Ľudské oko fascinovalo, ale aj desilo už odpradávna. Oko mohlo byť naprieč stáročiami chápané ako brána k svetu, zdroj poznania, zrkadlo duše, no zároveň vždy predstavovalo krehký párový orgán, skutočne citlivý a náchylný na zranenie či široké spektrum ochorení. V starovekom svete, keď ešte neexistovali vynálezy podobné okuliarom a očným šošovkám, alebo chirurgické nástroje v dnešnom zmysle slova, sa ľudia snažili chápať a liečiť choroby očí prostredníctvom magických praktík, zariekadiel, amuletov, bizarných zmesí rastlinných a živočíšnych produktov (zvieracia žlč, olej, mlieko, masť, pivo či smola), empirických pozorovaní i prvých (i)racionálnych pokusov o medicínske vysvetlenie. Dejiny oftalmológie preto poskytujú jedinečné okno do myslenia starovekých civilizácií.
Démon verzus „lekársky recept“ alebo Očné lekárstvo v medziriečí Eufratu a Tigridu
Najstaršie písomné záznamy o chorobách očí nachádzame na klinových tabuľkách z oblasti úrodného polmesiaca – Mezopotámie, starých viac než 3 000 rokov. V tzv. asýrskych a babylonských lekárskych zbierkach sa objavujú všeobecne opisované diagnózy ako „oko, ktoré je zakalené“ alebo „oko, ktoré ustavične plače“, prípadne „bolesť očí a neschopnosť zniesť svetlo“ či „opuch očí s ťažkými viečkami“. Známa je tiež tabuľka s textom:
Oko, ktoré zachvátil démon slepoty, nech sa rozjasní!
Ako keď sa roztrhnú mraky a vyjde slnko,
Nech sa roztrhnú závoje, ktoré zatemňujú oko tohto muža!
Marduk, veľký liečiteľ, nech vloží svoju ruku a očistí oko, ktoré je choré.
Ochorenie bolo v starovekej Mezopotámii vo všeobecnosti považované za dôsledok predchádzajúcich previnení, čo znamenalo, že postihnutý si za ne v podstate mohol sám. Chorobám bolo možné predchádzať dodržiavaním náboženských nariadení a spoločenských pravidiel a noriem. Bolesti hlavy, horúčka či impotencia boli chápané ako zlé znamenia a ich liečba bola založená na hľadaní démonov, ktorí boli za neduhy zodpovední. Ľudí mali obklopovať neviditeľní démoni, ktorí boli pôvodcami chorôb. Niektorí démoni spôsobovali horúčky, iní ochorenie pečene, ďalší zasa spôsoboval kožné ochorenia. Všetky empirické liečebné postupy boli sprevádzané prognózami, založenými na znalostiach astrológie, horoskopov či veštby zo zvieracích vnútorností.
Keďže boli choroby pripisované pôsobeniu démonov či bohov, liečba mala rituálny charakter, napr. prostredníctvom modlitieb k Mardukovi, používali sa tiež zaklínadlá a amulety. Marduk (syn patróna a otca lekárov menom Enki, ktorý bol v sumerskej mytológii stvoriteľom celého ľudstva) bol pánom bohov, boh mesta Babylon, vôd, plodnosti, polí a boh zaháňajúci ochorenia. Mardukovym najznámejším synom bol zasa Nabú, boh múdrosti, písma, vedy a lekárstva. Významnou bohyňou bola aj Gula, ktorá mala dotykom svojich rúk kriesiť mŕtvych a zaoberala sa liečivami a jedmi. Jej manžel, boh vojny a lovu Ninurta mal zasa schopnosť zbaviť človeka chorôb, ktoré boli spôsobené kliatbou. S komplikáciami ohľadom zdravia očí mohol mať teda v Mezopotámii dočinenia každý z nich.
Na hlinených textoch sa objavujú aj presné recepty na masti a kvapky. Používali sa oleje, živica, med, mlieko či rastlinné extrakty, aby „sa oko rozjasnilo“. Med – známy pre svoje antibakteriálne účinky – sa využíval napríklad pri spomínanom opuchu oka, keď mal byť s roztlačeným cesnakom nanesený na viečko. Už vtedy existovala snaha odlíšiť jednoduché zápaly od vážnejších ochorení, hoci bez znalosti anatómie oka. Retrospektívnou diagnostikou dnes vieme určiť, že ľudí v oblasti úrodného polmesiaca ohrozovali katarakta, zápal spojiviek, glaukóm, blefaritída alebo trachóm.
Staroveký Egypt a Hórovo oko
Jedna z najinvenčnejších starovekých civilizácii, Staroveký Egypt, je fascinujúca nielen pyramídami, múmiami a papyrusmi, ale aj užšou špecializáciou jednotlivých odborníkov, ktorí sa venovali medicíne. Už grécky historik Herodotos približne v polovici 5. storočia pred Kristom zaznamenal, že „lekárske umenie je u nich rozdelené tak, že každý lekár lieči len jednu chorobu a nie viac. Všade je všetko plné lekárov, lebo jedni liečia oči, druhí hlavu, iní zuby, ďalší brucho a podaktorí zasa neviditeľné choroby“. Aj na základe zmieneného výroku vieme, že lekári v Egypte sa špecializovali, ale už dávno predtým ako to Herodotos napísal. Staroegyptská medicína sa rozvíjala od tretieho tisícročia pred Kristom a Egypt bol miestom tíšení bolesti a mnohých zdravotných komplikácií či útrap pre ľudí zo širokého okolia.
O egyptskej medicíne vieme relatívne dosť aj na základe zachovaných lekárskych papyrusov, z ktorých, čo do hĺbky informácií, „vyčnieva“ tzv. Ebersov papyrus (približne 16. storočie pred Kristom), k oftalmológii sa však viaže aj viacero úryvkov zo Smithovho papyrusu (približne 17. storočie pred Kristom). V oblasti, kde ostré slnko púšte a pieskové búrky neustále dráždili zrak, bola starostlivosť o oči dôležitou súčasťou medicínskej praxe.
Vôbec prvým egyptským oftalmológom bol Pepi Ank (v papyrusoch aj ako Irj, resp. Iry; približne 2270 – 2210 pred Kristom), ktorý bol špecialistom v oblasti astrológie a iridológie (alternatívna metóda diagnostiky dúhovky, bielka, zreničky oka s cieľom zistiť celkový stav organizmu). Možno trochu komicky dnes môže znieť titul niektorých lekárov – oftalmológov tej doby, keďže sa nám (ako z Ebersovho papyrusu, tak aj z hrobiek) zachovali informácie, že poniektorí lekári boli lekármi ľavého oka, iní zasa lekármi pravého oka. Každé z očí symbolizovalo niečo iné. Ľavé malo predstavovať Mesiac a vyjadrovalo liečenie a ochranu, pravé oko (Slnko), zasa zdravie a vitalitu. S týmto sa nám spája aj termín Hórovo oko, ktoré bolo nositeľom liečivej sily, dokonca symbolom lekárskeho stavu.
Pokiaľ ide o diagnostiku, starovekí egyptskí lekári sa zaoberali zápalmi (akútnou konjunktivitídou), abscesmi, kontúziami oka (tupé poranenie oka), krvácaniami alebo popáleninami v oblastí očí. Používali sa väčšinou rastlinné, živočíšne a minerálne látky, ktoré sa rozpúšťali v materskom mlieku, oleji, žlči, moči či víne. Liečili tiež šeroslepotu (pomocou hovädzej pečene), trichiázu (nesprávny smer rastu rias smerom k oku, čím dráždia rohovku), opuchy mihalníc a podobne. Špeciálnu kapitolu predstavovala očná kozmetika, ktorá mala súvis s predchádzaním trachómu. Sadze, prípadne čierne uhlie zmiešané s husacou masťou sa aplikovali na vonkajší okraj očí, resp. okraje mihalníc. Účinkom malo byť zredukovanie oslnenia na púšti, taktiež ochrana pred prachom a podľa moderných analýz dokonca stimulácia imunitnej odpovede kože a spojoviek. Znamená to, že aplikácia skutočne znižovala riziko infekcií.
„Zrkadlo choroby“ v antickom lekárstve
Je fascinujúce, že mnohé z egyptských receptov prežili celé stáročia vďaka ich kontinuite v antickom svete hlavne prostredníctvom veľkolepého Corpus Hippocraticum (polovica 5. storočia pred Kristom – 2 storočie po Kristovi), ale tiež Galénových diel, ktoré vznikli v priebehu 2. storočia po Kristovi. Medicína sa racionalizovala, čo znamená, že za vznik a rozšírenie chorôb prestali byť zodpovední bohovia. Hippokratovskí lekári prišli s teóriou štyroch telesných štiav (žltá žlč, čierna žlč, krv a hlien). Ak boli tieto tekutiny v nerovnováhe, vznikol zdravotný problém, ktorému bolo lepšie preventívne predchádzať. Napr. v súvislosti so stratou zraku sa v jednom zo spisov dôvodí nerovnováhou najmä čiernej žlče a hlienu.
V hippokratovskom korpuse nie je dielo venované konkrétne iba očným ochoreniam. Oči sú však vo všeobecnosti vnímané ako „zrkadlo choroby“. Lekár mal pri pacientovi sledovať farbu, lesk, pohyb alebo zakalenie v oblasti oka. Strnulosť pohľadu mala tiež napovedať viac o celkovom zdravotnom stave pacienta. Tvar zreníc, nerovnosť oboch očí, zapadnutie, príp. vypúlenie sa spájalo s horúčkami, ochoreniami mozgu, alebo až smrteľným stavom. V šiestej knihe Epidémií nachádzame termín nyktalopia, ktoré označuje dennú slepotu, resp. nočné videnie. Často sa takto interpretovala fotofóbia u detí.
Pokiaľ ide o problémy so zrakom, netreba zabúdať, že najznámejší grécky básnik bol Homér, ktorý, ako vieme, bol nevidiaci. V jeho podaní to malo symbolický význam v podobe tzv. vnútorného zraku, prípadne inšpirácií múz. Príčiny slepoty v antike boli rôzne, ako napr. katarakta, glaukóm, trachóm, široká škála úrazov či trestov, alebo dôsledok horúčok či otráv.
Rímsky encyklopedista Aulus Cornelius Celsus (približne 25 pred Kristom – 50 po Kristovi) vo svojom diele Vedy (Artes) rozoberal poľnohospodárstvo, rečníctvo, právo, filozofiu, vojenstvo, ale i lekárstvo. Napriek tomu, že pravdepodobne sám lekárom nebol, dodnes je jeho meno s touto profesiou spájané. Z jeho rozsiahleho diela sa zachoval iba spis O lekárstve (De medicina). Táto práca, ktorá vychádza z diel gréckych autorov, predstavuje najlepšie zachovaný antický spis venovaný alexandrijskej medicíne. Celsus pokladal za centrum videnia šošovku a popísal viacero očných ochorení, ako napr. katar, kataraktu, purpulentný zápal oka a orbity, trachóm, jazvu rohovky, ftiriázu mihalníc, pustuly a flyktény a ďalšie.
V dielach Claudia Galéna (129 – 216), azda najvýznamnejšieho lekára všetkých čias, sa takisto vyskytuje definícia viacerých očných chorôb. Galén presadzoval teóriu, že šošovka hrá podstatnú úlohu v percepcii svetla a svetlo prechádza cez zrakový nerv do mozgu. Nervové dráhy rozdelil na senzitívne a motorické, čo bolo pravdepodobne dôsledkom ovplyvnenia tzv. Alexandrijskej lekárskej školy z 3. storočia pred Kristom. Hoci dal Galén medicíne veľmi veľa a jeho traktáty boli často bez kritiky a spochybňovania preberané až do novoveku, ani on nebol neomylný. Dôvodom jeho omylov bola neznalosť anatómie ľudského tela. Pitvy boli totiž v starovekom svete oficiálne zakázané. Ľudské telo bolo posvätné a po smrti nebolo možné ho analyzovať ani pre „vedecké“ účely. Samozrejme, v dejinách sa stretávame s viacerými výnimkami, no fakt, že už Galén považoval oči za mimoriadne dôležitý a zároveň citlivý a komplikovaný orgán, je aj takmer po dvoch miléniách neodškriepiteľný.
Mgr. Matej Gogola, PhD., Univerzita Komenského v Bratislave, Lekárska fakulta, Ústav sociálneho lekárstva a lekárskej etiky, Oddelenie histórie medicíny a zdravotníctva
Použitá literatúra
Ellerhorst, Bernd – Cibis, Gerhard, W.: Roman ophtalmology: A glimpse of our distant past. In Survey of Ophtalmology, 30, 1986, 4, s. 263-266.
Gasson, Walter: Roman Ophtalmic Science (743 B.C. – A.D. 476). In Ophtalmic and Physiological Optics, 6, 1986, 3, s. 255-267.
Geller, Markham, J. – Panayotov, Strahil, V.: Die Babylonisch-assyrische Medizin in Texten und Untersuchungen, Band 10. Mesopotamian Eye Diseases Texts. The Niniveh Treatise. Berlin; Boston: De Gruyter, 2020.
Gerinec, Anton: História oftalmológie. Bratislava: Kapos, 2009.
Güemes, Luciana, A. – Cusumano, A.: Ophtalmology in Ancient Egypt. In Asian Journal of Education and Social Studies, 35, 2022, 4, s. 18-23.
Rošková, Daniela: Antická medicína v provinciách strednej Európy. Zdravie, hygiena a lekárska starostlivosť pre civilné obyvateľstvo a armádu. In Múcska, Vincent – Rybár, Lukáš – Rošková, Daniela (eds.): Stredná Európa v premenách času 2. Štúdie k sociálnym dejinám. Bratislava: Veda, 2023, s. 517-554.
Scurlock, Jo A. – Andersen, Burton, R. (eds. et trans): Diagnoses in Assyrian and Babylonian Medicine: Ancient Sources, Translations, and Modern Medical Analyses. Urbana; Chicago: University of Illinois Press, 2005.
Trompoukis, Constantinos – Korkoutas, Dimitrios: Geek mythology: the eye, ophtalmology, eye disease, and blindness. In Canadian Journal of Ophtalmology, 42, 2007, 3, s. 455-459.
