a začlenení sa do civilného života. V prípade potreby poskytuje psychológ, vychádzajúc z poznatkov tyflopsychológie, individuálne psychologické intervencie zamerané na nácvik niektorej z psychoterapeutických techník (autogénny tréning alebo Jacobsonovu progresívnu svalovú relaxáciu) na zlepšenie kvality života. Úlohou všetkých týchto opatrení je primerane prispôsobiť podmienky výkonu väzby a výkonu trestu zdravotnému stavu konkrétneho človeka, a prispieť tak k zachovaniu jeho samostatnosti, dôstojnosti a aktívnej participácii na resocializačných aktivitách,“ uzatvára kpt. Ing. Katarína Bednárová.

 

Dušana Blašková

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *