Hoci letopočtov by sme mohli uviesť niekoľko, stredovek v nasledujúcich riadkoch bude ohraničený v súlade s historiograficky akceptovaným úzom, tzn. zhruba od zániku Západorímskej ríše v roku 476 do objavenia Ameriky v roku 1492. Oko bolo v tomto období pre človeka viac než len zmyslovým orgánom. Bolo „zrkadlom duše“, akousi bránou, cez ktorú do tela vstupovalo svetlo, metaforou božskej prítomnosti. Stredoveká oftalmológia bola v Európe dlho považovaná za disciplínu plnú povier. Očné lekárstvo v priebehu oných desiatich storočí predstavovalo dynamický proces transformácie, kde sa miešala tzv. galénovská medicína, arabská a perzská optika a praktická zručnosť potulných ránhojičov.
Na úvod treba poznamenať, že vývoj medzi Západom a Východom bol značne odlišný. Západná vzdelanosť sa vo svojom vnútornom delení od kláštornej po scholastickú medicínu, začala naplno v oblasti lekárskych vied etablovať až vznikom Salernskej lekárskej školy, resp. založením prvých európskych univerzít. Na druhej strane, medicína v oblasti bývalej Východorímskej, neskoršej Byzantskej ríše a priľahlej časti Arabského polostrova a severnej Afriky, čerpala priamo z kontinuity antickej vzdelanosti a všetkého progresívneho, dynamického a objavného, s čím staroveký svet prišiel.
Východiská a transformácia
Základné teoretické rámce stredovekej oftalmológie vychádzali z antickej tradície, predovšetkým z prác hippokratovských lekárov (Corpus Hippocraticum), z Galénových diel a traktátov arabských a perzských učencov. V západnom svete však trvalo relatívne dlho, kým sa rozvinutá antická veda dostala na svetlo sveta.
Zrak mal nielen fyziologický, ale aj hlboký symbolický význam. Svetlo bolo chápané ako metafora božskej pravdy, zatiaľ čo slepotu niektorí chápali ako duchovnú neznalosť, dokonca trest. Biblické príbehy, najmä zázraky uzdravenia nevidiacich Kristom, zohrávali významnú úlohu pri formovaní vnímania očných chorôb. Choroba oka bola často interpretovaná dvojako – ako fyzický problém, vyžadujúci liečbu, ale aj ako akási duchovná skúška. To sa odrážalo v terapeutických postupoch, ktoré kombinovali medicínske a náboženské praktiky, nezriedka aj magické prvky. Modlitby, relikvie či púte k svätým miestam boli bežnou súčasťou terapie.
Významnú úlohu v poskytovaní zdravotnej starostlivosti plnili mnísi v kláštoroch. Práve tam bola koncentrovaná vzdelanosť stredovekého sveta na Západe. Mnísi boli povinní starať sa o chorých a slabých. Na ich ubytovanie slúžili domy pre chudobných a pútnikov alebo mníšsky špitál. Hlavnou motiváciou mníchov k tejto činnosti bola neochvejná láska k blížnemu a bezodplatná nezištná pomoc, čo stálo v protiklade s tým, ako starostlivosť o zdravie prebiehala v predchádzajúcom antickom období. V pokornej práci pre pomoc blížnym mnísi videli službu samotnému Kristovi. Nielenže uchovávali a prepisovali niektoré medicínske texty, ale snažili sa chorých aj prakticky liečiť. V historických prameňoch evidujeme recepty na očné masti, kvapky či obklady, často založené na rastlinných extraktoch.
Napríklad svätá Hildegarda z Bingenu (1098 – 1179) odporúčala rozdrviť fenikel obyčajný alebo svetlík lekársky, ktorých šťava sa zmiešala s medom a pred spánkom natrela na viečka. Táto zmes mala pôsobiť pri zápale spojiviek. V ešte skoršom historickom prameni, v tzv. Baldovom liekopise (Bald’s Leechbook) z polovice 10. storočia, sa odporúčalo rozdrviť cesnak a cibuľu, prípadne pór v mažiari, následne zmiešať s volskou žlčou a vínom. Potom sa zmes nechala deväť dní lúhovať v mosadznej nádobe v studenom prostredí. Malo to účinne pôsobiť napríklad na jačmeň v oku. Zaujímavé je, že tento recept nie je len historickou kuriozitou. Odborníci nedávno zistili, že táto zmes má silné antibakteriálne účinky a skutočne dokáže pôsobiť aj voči rezistentnému zlatému stafylokokovi. Dokazuje to, že stredoveká oftalmológia, hoci opradená vierou, stála na pevných základoch empirického pozorovania.
Patróni a svätci Západného očného lekárstva
V stredovekej Európe sa formovala aj tradícia svätcov očných chorôb. Medzi najvýznamnejších zaiste patrila svätá Lucia (okolo 284 – 304), ktorá sa stala patrónkou slepých a chorých očí (neskôr aj očných lekárov či celkovo medicínskeho odboru oftalmológie). Jej kult bol silný najmä v oblasti Apeninského polostrova, no postupne sa rozšíril do celej Európy. Legenda o jej mučení a spojenie s očami (často zobrazovaná s očami na miske, ktoré si mala sama vytrhnúť a odovzdať tým, ktorí ju mučili) posilňovali jej symbolický význam.
Menovať však môžeme aj ďalej. Svätý Hieroným (347 – 420), jeden z cirkevných otcov, ktorý ako prvý preložil Sväté písmo do latinčiny, sa vo svojich listoch opakovane sťažoval na slabnúci zrak, u svätého Augustína (354 – 430) je zasa téma zraku skôr metaforická a teologická – rozlišoval medzi telesným zrakom a „zrakom srdca“. Vo svojich Vyznaniach písal o tom, ako bol zaslepený hriechom, až kým mu Boh neotvoril oči. Ďalšou významnou postavou bola svätá Otília (okolo 660 – 720), ktorej sa pripisovalo uzdravovanie očných chorôb. Podľa legendy sa narodila slepá a zrak získala pri krste. To viedlo k tomu, že k jej prameňom (napríklad v Alsasku) putovali tisíce ľudí. Z medicínskeho hľadiska to podporovalo hygienu očí. Umývanie čistou pramenitou vodou bolo totiž často účinnejšie než mnohé dráždivé masti.
Títo patróni zohrávali dôležitú úlohu nielen v náboženskom živote, ale aj v každodennej praxi pacientov, ktorí sa na nich obracali s prosbami o uzdravenie.
Základné východiská arabskej a perzskej oftalmológie
Ak reálne niekto v období 10. storočia trpel napríklad šedým zákalom, jeho jedinou šancou na uzdravenie nebol Paríž ani Londýn, ale Bagdad či Káhira. Práve tam, v tieni minaretov a v chlade knižníc, sa oftalmológia zrodila ako samostatná a vysoko rešpektovaná veda. Očné lekárstvo počas obdobia stredoveku v oblasti Arabského polostrova a priľahlých geografických častí predstavovalo jednu z najvyspelejších odvetví medicíny, tzv. islamského zlatého veku (v období 9. – 13. storočia). Štúdium zraku, oka ako orgánu, nadobudlo mimoriadny význam, vďaka čomu vznikla systematická veda, ktorá zásadne ovplyvnila aj neskorší vývoj európskej oftalmológie.
Prvá skutočná lekárska akadémia bola založená v Gundišápure, kde sa antická teória a poznanie stretli s indickou praxou a perzským zmyslom pre poriadok. Práve tento „intelektuálny most“ umožnil, aby sa vedomosti o oku nestratili v prepadlisku dejín, ale prežili a neskôr rozkvitli v islamskom zlatom veku. Okolo roku 556 sa na tomto mieste stretli arabskí, grécki, sýrski či židovskí intelektuáli, ktorí z neho spravili vzdelanostné centrum. Keď byzantský cisár Justinián nechal zatvoriť filozofické školy v Aténach, učenci neutiekli do exilu s prázdnymi rukami. Do Gundišápuru so sebou priniesli vzácne zvitky lekárskych autorít starovekého sveta.
Ďalším kľúčovým faktom pre rozvoj arabskej a perzskej medicíny, obzvlášť oftalmológie, bolo založenie tzv. Domu múdrosti v Bagdade. V rámci neho sa sústredilo značné množstvo popredných učencov, ktorí pracovali s textami antickej vzdelanosti. Tieto texty prekladali do arabčiny a zdokonaľovali na základe vlastných skúseností. Aj takto sa množstvo diel antickej vzdelanosti (medzi ktorými nechýbali hippokratovský korpus, Galénove diela a podobne) zachovalo do dnešných dní.
Je dôležité poznamenať, že v oblasti Blízkeho východu a severnej Afriky bola frekvencia výskytu rôznych očných ochorení, ako napríklad šedý zákal alebo trachóm, skutočne vysoká. Klimatické podmienky, prach, intenzívne slnečné žiarenie a široké spektrum infekcií viedli k tomu, že sa oftalmológia ako špecializácia profilovala relatívne samostatne. V podstate aj súčasná terminológia v oblasti očného lekárstva vychádza z termínov, ktoré arabskí lekári zaviedli pred viac ako tisícročím.
Významní predstavitelia
V súvislosti s bagdadským Domom múdrosti nemožno nespomenúť Johannitia, ako znie zlatinizované meno Hunajna ibn Isháka. Okrem iného mal byť známy tým, že v rámci prechádzok po bagdadských uliciach zvykol recitovať Homéra. Bol odborníkom na Galénove diela, z ktorých preložil viac ako sto, a vďaka nemu sa mnohé z nich zachovali do dnešných dní. V 9. storočí napísal Knihu desiatich pojednaní o oku, ktorá obsahovala prvé systematické nákresy anatómie oka v dejinách. Išlo de facto o prvú systematickú učebnicu oftalmológie. Autor v nej prepojil Galénovu anatómiu s vlastnými pozorovaniami. Arabskí učenci ako prví správne popísali rohovku, dúhovku, šošovku a sklovec ako samostatné entity.
Rhazes, resp. Muhammad ibn Zakarijá al-Rází, ktorý žil na prelome 9. a 10. storočia, sa venoval viacerým oblastiam medicíny a filozofii medicíny ako takej. Bol známy ako všestranný klinik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov bagdadskej lekárskej školy. V súvislosti s oftalmológiou rozlíšil kataraktu (šedý zákal), ktorú považoval za liečiteľnú operáciou (vytlačením šošovky), a glaukóm (zelený zákal). Ten identifikoval ako oveľa závažnejší stav spojený s vnútorným tlakom v oku, pričom varoval, že v pokročilých štádiách vedie k nezvratnej slepote. Jeho teória „videnia“ tkvela v tom, že obraz sa prenáša vzduchom a dutým očným nervom do mozgových komôr, kde sídli životný duch.
Jesu Haly alebo Alí ibn Ísá, prezývaný tiež al-Kahlal, čo doslovne znamená očný lekár, ktorý žil v období 10. a 11. storočia, je známy predovšetkým svojím dielom Pripomienky očným lekárom. Ako prvý v ňom popísal a klasifikoval viac ako 130 očných diagnóz. V prvej časti opísal anatómiu a fyziológiu oka, v druhej ochorenia sklovca, šošovky, sietnice a zrakového nervu a v tretej vnútorné choroby oka, ktoré nemožno poznať vyšetrením. Je pozoruhodné, že viaceré z jeho opisov (napríklad symptómy trachómu alebo rôzne formy zápalov spojiviek) sú z medicínskeho hľadiska presné dodnes.
Azda najznámejším lekárom východného priestoru bol Avicenna, resp. Abú Alí al-Husajn ibn Abdulláh ibn Síná. Do dejín medicíny prispel svojim Kánonom medicíny, ktorý predstavuje vrchol stredovekej syntézy poznatkov o medicíne. V súvislosti s očami tvrdil, že nie sú izolovanými orgánmi. Zdôrazňoval, že zdravie očí priamo súvisí so stavom mozgu, žalúdka a celkovou rovnováhou telesných štiav. Avicenna bol vo svojej dobe neprekonateľný v opise anatómie. Ako jeden z prvých detailne a správne opísal šesť okohybných svalov (štyri priame a dva šikmé), ktoré ovládajú pohyb očnej gule. Jeho opisy zrakového nervu (nervus opticus) a jeho kríženia boli na tú dobu mimoriadne presné. Veril, že zrakový nerv je dutý, aby ním mohol prúdiť „vizuálny duch“ (pneuma), čo bola dobová predstava o prenose nervových vzruchov, ktorú medicína opustila až o mnoho storočí neskôr.
Keď sa Východ stretol so Západom
Hoci sa cesty oftalmológie na Západe a Východe spočiatku rozchádzali – kým Európa hľadala svetlo v modlitbách a kláštornej tichosti, islamský svet ho precízne meral a operoval – v 12. a 13. storočí došlo k nevyhnutnému stretnutiu. Latinské preklady diel Avicennu a Rhazesa zaplavili novovznikajúce európske univerzity a začali prebúdzať vedu z letargie.
Nemôžeme povedať, že stredoveká oftalmológia bola obdobím „temna“ (tak ako ani samotný stredovek ním nebol). Od mystického vnímania oka ako „zrkadla duše“ prešlo ľudstvo k pochopeniu tohto orgánu ako zložitého optického mechanizmu. Stredoveký človek sa na oko nedíval len ako na optický nástroj, ale ako na vzácny dar. Či už boli oči liečené modlitbou k svätej Lucii, alebo precíznym chirurgickým zákrokom podľa Avicennu, cieľ bol vždy rovnaký, a to priniesť svetlo tam, kde hrozila tma. Práve táto dynamická syntéza duchovnej úcty a vedeckej zvedavosti položila základy, na ktorých stojí dnešná oftalmológia, ktorá nás učí nielen vidieť, ale aj rozumieť hĺbke a zložitosti ľudského zraku.
Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva
Použitá literatúra
Fuchs, Amanda L. et al.: Characterization of the antibacterial activity of Bald’s eyesalve against drug resistant Staphylococcus aureus and Pseudomonas aeruginosa. PLoS One, 13, 2018, 11, doi: 10.1371/journal.pone.0208108
Gerinec, Anton: História oftalmológie. Bratislava: Kapos, 2009.
Gogola, Matej: Úvod k dejinám stredovekej medicíny v stredoeurópskom priestore. In Múcska, Vincent – Rybár, Lukáš – Rošková, Daniela (eds.): Stredná Európa v premenách času 2. Štúdie k sociálnym dejinám. Bratislava: Veda, 2023, s. 555-600.
Haq, Imran – A Khatib, Humayun: Lighz zo the Dark Ages: The Arabist Contribution to Western Ophtalmology. Oman J Ophtalmol., 5, 2012, 2, s. 75-78.
Magner, Lois N.: A History of Medicine. Boca Raton; London; New Your; Singapore: Taylor & Francis, 2005.
Porter, Roy: Dějiny medicíny. Od starověku po současnost. Praha: Prostor, 2013.
Tabatabaei Seyed M. – Sabetkish Nastaran – Tabatabaei Seyed M. A.: Ophthalmology in Persian medicine. J Med Ethics Hist Med., 7, 2014 PMID: 26587199; PMCID: PMC4648193.
Schott, Heinz: Kronika medicíny. Bratislava: Fortuna Print, 1994.
Siraisi, Nancy G.: Medieval and Early Rennaisance Medicine. An Introduction to Knowledge and Practice. Chicago; London: University of Chicago Press, 1990.
