V uplynulých týždňoch absolvovali zamestnanci z Bratislavy, Nitry, Trenčína, Žiliny, Banskej Bystrice, Prešova a Košíc jeden z piatich modulov akreditovaného kurzu inštruktorov sociálnej rehabilitácie. Trnavské KS sa vyškolilo včaššie, banskobystrické zabezpečilo lektorov a odborných garantov. Oblastí, ktorých sa v teoretickej on-line i praktickej prezenčnej časti dotkli, bolo naozaj dosť: osobná starostlivosť (úprava zovňajšku a osobná hygiena), údržba domácnosti (upratovanie, pranie, žehlenie atď.), studená a teplá kuchyňa, ale aj témy z komunikácie, ako sú klávesnicové zručnosti, podpisovanie či rozpoznávanie peňazí.
Témy úvodnej časti kurzu boli zamerané prevažne na prácu s ľuďmi so zvyškami zraku a slabozrakosťou (skloňovali sa najmä kontrast, zväčšenie, osvetlenie a efektívne využívanie zraku), neskôr prišli na rad spôsoby práce vhodné pre nevidiacich. Ivana Frčová z Banskej Bystrice hovorí, že obsahom kurzu boli základné postupy, ktoré by mal každý inštruktor sebaobsluhy poznať a, pravdaže, priebežne si ich databázu dopĺňať. Prízvukovala, že najdôležitejší je individuálny prístup – čo klient, to trošku iný postup, trošku iné prispôsobenie. Každý totiž prichádza s inými skúsenosťami, s inou úrovňou zručnosti a citlivosti v prstoch, inými možnosťami zrakovej kontroly. Dôležité je nepreúčať a nič nevnucovať, zvlášť ak sú niektoré činnosti už zautomatizované. Úlohou inštruktora je „len“ hľadať spôsoby, ako ich po zhoršení, resp. strate zraku možno robiť rovnako isto a bezpečne. Samozrejme, ak človek so zrakovým postihnutím niečo neovláda, ide sa od úplných základov. Bez ohľadu na to, či a nakoľko v minulosti videl.
Každú činnosť, ktorú sa klient chce naučiť, si inštruktor najprv rozanalyzuje, určí problematické body a napokon si premyslí postup, ktorý pri nácviku zvolí. V kuchyni (spočiatku virtuálnej, ale neskôr na košickom KS aj reálnej) sa napr. účastníčky usilovali nájsť čo najviac spôsobov, ako upraviť prostredie. Veľká pozornosť sa venovala kontrastom, ktoré môžu pri varení či pečení výrazne pomôcť. Zaznievali „výstrahy“ pred používaním priehľadného i priesvitného riadu, odporúčania krájať bielu cibuľu na tmavej doske, klásť biely tanier na červené prestieradlo, kávu servírovať v svetlých šálkach mlieko, naopak, v tmavých pohároch. Nielen že sa podľa zadaní vymýšľali nové a nové príklady, robila sa aj fotodokumentácia a fixovalo sa, že cenným zdrojom informácií sú v tomto samotní nevidiaci a slabozrakí, od ktorých treba tipy a triky zbierať. Zamestnanci krajských stredísk sa učili, kedy treba zrak využiť a kedy, naopak, naň radšej zabudnúť a spoľahnúť sa na ostatné zmysly. Prvé odporúčanie podporuje fakt, že pracovná plocha musí byť dostatočne osvetlená, mimoriadne dôležitá je aj intenzita a farba svetla, výška a uhol, odkiaľ dopadá. Pri druhom sa zdôrazňovala bezpečnosť klienta, napr. pri otváraní rúry a kontrole koláča, pri odkrývaní pokrievky hrnca či panvice s olejom, ktorý môže prskať. Zásada znie: nenakláňať sa a nesnažiť sa obed kontrolovať zrakom, ale hmatať vareškou, lyžičkou, vidličkou alebo iným nástrojom, počúvať vrenie, bublanie, špliechanie, praskanie, pískanie, syčanie, šumenie, hučanie a všakovaké iné zvuky, ktoré o dianí informujú úplne presne. Význam čuchu a chuti v kuchyni spomínať azda ani netreba.
„Strašiak v pravom slova zmysle sa neobjavil, pretože sme riešili témy, ktoré sú mnohým kolegyniam blízke, mierne obavy však predsa len zaznievali,“ hovorí metodička pre sociálne služby Ivana Frčová, ktorá kurz inštruktorov sebaobsluhy viedla. „Najčastejšie sa týkali bezpečnosti klienta pri zalievaní horúcich nápojov, krájaní zeleniny, práci so sporákom a rúrou, keď sme sa ale rozdelili do dvojíc, jedna si nasadila na oči klapky a druhá ju mala inštruovať, začali sa vynárať aj ďalšie. Tie už ale súviseli priamo s učením, s výberom správnych slov, s množstvom a postupnosťou podávaných informácií. Počiatočný pocit, že pri tej či onej činnosti vlastne ani nebude čo učiť, sa rýchlo vytrácal. Napríklad aj po tom, ako si po starostlivom zametaní metličkou sňali klapky a skontrolovali, koľko prachu je na lopatke a koľko ho zostalo na podlahe,“ pokračuje s úsmevom metodička pre sociálne služby. Jedným dychom ale dodáva, že to všetko chce len prax. Aj nácvik podpisovania s nevidiacimi bol pre účastníčky kurzu nový, ale skúsenosťami určite prídu na to, aké pomôcky sú k dispozícii, ako klientov oboznámiť s tvarmi jednotlivých písmen, priblížiť im tlačené i písané litery, či ako sa čo najúspešnejšie popasovať s ich viazaním. S každým ďalším klientom budú mať tej sebaistoty viac a viac. Preto neváhajte a novým inštruktorom doprajte skúseností čo najviac a čo najskôr!
Dušana Blašková
