Túto jednoduchú otázku veľa rodičov nazýva dilemou, tí expresívnejší hovoria o Sophiinej voľbe. Odborníci však majú k dispozícii presné dáta, nešetria príkladmi dobrej praxe z iných krajín, na druhej strane ale nezatajujú ani riziká inkluzívneho vzdelávania. Ako je to za hranicami? A ako v slovenských podmienkach?
Inklúzia, teda plnohodnotné začlenenie žiakov so špecifickými potrebami do bežných škôl a tried, nie je pritom témou iba medzi rodičmi, učiteľmi a odborníkmi. U našich západných susedov sa pred niekoľkými mesiacmi stala aj jednou z otázok predvolebného boja. Niektoré strany v kampani hovorili o výrazných úpravách, dokonca o zrušení inklúzie. Po voľbách sa síce rétorika zmiernila a vášne opadli, no otázky a problémy súvisiace so začlenením približne 130 000 českých žiakov so špecifickými vzdelávacími potrebami naďalej pretrvávajú.
Nezisková organizácia Paq research, ktorá robí sociologické a ekonomické analýzy o fungovaní spoločnosti v Česku, sa v jednej zo svojich čerstvých štúdií zaoberá aj inklúziou, jej fungovaním a porovnaním so zahraničnými modelmi. Zhrnutie výskumu v jednej vete je, že podporu pre inklúziu nemá zmysel škrtať, treba ju však správne zamerať. Spoločné vzdelávanie nie je podľa odborníkov charitatívnym projektom na úkor schopnejších detí, ale pragmatickým riešením, ktoré, ak má podporu, funguje pre všetkých. V rozsiahlom texte, dostupnom na stránke organizácie, nájdete veľa príkladov dobrej praxe z iných krajín. Dánsko napríklad zvýšilo podporu žiakov v inklúzii prostredníctvom asistentov, či druhých učiteľov v triedach. Čitateľské zručnosti žiakov v inklúzii sa zlepšili bez toho, že by to malo nejaký negatívny vplyv na ostatných. Tento prístup sa oplatil aj finančne, pretože úspory za drahšie špeciálne vzdelávanie prevýšili náklady na asistentov. Podobné výsledky ukazuje aj príklad Holandska, kde sa vďaka štedrému financovaniu podporných opatrení lepšie darí žiakom so špecifickými potrebami, ale zároveň sa nezhoršili ani výsledky ostatných. V Spojených štátoch bol zase žiakom so znevýhodnením umožnený prestup do kvalitnejších škôl, čo zlepšilo ich výsledky. Medzinárodné výskumy zároveň ukazujú, že inklúzia obohacuje aj bežných žiakov, pretože v nich posilňuje empatiu a porozumenie voči odlišnostiam.
Štúdia však upozorňuje, že s inklúziou sa spájajú aj riziká, ak chýbajú adekvátne zdroje a podpora. Uvádzajú sa príklady z Číny, ale aj staršie pokusy z Dánska či Spojených štátov.
Inklúzia po slovensky
Otázka „kam do školy“ visí nad rodičmi detí so zrakovým postihnutím už dávno pred prvým zazvonením a v čase, keď čítate tento text, sa už väčšina z nich musela rozhodnúť. Niekoľko z nich som zastihol v Spojenej škole internátnej na Svrčej ulici v Bratislave, ktorá rodičom a potenciálnym žiakom otvorila svoje dvere v posledný marcový deň. V budove školy sídli zároveň samostatný subjekt, Špecializované centrum poradenstva a prevencie pre deti a žiakov so zrakovým postihnutím (ďalej len poradňa). Práve tu sú k dispozícii rôzne testy, ale najmä odborníci, ktorí dokážu rodičov nielen nasmerovať, ale následne aj zákrutami inklúzie sprevádzať. Pred dverami poradne čaká klientka, pani Martina, ktorá tu má dohovorené stretnutie.
„S dcérkou odmalička chodíme do centra včasnej intervencie, no už sa jej blíži školský vek, takže nás nasmerovali sem do poradne. Robíme zrakovú stimuláciu, snažíme sa začať pohybovať s bielou palicou, skúšame všelijaké úchopy a motorické cvičenia, aby bola samostatná a odvážna.“ Mama Martina zatiaľ uvažuje o vzdelávaní dcérky v bežnej škole: „Má iba zrakové znevýhodnenie, takže sa s bežným svetom bude stretávať stále. Moje nastavenie je zatiaľ klasická škola, ale uvidíme, necháme si poradiť odborníkmi.“
Až v tejto fáze rozhovoru zisťujem, že Martinina dcéra má iba tri roky. Rodičov teda ešte čaká hľadanie inkluzívnej škôlky. Už teraz však myslia na budúcnosť a snažia sa na ňu pripraviť.
Jana je mamou predškoláka, ktorého práve pohltila hra s inými deťmi. „Ak by to bolo na ňom, rovno by tu ostal,“ smeje sa mama, ktorá už so synom vyskúšala viacero materských škôl. „Nakoniec sme našli jednu špeciálnu, ktorá mu vyhovuje, náš syn má určité problémy nielen so zrakom, ale aj s komunikáciou. Podľa toho, čo som videla na Svrčej, pomôcky, triedy, oddychovú miestnosť, milí a odborní pedagógovia, sme už takmer rozhodnutí, že začne chodiť sem.“
Otec Matej má za sebou niekoľko návštev rôznych škôl. „Pre syna hľadáme ten najlepší možný inkluzívny mix. V tejto škole nás zaujalo, že má veľa špeciálnych pedagógov a v triedach by bolo len niekoľko žiakov. Stále je v hre aj inklúzia v rámci bežnej triedy, no tam sú zase problémy s asistentmi učiteľov. Pani riaditeľka v jednej z nich mi povedala, že ak sa im podarí zabezpečiť spoločného asistenta pre prvý a druhý ročník, bude to úspech.“
Matej situáciu naozaj nevníma čierno-bielo a neuzatvára sa pred žiadnou možnosťou: „Máme do istej miery dilemu, lebo náš syn je živý, pohyblivý, spoločenský, komunikatívny, chodí na džudo, plávanie, má rád turistiku. Vidíme, že rušnejšie prostredie ho stimuluje a vedie k väčšej socializácii. Na druhej strane sú tu výchovno-vzdelávacie potreby, ktoré bežné školy pravdepodobne nebudú schopné naplniť tak ako komornejšia škola s individuálnym prístupom.“ Tento otec na rovinu hovorí aj o finančnej stránke veci: „Súkromná škôlka, do ktorej syn chodil, bola síce úžasná, ale ak by to malo pokračovať aj v podobnej škole, z našich platov by sme to už neutiahli.“
Dcéra pani Lucie nedávno oslávila šesť rokov. Baví ju pohyb, tanec, gymnastika, rada spieva. „Strabizmus sa u nej podarilo zlepšiť, pracuje sa však ešte na skorigovaní binokulárnych funkcií. Preto sa nám zatiaľ zdá vhodnejšie, aby navštevovala špeciálnu školu. Dcéra chodila do výbornej škôlky, ktorá mala aj odborníkov, špeciálnych pedagógov. Testy u nej ukázali veľmi dobré výsledky vo všetkých oblastiach okrem grafomotoriky, čo je spojené práve so zrakovým obmedzením. Je to taká Sophiina voľba. Má nadanie na jazyky, rada by som ju videla v nejakej anglickej triede. Na druhej strane, Spojenú školu na Svrčej nám odporučili preto, aby sa ľahšie začlenila do školského prostredia. Rozmýšľali sme, že by mohla začať tu a časom by prípadne prestúpila do bežnej školy.“
Chýbajú štandardy a kontrolné mechanizmy
Už aj tak pestrú mozaiku príbehov, prístupov, skúseností a očakávaní mi značne rozširuje riaditeľka spojenej školy Sandra Botlíková.
„Hoci sme špeciálnou školou, nie sme žiadnymi bojovníkmi proti inklúzii,“ zdôrazňuje hneď na začiatku a hovorí o problémoch, ktoré majú s bežnými školami spoločné. Spomeňme napríklad nedostatok učebníc: „Potom, čo sa tieto knihy prestali tlačiť pod gesciou ministerstva školstva, ostali sme od nových učebníc takmer odrezaní. Objednávanie učebníc je finančne mimoriadne náročné, pretože sa tlačia vo veľmi malom počte kusov. Hovorí sa o voľnom trhu a možnosti výberu, ale my by sme boli radi, ak by sme mali na každý predmet aspoň jednu učebnicu. Už teraz sa desíme blížiacej sa školskej reformy, pretože z nového kurikula ešte žiadnu učebnicu v Braillovom písme nemáme. Často sa na nás obracajú školy, ktoré vzdelávajú deti v inklúzii. Niekedy im ťažko vysvetľujeme, že učebnice im požičať nemôžeme, niekedy dokonca ani nemáme aké. Jedna škola sa napríklad zaujímala o ŠLABIKÁR k základnej metodike Tréningu Fonematického Uvedomovania podľa D.B. Eľkonina a museli sme im povedať, že sme radi, keď máme aspoň jeden šlabikár, aj to z roku XY. No a keď už zakúpime prvouku za 300 eur, tak si ju strážime a opatrujeme pre našich žiakov.“
Ak Sandra Botlíková hovorí najmä o pokrivkávajúcej, či priamo o zlyhávajúcej inklúzii, je to logické. Deti, ktoré v bežnej škole z takých či onakých dôvodov neprospievali, sa totiž často dostávajú práve na Svrčiu.
„Prišla k nám siedmačka, ktorá nevedela čítať ani písať. Od septembra minulého roku sa začala učiť Braillovo písmo. Našťastie, je veľmi šikovná a onedlho s ňou prejdeme na počítačovú prípravu. Žiaľ, ideme úplne od začiatku, pretože v bežnej škole nemala ani počítač. Od informatiky bola oslobodená, lebo to vraj nevidiaci nezvládne, nechodila ani na telesnú výchovu, aby sa jej niečo nestalo atď., atď. Aj samotná škola si uvedomovala, že to nie je v poriadku, no až po niekoľkých rokoch sa podarilo presvedčiť samotných rodičov.“
Z bežných škôl k nim prichádzajú deti nielen s vedomostnými deficitmi, ale podľa Sandry Botlíkovej aj s rôznymi zraneniami z neprijatia v kolektíve: „Deti sú často vyčleňované na okraj, izolované príliš ochranárskymi asistentmi, majú tzv. naučenú bezmocnosť, v rámci ktorej čakajú, že im vždy niekto vytiahne stroj z kufríka, podá tašku, odnesie pomôcky do vedľajšej triedy. Pritom ide často o šikovných žiakov, ktorí u nás počas niekoľkých mesiacov doslova rozkvitnú. Viackrát sme si napríklad všimli, že žiak vedel vedomosti prezentovať ústne, ale bol úplne zvyknutý na to, že mu všetko zapisuje asistent. “
Sandre Botlíkovej prekážajú najmä chýbajúce štandardy a kontrolné mechanizmy: „Všade, či už ide o marginalizovanú komunitu, alebo o rodičov zo vzdialených menších miest, ktorí nechcú dať dieťa na internát, by sa malo dbať na to, aby žiak v inklúzii dosiahol stanovené minimum.“
Teória verzus prax
Jednou zo zastávok na ceste za vzdelaním detí so znevýhodnením je aj už spomenutá poradňa, sídliaca v rovnakej budove ako špeciálna škola. Jej riaditeľom je Marek Hlina: „Rodičom ponúkame možnosti, ale nesnažíme sa ich nijako ovplyvňovať. Oboznamujeme ich s výhodami a úskaliami inklúzie, ale aj špeciálnej školy a konečné rozhodnutie je na nich. Špeciálnu školu môžu spoznať priamo tu u nás a tie bežné navštevujú individuálne, podľa svojho výberu.“
Oddelenie poradní od špeciálnych škôl malo mať za cieľ aj to, aby boli pri svojich odporúčaniach nezávislejšie a slobodnejšie. Ani predtým sa však podľa Mareka Hlinu nedialo žiadne „dohadzovanie“ detí do špeciálnych škôl.
„Je to presne naopak. Keď sa rodičia rozhodnú pre inklúziu, sme pripravení všemožne im pomáhať. Hovoríme im, že sa na to treba pripravovať v predstihu, stretnúť sa s učiteľmi a školským podporným tímom a myslieť aj na materiálne zabezpečenie inklúzie.“
A opäť sme pri učebniciach, ktoré sú veľkým problémom a vraj budú ešte väčším: „Dobre sa začalo rozbiehať prepisovacie pracovisko v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, ale to má o pár mesiacov úplne skončiť. Mám informáciu, že sa hľadajú možnosti na ministerstve školstva, ale kedy a ako to bude fungovať, zatiaľ neviem.“
Marek Hlina hovorí, že legislatívne rámce sú u nás nastavené dobre: „Na papieri máme popísané všetko – ratifikované medzinárodné dokumenty, metodické príručky a podobne. Za teóriou však ďaleko zaostávajú finančné a ľudské kapacity. A čo ma mrzí najviac, školy nevyužívajú ani tie možnosti, ktoré majú, napríklad konzultácie s poradenskými centrami, naše návštevy u nich a podobne. Stále nie úplne chápu, že ich nechceme kontrolovať, ale pomôcť.“ Často pritom naozaj nejde len o peniaze: „Rodičia zvyknú argumentovať povinnosťou škôl prijať ich dieťa na vzdelávanie. Je však rozdiel prijať a prijať. Niekedy je lepšie obísť si viacero škôl a vybrať tú, ktorá možno nie je k bydlisku najbližšie, ale už na prvý pohľad vidíme ochotu riešiť špecifické problémy dieťaťa. Keď sa v škole od začiatku stretávame s výhovorkami, rôznymi kľučkami a s častou odporovacou spojkou „ale“, nemá zmysel ísť hlavou proti múru.“
Spoza katedry
Kľúčová je podľa Mareka Hlinu osobnosť triedneho učiteľa alebo učiteľky. Na jednu takúto pedagogičku s rozprávkovým menom Bohdana Kráľová ma hneď aj nasmeroval. Učí v jednej zo základných škôl v Trenčíne. Jej žiačka, ktorú budeme volať Andrea, prišla do prvého ročníka ako slabozraká.
„Už od začiatku sme spolupracovali s bratislavskou poradňou a zároveň s Úniou nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Zoznámili nás s pomôckami a prišli sa pozrieť na naše hodiny, videli, ako fungujeme, a dávali nám pripomienky, čo by sa dalo zlepšiť. Okrem toho je tam veľmi dobrá spolupráca s Andreinými zákonnými zástupcami a takisto som mala výbornú asistentku. Podporuje nás aj vedenie školy. Ak som sa napríklad potrebovala uvoľniť z vyučovania, aby som mohla ísť na špeciálne vzdelávanie, nebol s tým žiadny problém. Cieľom bolo vyladiť opatrenia tak, aby vyhovovali žiačke so zrakovým postihnutím, ale aby zároveň neobmedzovali ostatných žiakov v triede, v ktorej sú aj ďalšie deti, vyžadujúce si individuálny prístup, napríklad s ADHD, s Aspergerovým syndrómom a podobne.“
V rozsiahlom rozhovore spomíname rôzne „zlepšováky“, od drobností, keď sa Andreina skrinka označila výraznou 3d nálepkou, cez šlabikár so zväčšeným písmom, po zošity s hrubými čiarami. Andrei sa zrak začal postupne zhoršovať a v tretej triede už pokračuje ako nevidiaca, čo prinieslo potrebu iných a nových podporných opatrení. Jej vzdelávanie však podľa Bohdany Kráľovej napreduje dobre: „V triede máme aj ďalších žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Žiaci si uvedomujú túto rôznorodosť a to, že hoci má každý iné možnosti a limity, dokáže do kolektívu niečo priniesť. Aj Andrea, hoci je nevidiaca, vo viacerých oblastiach preukazuje nadpriemerné schopnosti.“
Rušenie ostatných žiakov, neprítomnosť asistentky na niektorých hodinách, presuny z učebne do učebne, zo začiatku aj istá izolácia žiačky a ochranársky prístup dospelých, psychologická pomoc pri zmierovaní sa so stratou zraku, prechod na Braillovo písmo. Bolo toho až-až, ale keď sme touto horou problémov v rozhovore s Bohdanou Kráľovou krok po kroku kráčali, zrazu sa nič z toho nezdalo byť neprekonateľné. Andrea sa plnohodnotne zapája aj na výtvarnej či telesnej výchove, nevynecháva ani mimoškolské aktivity, ako sú exkurzie, krúžky, absolvovala korčuliarsky či plavecký výcvik a chystá sa s triedou aj do školy v prírode. Podľa triednej učiteľky je táto žiačka dobre prijatá aj v kolektíve.
„Aj vďaka tomu, že je súčasťou všetkých aktivít, deti ju berú ako jednu z nich. Ak sa vyskytnú nejaké posmešné poznámky, tak len od detí z iných tried, a naši si spolužiačku hneď zastávajú. Andrea sa s nimi na chodbe naháňa, alebo sa hrajú na slepú babu. Tohto sme sa tiež zozačiatku trochu obávali, ale funguje to a je to oveľa lepšie ako v časoch, keď bola pri Andrei asistentka aj počas prestávok. Pre Andreu je charakteristické to, že chce robiť všetko sama. Ukázala nám, že nemusíme byť až takí nápomocní. Malo to však aj druhú stránku. Andrea chcela robiť naozaj všetko ako vidiaca, používať tie isté pomôcky na výtvarnej výchove, na geometrii a najprv odmietala aj Braillovo písmo. Potom sme však s bodkami oboznámili celú triedu a deti to veľmi zaujalo. Andrea zbadala, že je to niečo príťažlivé, za čo sa nemusí hanbiť. Naopak, deti ju skôr obdivujú, lebo po zvládnutí písaných a tlačených písmen jej pribudla ešte ďalšia abeceda.“
Bohdana Kráľová hovorí, že finančné zabezpečenie inkluzívneho vzdelávania by mala na svoje plecia prevziať škola. Aká je však realita?
„Príspevky, ktoré sme na to dostali, všetko pokryť nemôžu. Zabezpečili sme pichtov stroj na písanie Braillovho písma a Zy-Fuser na výrobu reliéfnych obrázkov. Nakúpili sme aj papiere. Už teraz sme ako škola objednali aj prepis učebníc pre štvrtý ročník. So zabezpečovaním potrebných vecí nám však pomáhajú aj Andreini zákonní zástupcovia.“
Bohdana Kráľová pripúšťa, že prítomnosť žiačky so špecifickými potrebami v triede kladie vyššie nároky aj na učiteľa, a to nielen počas vyučovacích hodín.
„Najmä zo začiatku to bolo pre mňa veľa informácií, ale zároveň to bolo nové a zaujímavé. Poháňa ma aj to, že Andrea je pre učenie veľmi zapálená. Treba zároveň povedať, že nie každý učiteľ si môže dovoliť venovať svoj voľný čas takémuto vzdelávaniu. Poviem to takto. Keby sme boli s partnerom obidvaja učitelia, asi by som to robiť nemohla. Mám kolegyne, ktoré musia byť v dvoch prácach, aby utiahli rodinu a majú kopu iných starostí.“
Takže čo? Hľadajte učiteľku, ktorá nemá existenčné problémy a tá bude mať čas aj na psychohygienu, aj na dobrú prípravu do školy? Takéto jednoduché to samozrejme nie je. Veci musia do seba jednoducho zapadnúť a spolupracovať musia naozaj všetci, tak ako v tomto prípade. A čo ešte?
„Treba v tom nájsť nejaký balans. Určite by bolo jednoduchšie učiť homogénnu triedu, kde nie sú žiaci so špecifickými potrebami, ale našou snahou by malo byť začlenenie aspoň tých, u ktorých to možné je, teda u detí, ktoré nemajú výrazne narušený intelekt,“ myslí si Bohdana Kráľová. „Napríklad v prípade Andrei, o ktorej celý čas hovoríme, je inklúzia určite dobrou voľbou. Ona je „iba“ nevidiaca, ale jej kognitívne schopnosti, jej socializácia a ďalšie potrebné zručnosti, sú veľmi vysoké. Zároveň si však myslím, že na Slovensku nemáme inklúziu v pravom slova zmysle. Robíme, čo môžeme, ale chýbajú prostriedky,“ uzatvára zanietená pedagogička Bohdana Kráľová.
Michal Herceg
