Zápisky z cesty do Mestskej knižnice v Bordeaux v rámci študijného pobytu Erazmus+ 

Niektoré miesta na mape mi pripadajú skôr ako pozvánky než topografické údaje. Preklady cudzokrajných názvov dediniek a metropol v skutočnosti znejú takto: Príď nás navštíviť, je tu úchvatne! Bordeaux je takouto trblietavou a ešte aj navoňanou carte d’invitation. Keď ju prijmete, objavíte mesto skvelého vína a katedrál ešte z čias anglickej nadvlády, ale aj priestranné chodníky, lemované stromami, honosné domy z vápenca a malebné námestia, evokujúce typické parížske bulváre.

 

 

Mesto je pre svoju historickú a estetickú hodnotu na zozname svetového dedičstva UNESCO. Malo šťastie na niekoľko zlatých ér, počas ktorých kumulovalo bohatstvo, no nie na všetky je dnes rovnako hrdé. Od 17. storočia prispievalo k jeho rozkvetu aj to, že bolo jedným z najväčších prístavných obchodných uzlov s otrokmi vo Francúzsku. Po revolúcii sa vydalo na cestu v zmysle hesla „égalité“, a hoci otroctvo nezmizlo zo dňa na deň, pokroky sú značné a zdá sa, že mesto je pri presadzovaní idey rovnosti dôsledné. Dôraz na rešpekt k obyvateľom a návštevníkom v celej pestrej škále ich identít si všimnete vo verejnom priestore hneď po príchode – pri čakaní na zastávke, nástupe do vozidla a nevyhnete sa mu ani pri pohľade z okna.

Taká je aj moja skúsenosť z cesty električkou, ktorá je tu hlavným dopravným prostriedkom. Na zastávke si prezerám grafikon, digitálna tabuľa sa náhle prepne a drobné červené bodky sa zreťazia do slov: „Pripomíname, že diskriminácia ľudí LGBT+ a prejavy fóbie voči nim sú trestné.“ Nulová tolerancia! Pri pohľade z okna mi dve sympatické ženy na billboarde nemajú vnuknúť myšlienku, že mám chuť na kávu a svojimi úsmevmi nezhodnocujú ani žiadny iný tovar. Titulky k fotografii ma len upozorňujú, že v meste nie je tolerovateľná žiadna forma sexizmu. A vzápätí si v električke všimnem plagát s fotografiou ženy s Downovým syndrómom, na ktorom čítam nápis: „Pripomíname, že fóbia z ľudí s postihnutím (handiphobie) je trestná.“ V poznámke pod čiarou nájdem výpočet ďalších zakázaných foriem správania, pričom o existencii niektorých z nich ani netuším. Situáciu však využívam na to, aby som si francúzsku slovnú zásobu obohatila o nové slovíčka: agistes (diskriminácia starších ľudí), biphobes (prejavy nenávisti voči bisexuálnym osobám), grossophobes (opovrhovanie obéznymi ľuďmi), validistes (prejavy fóbie voči ľuďom so zdravotným znevýhodnením) a veľa ďalších. Všetkým týmto formám správania sa teda pokúsim nasledujúce dva týždne vyvarovať.

Akokoľvek to v texte môže znieť prehnane, v reálnom priestore to tak nevnímam. Som rada, že by v prípade nepríjemností moja sťažnosť našla adresáta a nevyznela smiešne. Hoci, irónia osudu zasiahne aj mňa, keď cestujem pricviknutá medzi spotenými telami futbalových fanúšikov a ušné bubienky mi praskajú pod hulákaním Marseillaisy, uvažujem, či by som nezniesla skôr drobný prejav fóbie ako spontánneho nadšenia.

 

 

Na návšteve u Diderota

Pýtate sa, načo sme toľko v tej električke a kam vlastne mierime? Odvezieme sa kúsok ďalej od centra, do štvrte Mériadeck, kde sa nachádza najväčšia pobočka Mestskej knižnice Bordeaux. Práve v nej sídli tzv. Centrum prístupnosti – Priestor Diderot. Voilá!

Zatiaľ si povedzme, že Mestská knižnica v Bordeaux je druhá najväčšia mestská knižnica vo Francúzsku, čo do počtu čitateľov aj pracovníkov. Má zhruba päťkrát toľko zamestnancov ako naša Mestská knižnica v Bratislave a jedenásť pobočiek. Tieto čísla sú zaujímavé aj preto, že populácia v Bordeaux je zhruba polovica nášho hlavného mesta.

Ak poznáte Oddelenie pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave, tak Priestor Diderot (L’espace Diderot) je jeho dvojča – obe sa narodili v roku 1991 a boli založené s podobným cieľom. A hoci v Diderot sa nemôžu pochváliť prestrihnutím pásky Princeznou Dianou, môžu sa pýšiť tým, ako vyrástli a rozšírili svoje služby. Momentálne tu pracuje päť knihovníčok, ktoré zabezpečujú výpožičky nielen pre ľudí so zrakovým, ale aj so sluchovým postihnutím, pre deti s poruchami učenia a pozornosti, či ľudí s duševným ochorením.

Francúzi trávia v knižniciach veľa času, je to miesto, kde pulzuje život, kam sa prichádza študovať, debatovať i relaxovať, je preto logické, že takýto dôležitý mestský priestor musí byť prístupný pre všetkých. A moje kolegyne, s ktorými trávim niekoľko pracovných dní na stáži, k tomu do veľkej miery prispievajú.

Každá z nich zabezpečuje výpožičné služby a zastrešuje odlišný typ aktivít, pričom Fabienne je nepočujúca a používa posunkový jazyk a Séverine je slabozraká a v práci využíva rôzne kompenzačné pomôcky na čítanie. Podľa vedúcej oddelenia, Marie Emmanuelle, je posilnenie tímu o kolegyne so zdravotným znevýhodnením pri rozvoji poskytovaných služieb kľúčovým faktorom. Príchodom Fabienne získala knižnica viac nepočujúcich čitateľov, a to nielen kvôli aktivitám tlmočeným do posunkového jazyka, ale aj preto, že návštevníci jednoducho vedia o prítomnosti človeka, ktorý im bude v prípade potreby nápomocný. Fabienne, samozrejme, komunikuje aj s počujúcimi návštevníkmi (prostredníctvom mobilnej aplikácie), a ak niečo potrebujú, poradí aj im. Navyše sa vďaka tomu knižnica stáva príťažlivým bodom pre dobrovoľníkov, ktorí vedia ponúknuť jedinečné aktivity. Počas svojej návštevy som prítomná na stretnutí s nepočujúcou dobrovoľníčkou, ktorá má záujem pomáhať ľuďom so sluchovým postihnutím písať životopisy a motivačné listy do zamestnania. Debata medzi ňou a iným zamestnancom knižnice sa dlho točí okolo pani s menom LIA, podľa všetkého dosť múdrej a užitočnej osobnosti. Moment osvietenia prichádza, keď si uvedomím, že ide o madame L’intelligence artificielle, teda umelú inteligenciu.

V každom prípade, tím je empatický v samotnom jadre, nikde inde nenájdem trpezlivejšie poslucháčky ako na mieste, kam prichádzajú ľudia so znevýhodnením. Na rozdiel od úprimných čašníkov, ktorí z času na čas prehodia: „Vy máte ale smiešnu francúzštinu“, tu nájdem pozorné ucho a povzbudenie.

 

 

V ústrety čitateľom

Systém práce aj prostredie sa líšia od toho, aký poznajú nevidiaci a slabozrakí čitatelia zo zvukového oddelenia Mestskej knižnice v Bratislave. Priestor knižnice je otvorený a fond dostupný širokej verejnosti, čiže je tu väčší frmol a menej súkromia. Na druhej strane, ak čitatelia potrebujú osobný priestor na dlhší rozhovor, alebo prišli využiť technické pomôcky, môžu využiť jednu z troch uzavretých miestností, vybavených brailovým riadkom a tlačiarňou, kvalitnými lupami, skenermi s hlasovým výstupom a počítačmi. Práve tu sa organizujú workshopy, na ktorých sa učia pracovať s modernými technológiami a pomôckami na čítanie.

Knižný fond v Priestore Diderot sa od nášho líši. Okrem všetkých možných formátov kníh pre ľudí so zrakovým znevýhodnením obsahuje aj odbornú literatúru a beletriu, ktorá tématizuje zdravotné znevýhodnenia. Nájdem tu skvelé slovníky s posunkovým jazykom (dokonca aj filozofický!) či komiksy o nepočujúcich.

Počas svojho pobytu z času na čas opúšťam ružové teritórium L’espace Diderot a prechádzam do ďalších dimenzií knižnice. Zisťujem, akým spôsobom sa snaží prilákať do svojich priestorov a vôbec k čítaniu aj tých, ktorí k nemu majú v živote z rôznych dôvodov sťažený prístup. Julie, ktorá je súčasťou pracoviska s názvom Sociálna misia, mi rozpráva o svojej práci vo väzení, kam spolu s kolegyňami pravidelne chodieva viesť knižný klub. Iné jej aktivity majú pomôcť odstrániť rečovú bariéru a podporiť integráciu migrantov, jednou z nich je aj workshop písania pre cudzincov, ktorý vedie renomovaný spisovateľ. Veľkú pomoc pre návštevníkov predstavuje aj služba tzv. verejného spisovateľa (l’écrivain public), za ktorou stojí právnik. Ten raz mesačne prichádza medzi návštevníkov knižnice, aby im pomohol s odpoveďami na oficiálne administratívne listy a objasnil ich obsah. Julie mi ale vysvetľuje, že ľudia sa sem dajú pritiahnuť aj cez rôzne drobnosti, ako napríklad možnosť dobiť si telefón, zahrať spoločenskú či počítačovú hru.

Niekedy nám v prístupe k literatúre bránia hlbšie, sociálne dôvody, inokedy to môže byť „len“ vzdialenosť. Ak ide len o to, problém v Bordeaux rieši veselý modrý bibliobus, ktorý počas týždňa prichádza do štvrtí, kde chýbajú kamenné pobočky. Jeho šoféri a knihovníci v jednom tu zastavia, rozložia malú piknikovú zónu so stolčekmi a do sveta kníh vám otvoria dvere tlačidlom. Vďaka špeciálnej rampe sa dovnútra autobusu dostanú aj ľudia na vozíku. Okrem toho knihovníci bibliobusu navštevujú zariadenia pre seniorov či jasle, aby pri výbere kníh poradili najstarším i najmladším obyvateľom mesta.

Keď sa dostatočne nasýtim knižnice, Marie-Emanuelle ma posiela aj do prírodovedného múzea, kde sú počas dňa vymedzené tiché hodiny pre ľudí so zvýšenou citlivosťou, akú majú napríklad ľudia v autistickom spektre. Počas nich sa priestor halí do ticha, aby bol príjemný aj pre tých, ktorí netolerujú virvar.

Napokon sa vyberám do Múzea Akvitánie, kde mi odporúča prezrieť si objekty pre nevidiacich. Zbierka exponátov je obohatená približne o tridsať hmatových staníc – reprodukcie sôch, reliéfne obrazy, hmatové kresby a popisy v brailovom písme, ktoré umožňujú návštevníkom objavovať diela dotykom, dokonca čuchom. Tieto repliky sú naozaj vydarené! Zvlášť oceňujem, že sú vyrobené z pôvodných materiálov, takže pôsobia autenticky.

Ale späť do knižnice! Všetci vieme, že najsilnejšie zážitky sú tie, ktoré človek pocíti na vlastnej koži, nemusia mať pritom žiadnu nálepku, ani byť označené piktogramom. Takouto bežnou záležitosťou je aj porada v práci, veď to poznáte. Aj pre moje francúzske kolegyne je prirodzenou súčasťou pracovného týždňa. Pre mňa je výnimočná z viacerých dôvodov: je záverečnou bodkou môjho pobytu a zároveň akousi alegóriou všetkého, čo som tu zažila. Všetci majú, ako vždy, trpezlivosť s mojou rečovou bariérou. Okrem nás sa porady zúčastňuje tlmočníčka do posunkového jazyka, aby sa pracovný tím dohodol na náročnejších záležitostiach, pretože pracovníčky ovládajú posunkový jazyk skôr na bežnej, konverzačnej úrovni. Prítomná je ďalšia stážistka, ktorá posunkový jazyk dobre neovláda, ale skvele odčíta z pier. Z mojich však nie, pretože ich správne nešpúlim a medzi niekoľkými spôsobmi vyslovenia samohlásky „e“ naozaj nerozlišujem. Našťastie si počas mojej prezentácie vytiahne mobilný telefón a vďaka aplikácii sleduje mnou vyslovené slová ako text. Ostáva mi len dúfať, že správny. Z pochopiteľných dôvodov celý čas sledujem, či mi dobre rozumieť. Pritom si všimnem, že Séverine má zavreté oči. Odôvodním si to tým, že pre svoju slabozrakosť nevidí na moje fotky a snaží sa tak lepšie vnímať slová. Alebo jednoducho spí.

 

 

Uličkami a nábrežiami, históriou a súčasnosťou

Bordeaux je mesto ako každé iné, na luxusnú kamennú dlažbu nedopadajú len ľahké kroky turistu, ale aj ťažké kroky opilca či vystresovaného manažéra. Aj tu cez deň vnímate napätie a prejavy agresivity, viete, že sú tu štvrte, kam sa večer nechodí, iritujú vás preplnené a pokazené spoje. Ale je tu množstvo vecí, z ktorých sa tešíte. Najmä večer sa mesto zmení na nepoznanie! Vlahý vzduch všetkých upokojí a vyláka von. Pri rieke tepe život najsilnejšie, nábrežie sa zaplní dekami s piknikovými košmi, pod fontánou hrá hudba a tancuje sa, vinárne sa na zelenej strane mesta zaplnia ľuďmi s nohami zarytými v piesku a pohárikom v rukách.

Mala som šťastie, že som spoznala ešte inú tvár mesta. Hlboká história si v nej podáva ruku so súčasnosťou, takou, akú by sme ju chceli mať. V nej už síce nestaviame katedrály a opulentné paláce, ale jej devízou je, že spolu komunikujeme naprieč problémom a rozdielom s využitím moderných prostriedkov alebo iba vlastným úsilím. Aj vďaka tomu spejeme k vzájomnému rešpektu. Presne tak si to v 16. storočí predstavoval Michel de Montagne – slávny filozof, hlásateľ tolerancie a primátor Bordeaux, ktorému by sa na našej porade určite veľmi páčilo a ktorý povedal: „Veľkým a slávnym majstrovským dielom človeka je žiť naplno. Všetko ostatné – vládnuť, hromadiť, stavať – sú väčšinou len nepodstatné rekvizity a doplnky.“

 

Katarína Marinová, zvukové oddelenie Mestskej knižnice v Bratislave