S jedlom rastie chuť, so skúsenosťami odvaha. Druhý júlový týždeň sa preto deň čo deň prihrnulo na krajské stredisko ÚNSS Košice až 14 detí. Najmladšia dovŕšila 7 rokov, najstaršia 11. Prišli stálice, dobrá povesť ale priviedla aj niekoľko nových tvárí. Program sa tvoril dlho a veselo a rovnako dlho a veselo naň budú účastníci aj spomínať.

 

Prázdniny-neprázdniny, celý program azda najvýstižnejšie vystihuje slovo náučný. Prehlbovať vedomosti, rozširovať obzory, zvyšovať zručnosti a nadôvažok sa poriadne zabaviť. Tak si to zamestnanci košického krajského strediska zaumienili a predsavzatie dodržali. A skôr, než dám slovo jednej z organizátoriek, uspokojím tých z vás, ktorí v prihláškach potrebujú podrobne preštudovať všetky kolónky: pätica mala zrakové postihnutie, jedno dievčatko poruchu plynulosti reči, druhé potravinové intolerancie, zvyšok tvorili súrodenci a kamaráti. Akousi záhadnou zhodou okolností sa o nastupujúcej puberte vo formulári nezmienil nik. Každý asi chcel vedúcich príjemne prekvapiť, inak to nevidím. Všetko sa ale podarilo skĺbiť, v spomienkach sa nevyskytujú žiadne zmienky o vysmievaní, ponižovaní či ľutovaní. Samozrejme, boli to deti, takže hádkam sa úplne vyhnúť nedalo, ale po udobrenie vraj nikdy nebolo treba chodiť ďaleko.

„Každá aktivita mala aj špeciálno-pedagogický rozmer. Deti so zrakovým postihnutím sme učili, ako môžu niektoré činnosti vykonávať aj s obmedzenou, alebo žiadnou zrakovou kontrolou, ukazovali sme im, ako môžu ostatné zmysly využiť pri spoznávaní vecí, ako im pri orientácii v priestore pomôžu a ochránia ich. Deťom bez postihnutia sme chceli predviesť, čo všetko a akým spôsobom nevidiaci a slabozrakí rovesníci dokážu, koľko pomocných rúk a kedy reálne potrebujú. Všetkým bez rozdielu sme sa snažili vštepiť, že tvoríme jeden tím – rešpektujeme sa a pomáhame si,“ začala Erika Forgáčová. „Tak ako po minulé roky, aj teraz bolo naším zámerom, aby si deti osvojili techniky asertívnej komunikácie. Pobádali sme ich, aby sa nebáli požiadať o pomoc a skúšali sformulovať, čo potrebujú. Pri ktorejkoľvek aktivite mali možnosť vysloviť svoje obavy, dokonca odmietnuť zúčastniť sa, ak by im to bolo nepríjemné a pod. Musím povedať, že to veľmi dobre fungovalo. Pre tých, čo s nami letujú už tretí rok, to novinka nebola, ostatní rýchlo nabehli a takýto prístup veľmi ocenili. Zaskočením ale neboli ani obedy v reštauráciách, ani cestovanie mestskou a medzimestskou verejnou dopravou. Pekne sme si precvičili kultúru stolovania, lyžice vymenili za vidličku a nôž, zopakovali si ciferník. Bolo vidieť, že všetci majú potrebné vzorce správania naučené, žiadna neznáma, žiadna sa nám nikdy nezvýšila. Jediný reštauračným pokušením, ktorému nie všetky deti odolali, boli koreničky uprostred stolov. Ale čo? Na vlastných chybách sa učí najlepšie!“

 

Voňavý, chutný a zdravý začiatok

Prvou zastávkou účastníkov denného letného tábora bola Botanická záhrada Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Sledujúc odborný výklad, si skupinka z ÚNSS vykračovala medzi 14 vyvýšenými záhonmi, v ktorých okrem byliniek „rastú“ aj informačné tabule s latinkou a brailom. Nevidiaci čítali, vidiaci sa nestačili čudovať. „Exponátov“ sa nielenže dalo dotýkať, návštevníci boli priamo vyzývaní, aby ich trhali, drobili medzi prstami, ovoniavali a ochutnávali. Mäta a medovka dostali bez problémov aj mená, oregano a bobkový list síce nie, ale aspoň sa správne asociovali s kuchyňou a nie, povedzme, so starými kabátmi v skrini. Zvedavci sa pristavili pri reliéfnej mapke bylinkovej záhrady, prezreli si 3D obrázky feniklu, nechtíka lekárskeho, citrónového muškátu a kapucínky, za bodkovanými informáciami o tropickej flóre Afriky či Austrálie sa poriadne ponačahovali aj v skleníkoch. Zľahka sa oboznámili aj s niektorými zástupcami zbierky zhruba 1200 kaktusov a sukulentov (ale to ste nepočuli), v lesoparku poobdivovali drevené plastiky šišiek, semien a plodov v nadživotnej veľkosti. Včelársky náučný chodník minuli oblúkom, ale zámerne. Vedeli, že informácie za nimi dobzučia priamo na krajské stredisko.

 

 

Škola včiel, ktorá sa začala popoludní, udržala deti na stoličkách len zopár minút. Podchvíľou vyskakovali, fascinované tým, že priemerná robotnica za svoj približne šesťtýždňový život vyprodukuje len 1/12 čajovej lyžičky medu, že včely dokážu chuť vnímať nohami, že každé ich oko je zložené zo 6000 jednoduchých očiek, že sa dorozumievajú tancom a že aj s mozgom o veľkosti sezamového semienka sú schopné robiť komplexné výpočty prekonanej vzdialenosti a efektívnosti hľadania potravy. Keď sa z ohromenia otriasli, vyskúšali si včelársky klobúk, ochutnali med, ktorý, mimochodom, včely vyrábajú rovnakým spôsobom už 150 miliónov rokov, dokonca si z včelieho vosku postáčali sviečky.

„Nie, včelár obavy nemal,“ rozosmiala som Eriku Forgáčovú. „Keď tak nad tým uvažujem, nikde sa nám nestalo, že by sa niekto zľakol, že prídeme s nevidiacimi a slabozrakými deťmi. Nekládli nám žiadne otázky, ako výklad prispôsobiť. Či sa nejako vopred pripravili, to povedať neviem, ale nik nemal problém s tým, že deti chceli prísť bližšie, dotýkať sa predmetov a pod. V tomto konkrétnom bode programu sme mali obavy skôr my, ale to kvôli tomu, že predsa len včely a med sú silnými alergénmi. Ale priamo s hmyzom sme do kontaktu neprišli, takže všetko dobre dopadlo.“

 

 

V krajine fantázie alebo vyrásť sa fakt neoplatí

Vedeli ste, že pri Ružomberku prebýva posledný žijúci obor karpatského typu? Zamestnanci košického KS o Čutkovi už počuli, a to nielen preto, že po ňom nesie pomenovanie celá dolina, ale aj preto, že dni trávi vysoko v horách a dvere svojho domu nezamyká. Nejeden tulák by si v ňom rád hlávku sklonil, ale ono sa to vlastne ani nedá. Komu by sa chcelo v kolíske hojdať, keď si môže sadnúť na gombík z nohavíc a spustiť sa po šnúre na sušenie oblečenia, ktorá je z natiahnutá z kolísky? Nečinne ležať v posteli, z ktorej sa pri prvom prevalení na bok vykľuje trampolína? Kochať sa pohľadom z okna, keď doň možno beztrestne triafať prakom? Hľadať výhovorky, keď je tu dovolené, priam žiadúce umývať zuby striekacou pištoľou? Chýry hovoria aj o tangrame, možnosti zahrať si Dámu a Obor, nehnevaj sa!, strieľať z luku, vyriešiť hlavolamy, vyblázniť sa na lanových prekážkach, hojdačkách, šmýkačkách, či s chuťou niečo počarbať pastelkami.

„V duchu sme si už ako pri Bingu na kartičke Priestorová orientácia a samostatný pohyb odškrtávali políčka hrubá motorika, koordinácia, reflexy, vnímanie priestoru, využitie zvyškov zraku a hmatu, identifikácia zvukov,“ pokračuje s profesionálnym gustom Erika Forgáčová. „Všetky naše plány ale zmyl letný dážď. Z autobusu sme doslova povypadávali od nedočkavosti, prihnali sme sa pred vstupnú bránu a neveriacky hľadeli na nápis: V prípade zlého počasia obor spí. Vietor sa ticho a škodoradostne pohrával s papierom a zo skupiny okolo nás sa pritlmene začali ozývať slová sklamania. My sme si pofrflali na absenciu oznamu na internete, vzali rozum do hrsti a vybrali sa na obed. V reštaurácii nás privítali s tým, že žiadnu našu objednávku neregistrujú. Otriasli sme sa z druhého šoku a zašli do susednej, kde nás už, chvalabohu, čakali.“

Všetkým dospelým bolo jasné, že so 7- až 11-ročnými deťmi nemožno korzovať po meste a obdivovať architektúru. Bolo treba niečo vymyslieť, a to poriadne rýchlo.

„Čašníčka, prispela do diskusie informáciou, že v Ružomberku nič nie je, nanajvýš ak nejaké múzeum, ale tam ona nikdy nebola, ktohovie, čo tam vlastne majú. Oplakali sme vyhynutých lokálpatriotov a spoľahli sa na strýčka Googla. A ten nesklamal,“ hovorí Erika Forgáčová a ja aj po týždňoch vnímam, ako mierne napätie v jej hlase vystriedala úľava a radostné očakávanie.

Ono totiž na severe sa obrom zrejme výnimočne darí, pretože ďalší býva vo Fantázii Liptov Park. Jeho príbytok je však, dalo by sa povedať, slovenskejší – misa s haluškami, drevená lyžica, črpák žinčice, kyjak, kukučkové hodiny na stene, pec v kúte, ovečky na paši. Menšie deti si ako chrobáčiky mohli poloziť po steblách tráv, stretnúť sa so slimákom, zošuchnúť sa po hadej šmýkačke, preplaviť sa v orechovej škrupinke, vstúpiť do chodieb mraveniska, vychutnať si jazdu na kolotoči, odvážnejší aj na horskej dráhe, ktorá všetkých vyniesla tak vysoko, že si mohli obzrieť slnečnú sústavu, dokonca sa dotknúť hviezd a pozorovať kométu. Stali sa hasičmi, vodičmi automobilu, výpravcami vlaku či pilotmi lietadla.

„Autodróm sme absolvovali dvakrát, aby sa za volantom vystriedali všetci. Ani sme netušili, koľko automobilovej vášne sa v našich zverencoch skrýva. Poviem len toľko, že pri našom príchode fungovalo 7 autíčok, po našom odchode 4,“ usmieva sa Erika Forgáčová a prevádza ma spomienkami ďalej: „Vek ani zrakové postihnutie nehrali žiadnu rolu – pieskovisko, lego, Dino park, preliezky, vyskúšalo sa všetko a spolu. Toho, kto sa v neznámom prostredí orientoval ťažšie, koho oslepovali farebné blikajúce svetielka, kto sa bál do davu, toho ostatní chytili za ruku a pomohli mu.“

Rada by som vám o atrakciách najväčšieho interiérového detského ihriska na Slovensku povedala viac, ale prostoreko som sa spýtala, aké atrakcie si užili pani Forgáčová a pani Tkáčová, a odpoveďou mi bol taký hurónsky smiech, že som len horko-ťažko pochytila nejaké hlásky. Ale vzdialene to pripomínalo slová „váhový limit“, „káva“, „záväzok“ a „budúci rok“. Naisto to však neviem a nerada by som rozširovala nepodložené fámy. Lebo podľa mojej logiky sa predsa v príbytku obra nemá čo hľadieť na hmotnosť.

 

 

S hlavou v oblakoch

Osobná kontrola a po nej, chvíle na runwayi, prechádzka pomedzi stroje, pozorovanie pristávania a vzletu lietadiel, kontroly motorov a vrtúľ, tankovania, nakladania a vyzdvihovania batožiny, prisúvania schodíkov. Slovom a písmom, exkurzia na Letisku Košice. V stredu mali táborníci – nabití informáciami, vyfúkaní vrtuľami, ohlušení motormi a plní vône benzínu – možnosť prezrieť si nielen interiér civilných lietadiel a vrtuľníkov, ale aj nemeckú stíhačku Messerschmitt, stíhač bombardér, prepadový stíhač, dokonca vládny špeciál Tupolev TU-154M! A to nielen ako cestujúci, ale priamo z kokpitu! Nie, Letisko Košice nevypravuje, ani neprijíma takéto stroje, ani ÚNSS nemá až také kompetencie, aby súkromné letecké spoločnosti pustili na palubu „kadejakých“ zvedavcov, ale od roku 2002 pôsobí priamo v hangároch košického letiska prvé Múzeum letectva na Slovensku. Všetkých 6 expozícií a takmer 500 unikátnych exponátov, mapujúcich históriu letectva, vývoja lietadiel, leteckých motorov, prístrojovej techniky a cestnej dopravy, pochopiteľne, nestihli, ale unikátnu galériu lietadiel, ktorá aj vďaka prezidentovi SR Rudolfovi Schusterovi vznikla z darov prezidentov a vlád, si nemohli nechať ujsť. Ak ste aj vy zvedaví na vojenské lietadlá z Ukrajiny, Rakúska, Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Talianska, Grécka, Švédska, Číny a vrtuľníky z Ruska, Belgicka a USA, už viete, kde sa vybrať.

 

 

Cesta do stredu Zeme

Pravdupovediac, až tak hlboko naši táborníci neklesli, ale pod zemským povrchom sa predsa len ocitli. Uvelebení na ležadlách, vsunutí v spacákoch, pozakrývaní dekami a pod skúseným okom zdravotníkov z Kúpeľov Štós a speleológa strávili dve hodinky pri tlmenom svetle a relaxačnej hudbe v Sieni netopierov. Nie, vedúci z Košíc nie sú pomstychtiví, okrem toho každé malé dieťa vie, že len tri z viac ako tisícdvesto druhov netopierov pijú krv, lebo ostatné na to jednoducho nemajú žalúdok. Skrátka a dobre, programom na štvrtok bola speleoterapia v Jasovskej jaskyni, jednej z troch, ktorá na Slovensku slúži na liečbu chorôb dýchacích ciest.

„Aj do podzemia sme prepašovali zopár pedagogických a špeciálno-pedagogických zámerov,“ priznáva Erika Forgáčová. „ Prekonať strach, spolupracovať v úzkych chodbičkách, pomáhať si na nerovnom a šmykľavom teréne, učiť sa vnímať všetky (ne)čakané stúpania a klesania, počúvať, načúvať a chytať ozvenu, ktorá rozpráva o tvare jaskyne, pozerať, nazerať a chytať tiene, ktoré kreslia jej tvarovo a farebne veľmi pestrú kvapľovú výzdobu. Obdivovať sme tu totiž mohli pagodovité stalagmity, stalagnáty, „kamenné“ vodopády, bubny, brčká a iné formy, ale to až počas prehliadky, na ktorú sme sa, odpočinutí a čistým vzduchom mierne zaskočení, vybrali po speleoterapii. Teplota v jaskyni je okolo 8 stupňov, ale 314 schodov je 314 schodov, to vás zahreje aj proti vašej vôli. Tak ale necháme si ujsť prvú sprístupnenú jaskyňu na území Slovenska, navyše zaradenú do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, keď ju máme pod nosom? No nenecháme!“

 

 

Druhá šanca

Zákaz zakladania ohňov zmietol zo stola nápad opekať si, v piatok si preto vedúci opäť cibrili schopnosť improvizovať. Tentokrát ich zaviedla do Centra environmentálnej výchovy spoločnosti KOSIT, a. s., kde sa zhovárali o tom, ako modrú planétu prefarbiť nazeleno. Vďaka interaktívnej prednáške, v ktorej svoju úlohu zohral aj Ježko Separko, už táborníci majú jasno v tom, koľko odpadu ročne na Slovensku vyprodukujeme, poznajú zásady správneho triedenia odpadu, vedia, ako každý z nás mení klímu, či ako sa dá odpad premeniť na energiu a teplo. Detaily opäť približuje Erika Forgáčová.

„Časť programu prebehla v učebni, časť v areáli spaľovne. Zjednotili sme si predstavy o tom, čo všetko separujeme, do akých nádob, ako sa odpad spracúva a akým spôsobom sa môže následne využiť. V halách videli samotný proces triedenia plastov podľa farby a hrúbky, dostali možnosť prezrieť si štádiá recyklácie papiera. Musím povedať, že všetkých nás prekvapilo, že papier sa dá recyklovať 3- až 5-krát, pričom každou ďalšou recykláciou sa vlákna celulózy skracujú, až sa pretvoria na finálny produkt, a to rolku toaletného papiera. Najväčším zážitkom pre deti bolo, že mohli vstúpiť do kabíny stroja, ktorý naberá zmiešaný odpad a vkladá ho do pece. Záver v Kokšov-Bakši patril hrám, vedomostnému kvízu a rozdávaniu odmien v podobe maľovaniek a pexesa,“ uzatvára Erika Forgáčová.

 

 

Poďakovanie

Denný letný tábor sa mohol uskutočniť vďaka finančnej podpore spoločností Novartis, Cresco Hotels, s. r. o., I. Lions Clubu Košice a vďaka výnimočnému kreatívnemu, výchovno-vzdelávaciemu a inštruktorskému nasadeniu pracovníkov KS ÚNSS Košice Zuzany Tkáčovej, Eriky Forgáčovej, Martiny Benkeovej, Tatiany Becovej, Boženy Janekovej a Petra Bakšiho, ako aj pomoci dobrovoľníčky Michaely Chovanovej. Naša vďaka patrí aj spoločnosti LuXbus, s. r. o., za ich ústretový prístup.

 

Dušana Blašková