Dnes si už nikto presne nevybavuje, ako to celé vzniklo. Isté je, že jedno vlákno sa ťahalo od pomerne početnej skupiny okolo Tyflocentra a Tyfloservisu. Druhé od Střediska Teiresiás, ktoré pre študentov so špecifickými potrebami hľadalo možnosti aplikovanej telesnej výchovy. Tretie zas od študentov bezpečnostných zložiek, ktorým profesijný život sľuboval aj stretnutia so špecifickými skupinami obyvateľstva, a na tie sa bolo treba dôkladne pripraviť. Pozvoľna sa objavili prvé kurzy sebaobrany žien, postupne sa začalo hovoriť o deťoch, senioroch a napokon aj o nás. Všetko sa to nejako zmotalo do jedného klbka a vyústilo v kurzy sebaobrany pre ľudí so zdravotným postihnutím.
„Metodiku sme si viac-menej vytvorili sami,“ hovorí odborná asistentka na Katedre tělesné výchovy a společenských věd Fakulty sportovních studií Masarykovej univerzity Mgr. Jitka Reguli Čihounková, PhD. „ Rešerš, ktorú sme si dali urobiť, nás síce upozornila na kurzy sebaobrany pre ľudí so zdravotným postihnutím u nás i v zahraničí, ale za vhodné východisko sme to nepovažovali. Ukázalo sa totiž, že takáto ponuka sa objavuje pomerne zriedkavo, keď, tak sa pozornosť sústredila takmer výlučne na fyzickú zdatnosť a celý koncept nebol podložený znalosťami špecifík tej ktorej skupiny. Pravdaže, aj na našich kurzoch sa učíme, ako sa brániť, keď vás niekto, povedzme, zhodí z vozíka, keď vám chce zabrániť v pohybe, ukazujeme si možnosti, ako sa z takej situácie dostať, ale ani zďaleka to nie je všetko. Ak človek sebaobranu zvládne, s veľkou pravdepodobnosťou tieto vedomosti a zručnosti nikdy nevyužije. Nebude musieť.“
Odborníci z Brna si boli vedomí toho, že každá špecifická skupina čelí špecifickým hrozbám. Prostredníctvom dotazníka vyslaného cieľovej skupine ich zosumarizovali a vypracovali návrhy preventívnych a obranných stratégií. Pochopiteľne, metodika ponúkne „len“ inšpiráciu, riešenie konkrétnej situácie je potrebné prispôsobiť individuálnym možnostiam.
Najlepšie je, keď sa z toho vyrozprávate
Tréningy na Masarykovej univerzite si ale nepredstavujte ako hodiny a hodiny útokov, úderov a protiúderov, pádov a zviechaní. Áno, istý čas je vyčlenený fyzickej obrane (napr. spôsobom, akým sa možno vymaniť zo zovretia a pádovým technikám), väčšia pozornosť sa ale venuje zdokonaleniu komunikačných zručností, napr. tomu, ako sa dôrazne slovne vymedziť či ako požiadať o pomoc. Trénuje sa neverbálne správanie (napr. sebavedomý postoj tela a výraz tváre), hovorí sa o postkonflikte (napr. čo robiť bezprostredne po napadnutí, kam ísť, kde hľadať pomoc). Sebaobrana ale učí aj myslieť, zhodnocovať riziká, plánovať preventívne opatrenia a byť ostražitý. Zoberme si obyčajnú cestu do práce: Koľko peňazí mám pri sebe? Naozaj musím mať takú veľkú hotovosť? Sú cenné veci, ktoré sa chystám odniesť, na jednom mieste? Viem ich zabaliť tak, aby nepútali pozornosť? Kadiaľ povedie moja trasa? Pôjdem sama, alebo ma (aspoň na kúsku) môže niekto odprevadiť? A pokiaľ hovoríme o ľuďoch s postihnutím, hovoríme aj o odbúraní strachu zo samostatného pohybu. Pokračuje Mgr. Alena Skotáková, PhD., odborná asistentka Katedry tělesné výchovy a společenských věd Fakulty sportovních studií Masarykovej univerzity.
„Gro našich kurzov tvoril tréning komunikačných stratégií. K účastníkovi so zdravotným postihnutím pristúpil asistent a začal ho napr. slovne obťažovať, alebo žiadať peniaze. „Obete“ sme odúčali sklopiť hlavu a mrmlať si popod nos. Sústredili sme sa na to, aby vystupovali sebavedomo, pobádali sme ich k výrečnosti, cvičili asertívnu komunikáciu. Nemenej dôležitý bod bol hovoriť dostatočne nahlas. Plán páchateľa je totiž väčšinou rýchlo a bez odporu od vás čosi získať. Keď to nedostane hneď, môže sa uchýliť k vyhrážkam násilím, čo ale rozhodne nechce, je pozornosť okolia. Odporúčanie preto znie: rázne sa vymedziť, aby všetci okolo vedeli, že som sa s týmto človekom dostala do konfliktu a neprajem si, aby robil to, čo robí,“ vysvetľuje ďalej Alena Skotáková. „Útočníka treba jednoducho vyviesť z anonymity, z toho pokoja, že sa o tú situáciu nikto nezaujíma. Ak už nič iné, váš hlasný prejav ľudí priláka. Aj keby vám hneď nepomohli (ani volanie o pomoc nie vždy pomáha), aspoň sa prídu pozrieť, čo sa deje, a to na odplašenie agresora často stačí. Ale ak viete, že v blízkosti sú nejakí ľudia, určite ich treba aktívne požiadať o zapojenie: „Prosím vás, pomôžte mi, tento pán ma už dosť dlho obťažuje.“ Ale dnes sú k dispozícii aj technické či technologické riešenia, napr. osobné alarmy a pod.“
Ľudia so zdravotným postihnutím na kurze sebaobrany
Predstava, že sa k vám niekto potichu prikradne a vytrhne vám z ruky bielu palicu, patrí skôr do nevydarených filmov, než do bežného života. Reálnejší scenár je, že do vás niekto „omylom“ vrazí, z nepozornosti (dokonca útoku), obviní vás a vystupuje čoraz agresívnejšie. Modelové situácie počas kurzov na Masarykovej univerzite ale ukázali, že biela palica býva užitočnejšia zložená, pretože vtedy sa dá použiť ako zbraň. Vystretá skôr zavadzala. Vodiace psy v našich končinách nie sú cvičené, aby svojho majiteľa bránili, ale svojím štekaním zväčša pozornosť okolia pritiahli, čo takisto pomôže. To, či páchateľ vyťahuje nôž alebo inú zbraň, často nepostrehnú ani vidiaci, takže ľudia so zrakovým postihnutím v nevýhode nie sú. Naozaj ide skôr o to, počúvať svoju intuíciu, dokázať sa vymedziť a z miesta činu odísť.
„V čom sme ale istý rozdiel zaznamenali, sú pohyby,“ priznáva Jitka Reguli Čihounková. „Človek bez zrakovej kontroly má zväčša problém vnímať polohu svojho tela. Najmarkantnejšie sa nám to odhalilo pri precvičovaní pádových techník. Pre nevidiacich bolo napr. náročnejšie uvedomovať si polohu hlavy voči telu, museli sme preto venovať viac času a úsilia tomu, aby sa neudreli do hlavy, resp. aby nepadali so zaklonenou hlavou, čo by mohlo mať fatálne následky. Pri slabozrakých to bolo iné! Hoci videli zle, ale videli, predsa len mohli ten pohľad fixovať na určité miesto, čo dosť pomáhalo.“
Pre ľudí, pohybujúcich sa na vozíku, predstavuje zvýšené riziko skutočnosť, že sú nižšie ako útočník, t. j. hlavu majú veľmi blízko pri ňom. Ďalším špecifikom je, že sa nedá pracovať na veľkú vzdialenosť, pretože by obeti hrozil pád z vozíka. A po páde zrejme dlhotrvajúce a komplikované hojenie nôh. Výhodou ale môže byť to, že vozík sa dá využiť na vymedzenie vzdialenosti a že ľudia, ktorí sa pohybujú na mechanickom vozíku, majú obvykle veľkú silu v rukách. A na tom sa dá stavať.
„Vozík sa ako zbraň využiť nedá, ale niekedy sa dá ujsť. V jednej z modelových situácií sa útočník akurát nadýchol, chcel sa hádať a žiadať peniaze, ale „obeť“ sa zrazu otočila na vozíku, a keďže bol elektrický, frčala si to preč veru poriadne rýchlo. Útočníka to úplne paralyzovalo. Rovnako, ako keď sa jeden z našich frekventantov po slovnom útoku na vozíku odrazu postavil, zišiel z neho a urobil zo dva kroky. V skutočnosti viac urobiť nedokázal, ale pre útočníka to bol obrovský šok a ušiel on,“ spomína s úsmevom Alena Skotáková.
Treba ale povedať, že niektoré vozíky je možné upraviť (sú na to celé systémy), tzn., že sa nejaká časť vozíka dá odňať a použiť ako zbraň. Pravdaže, zbraňou môže byť aj barla, a to pre ľudí s postihnutím, ako aj pre seniorov. Opäť je to rôzne – jeden zvládne bojovať opierajúc sa len o jednu ruku, druhý je schopný zaprieť sa, tretí musí situáciu zvládnuť „len“ komunikačne. V prípade, že sa ocitne na zemi, učí sa padať tak, aby nedošlo k zraneniu, aby mal barly na dosah ruky a mohol ich použiť na pasívnu obranu.
Pripomínajúc si dôležitosť komunikácie, automaticky sa mi na jazyk tlačí otázka, ako sa táto fáza sebaobrany rieši s nepočujúcimi, ktorí sa nemôžu brániť slovne. Odpoveď mi poskytla Jitka Reguli Čihounková. Zdôraznila, že aj keby neovládali slovenčinu, vždy budú schopní vyludzovať nejaké zvuky. Keď chce ale páchateľ rečami niekoho vyprovokovať a ten niekto nereaguje, väčšinou ku konfliktu ani nedôjde.
A čo ľudia s mentálnym postihnutím? Niektorí chodievajú sami. Dokážu vyhodnotiť riziko, ktoré im hrozí?
„Viete, ono vyhodnotiť riziko je náročné aj u človeka bez postihnutia,“ hovorí Alena Skotáková. „My sa spolu snažíme osvojiť si preventívne stratégie, napr. povedať človeku na ulici: „Prepáčte, ja sa nesmiem rozprávať s cudzími ľuďmi.“, „Je mi nepríjemné rozprávať s cudzími ľuďmi.“ Alebo „Nebudem sa s vami rozprávať.“.“
Situácia na Slovensku
Zákon č. 274/2017 o obetiach trestných činov definuje zvlášť zraniteľnú obeť ako:
- dieťa – osoba mladšia ako 18 rokov (ak nie je vek známy a existuje dôvod domnievať sa, že je dieťaťom, je považovaná za dieťa, kým sa nepreukáže opak)
- osoba staršia ako 75 rokov
- osoba so zdravotným postihnutím
- obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu nedobrovoľného zmiznutia, trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby, trestného činu spáchaného organizovanou skupinou, niektorého z trestných činov proti ľudskej dôstojnosti, niektorého z trestných činov terorizmu alebo trestného činu domáceho násilia
- obeť trestného činu spáchaného násilím alebo hrozbou násilia z dôvodu jej pohlavia, sexuálnej orientácie, národnosti, rasovej alebo etnickej príslušnosti, náboženského vyznania alebo viery
- obeť iného trestného činu, ktorá je vystavená vyššiemu riziku opakovanej viktimizácie alebo druhotnej viktimizácie zistenému na základe individuálneho posúdenia obete a jej osobných vlastností, vzťahu k páchateľovi alebo závislosti od páchateľa, druhu alebo povahy a okolností spáchania trestného činu.
Masarykova univerzita pripravuje budúcich zamestnancov civilných i ozbrojených bezpečnostných zložiek, justičnej stráže, nápravno-výchovných zariadení, štátnej i mestských polícií, pracovníkov pôsobiacich pri ochrane letísk a železníc atď. S ľuďmi so zdravotným postihnutím sa učia efektívne komunikovať, spolupracovať a v prípade potreby s nimi aj manipulovať. Paragrafy však uvádzajú „len“ odporúčania, školenia, kde možno získať praktické zručnosti, zabezpečuje univerzita. Ako sú na prácu s obeťami so zdravotným postihnutím pripravovaní policajti v Slovenskej republike, som sa spýtala npor. Mgr. Petra Habaru z odboru komunikácie a prevencie Prezídia Policajného zboru (PZ).
„Príslušníci PZ, ktorí vykonávajú úkony trestného konania, boli a sú kontinuálne vzdelávaní aj na prácu so zraniteľnými osobami, kam možno zaradiť aj osoby so zdravotným postihnutím. Pre ilustráciu možno spomenúť, že v období od roku 2018 do februára 2020 bolo v spolupráci s Akadémiou PZ realizované školenie pre vyšetrovateľov a poverených príslušníkov pod názvom „Zvlášť zraniteľné obete, vyšetrovanie a prístup k obeti“. Absolvovalo ho 3039 policajtov. Odbor kriminálnej polície Prezídia PZ však s Akadémiou PZ spolupracuje aj na realizácii ďalších vzdelávacích projektov pre vyšetrovateľov, v ktorých je obsiahnutá aj téma komunikácie s zvlášť zraniteľnými obeťami v rámci využívania tzv. špeciálnych výsluchových miestností. Tieto sú prispôsobené tak, aby u obete eliminovali nepríjemné zážitky spôsobené štandardným prostredím policajných útvarov. Pre potreby špeciálnych výsluchových miestností boli v spolupráci so psychológmi spracované aj dve metodické pomôcky. Ich súčasťou je aj téma komunikácie s osobami so zdravotným postihnutím,“ dopĺňa Peter Habara.
Vzdelávanie príslušníkov PZ vo všeobecnosti zastrešuje Centrum vzdelávania a psychológie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a Akadémia PZ. Príslušníci kriminálnej polície majú k téme zvlášť zraniteľných obetí k dispozícii inštruktážno-metodické materiály, organizované sú viaceré vzdelávacie aktivity a projekty, v rámci ktorých sa otvára aj problematika komunikácie a vedenia výsluchu zvlášť zraniteľných osôb.
„Pri služobnom zákroku proti tehotnej žene, osobe vysokého veku, osobe so zjavnou telesnou chybou alebo chorobou a proti osobe mladšej ako 15 rokov je policajt oprávnený použiť z donucovacích prostriedkov iba hmaty, chvaty a putá. Ostatné donucovacie prostriedky je oprávnený použiť len vtedy, keď útok týchto osôb bezprostredne ohrozuje životy a zdravie iných osôb, policajta, alebo hrozí závažná škoda na majetku a nebezpečenstvo nemožno odvrátiť inak,“ reaguje na ďalšiu otázku Peter Habara. „Proti osobe so zjavnou telesnou chybou alebo chorobou je teda možné použiť iba taxatívne vymedzené donucovacie prostriedky, pričom to, ktorý z nich policajt použije, závisí od konkrétnej situácie,“ uzatvára Peter Habara z Prezídia PZ.
Dušana Blašková
