Kdesi pod povrchom je názov v poradí štvrtej e-knihy poľských milovníkov fantasy, ktorí ani v dospelosti nezabudli snívať. Súbor obsahuje 6 krátkych komiksov a zopár ďalších grafík, ktoré vás vtiahnu pod vodu i pod zem, nahliadnu vám pod lebku a dostanú sa pod kožu. Marcin Opolski, vedúci expedície, počíta aj s vami, takže sa poriadne pripravte! Tentoraz to rozhodne nebude tak, že nevidiaci budú musieť počkať na návrat odvážlivcov a na diskusiu, ktorá im umožní prežívať dobrodružstvá akurát tak z druhej ruky! Nie! Ideme všetci naraz! Antológia komiksov je totiž plne prístupná od nadpisu po tiráž!
Kedysi dávno sa Marcinovi Opolskému dostalo do uší, že nevidiaci milovníci vizuálneho umenia, sú takmer všetko ľudia, ktorí aspoň nejakú časť života videli. Nejako zvlášť to neoveroval, len sa mu tak nejasne začala v mysli formulovať otázka, čo vlastne bráni tomu, aby k obrazom a obrázkom pritiahol aj nevidiacich od narodenia? Nápad starostlivo pestoval, ovocie dozrievalo, až sa pred pár rokmi dalo zo Stromu poznania výtvarného umenia odtrhnúť. Živnou pôdou sa mu stal portál Zabudnuté sny (www.zapomnianesny.pl), kde rastú fantasy poviedky, zaujímavé rozhovory, dokonca antológie komiksov. Čo je ale najpozoruhodnejšie, s alternatívnymi popismi.
Cesta kdesi pod povrch
Nič nepokazíme, keď začneme od začiatku. Ako sa teda v Zabudnutých snoch objavili popisy pre nevidiacich?
„Pred časom som kdesi začul, že existuje čosi ako alternatívny popis a audiokomentár. Zaujalo ma to a povedal som si, že to skúsim. Nedá sa povedať, že by som študoval nejaké teoretické príručky, ale zas ani úplne živelne som k tomu nepristúpil. Zhováral som sa o tom s rôznymi ľuďmi, pátral som po filmoch s audiokomentárom, ale moja angličtina ma v tom čase ešte zrádzala. Opismi obrazov, na ktoré som v poľštine naďabil, som sa veru inšpirovať radšej nenechal. Zakaždým to bolo čítanie takmer na 5 minút a miestami to pôsobilo ako inventárny spis: „Postava sedí pri stole, na ktorom sa nachádzajú tri perá. Jedno je zelené, druhé červené, tretie modré leží vedľa stojana na perá. Postava má toľko a toľko vlasov, časť pramienkov smeruje na tú a druhá časť na tamtú stranu.“ Človeka zahltili zbytočné informácie a úplne sa v tom stratil.
Ja som to chcel poňať tak literárne. Veľkou výzvou pre mňa bolo vzbudiť emócie, ale zároveň ich nevnucovať. Ale uvedomoval som si, že úplne ich obísť tiež nemôžem – jednak by to bolo suché, jednak… no, ako inak docieliť, že aj nevidiaci získa z diela nejaký dojem, bude z neho mať estetický zážitok? Pretože keď sa opisuje krásny obraz, nestačí vymenovať farby. Treba tú krásu vyjadriť. Lebo to je potom len ako obsah diela, nie dielo samo.
Skrátka, ako som to sám cítil, tak som opísal obrázok na obálke jednej zbierky poviedok. Text som zavesil na web a čakal som, čo bude. Z jednej on-line skupiny nevidiacich som dostal veľmi užitočný feedback. Na facebooku Zabudnutých snov, kde sme vtedy mali okolo 200 sledovateľov, sa dokonca ukázalo, že jeden z nich je nevidiaci, žiadnych spoločných známych sme nemali. A to bol pre mňa signál, že ten nápad má budúcnosť. Pretože ak sa v tak málo početnej skupine nájde nevidiaci, keď sa do toho pustím vo väčšom, máme šancu získať aj ďalších! Čo bolo ale prekvapujúce, veľkú odozvu to malo aj u vidiacich. Časť z nich priznala, že je to pre nich akoby príbeh navyše. Dovtedy na obálku pozreli, pomysleli si „fajná“ a listovali ďalej. Ale keď si prečítali popis, odhalilo im to akoby ďalšiu vrstvu, upozornilo ich to na detaily, ktoré si dovtedy nevšimli, takže sa k titulnému obrázku vrátili a zahľadeli sa naň novými očami. Ale, a to je tiež zaujímavé, neskôr vysvitlo, že opis bol pre viacerých takou školou, ako písať scenár ku komiksom. Odrazu ich akoby osvietilo, náhle pochopili, bez ktorých detailov bude príbeh krívať, čo môže výrazne zvýšiť dynamiku sekvencie a pod. Urobil som aj taký experiment, vlastne viackrát, že som poprosil niekoho, kto vie kresliť, aby na základe toho môjho opisu skúsil ten motív načrtnúť. A, musím povedať, že to malo úspech! Niektoré drobnosti vyšli inak, ale v tých hlavných rysoch sa to zhodovalo.
Pri tvorbe popisu k druhej zbierke som si už ale dal poradiť. Skontaktoval som sa s Magdalénou Rutkowskou, ktorá sa v oblasti sprístupňovania umenia pre ľudí so zrakovým postihnutím veľmi angažuje. Komunikuje s múzeami, divadlami atď., aktuálne nadviazala spoluprácu s Netflixom. A to bol vynikajúci krok!“
Po niekoľkých „zväzkoch“ si si povedal, že sa posunieš ďalej. Do čoho si sa pustil?
„Zvažoval som, či pripraviť opis komiksu alebo artbooku s, povedzme, dvadsiatimi umeleckými grafikami. Povedal som si, že komiksy budú síce náročnejšie, ale bude to také že wow, že tým oveľa zreteľnejšie poukážem na to, že možno sprístupniť aj to, čo by málokto predpokladal, že sa vôbec dá, pretože komiks je umenie vyslovene vizuálne. Ale motivovala ma aj vlastná skúsenosť. Často bývam senzoricky preťažený, oceňujem miesta, ktoré sú prívetivé a nepredráždia všetky zmysly. A keďže ja očakávam, že mi niekto vyjde v ústrety, prečo by som ja nemal vyjsť v ústrety iným?“
Za čím všetkým možno nájsť ruku Magdalény Rutkowskej? Ako upravila Tvoj pohľad na alternatívny opis?
„Kým som to robil sám, teda vedený „len“ vlastným inštinktom, mal som tendenciu opakovať sa. Ale nie preto, že by som nevedel písať. Robil som to zámerne, lebo som si myslel, že určité body treba jednoducho zdôrazniť. Až Magdaléna mi vysvetlila, že netreba. Upozornila ma aj na slová, ktoré síce v bežnej komunikácii neprekážajú, napr. že normálne možno nevidiacemu povedať „dovidenia“ a že to vôbec nie je ani nevhodné, ani urážlivé, ale že pri opise by sa používať nemali. „Vidíme“ alebo „pozeráme sa na“ je lepšie nahradiť „všímame si“ alebo „nachádza sa“. Ale azda najdôležitejšou vecou, na ktorú ma Magda upozornila, boli slová, ktoré vidiaci a nevidiaci chápu inak. Ako príklad uvediem slovo rad, či už predmetov alebo ľudí. Pre vidiacich je vždy prísne rovný, nevidiaci ho ale môžu vnímať ako líniu jemne došikma alebo v oblúku. Pravdaže, závisí to od toho, či ten človek nevidí od narodenia, alebo stratil zrak v priebehu života, ale ja som chcel, aby mi porozumel aj jeden, aj druhý. Zrazu som si uvedomil, že slová, ktoré boli dovtedy pre mňa úplne samozrejmé (aj vzhľadom na nejaké moje životné skúsenosti, hobby a pod.), môžu byť pre iných nejasné. Takže aj pri opisoch, ale vlastne aj pri písaní, pretože ja sa venujem aj poviedkam, som začal každé slovo vážiť oveľa starostlivejšie. Opäť sa mi teda vrátil ten motív, že robím niečo pre nevidiacich, ale ukazuje sa, že je to veľmi užitočné aj pre vidiacich.“
V roku 2022 si na portáli Zabudnuté sny uverejnil antológiu šiestich krátkych komiksov s názvom Kdesi pod povrchom. Si otcom tohto nápadu, zostavovateľom zošitu, ale i autorom opisov. Tentoraz si však nevidiaci mohli okrem obálky vychutnať aj príbehy. Dej i vizuál. Aké podmienky museli autori splniť, aby si ich do výberu zaradil?
„Zopár ich bolo, okrem témy, pochopiteľne. Komiksy museli byť krátke, jeden človek mohol prihlásiť len jeden komiks, a to taký, ktorý nebol nikde pred tým publikovaný. Vopred dané bolo aj to, kto môže okrem komiksu uverejniť aj grafiku. A ďalšia, možno ani nie tak podmienka ako skôr prosba, sa týkala farieb. Vopred som komunikoval, že by bolo dobré, keby bol komiks aj po prestavení na čiernobiely obraz čitateľný. Je to viac-menej môj vlastný patent, nedá sa povedať, že ide o štandardný proces, ale zdalo sa mi, že by to mohol byť dobrý spôsob, ako zistiť, či sú komiksy prístupné aj pre ľudí s poruchami farbocitu. Ak by si, povedzme, niekto, kto správne nerozlišuje červenú a zelenú, preklopil sekvencie do škály sivej, mohlo by sa mu to ľahšie vnímať. Ale musím povedať, že nie všetkým autorom sa to podarilo. Výtvarnú techniku si mohol vybrať každý sám, prijímal som aj farebné, aj čiernobiele komiksy.
V ničom som neobmedzoval ani autorku titulnej kresby. Hoci, priznávam, keď som ju zbadal prvýkrát… kresba je výborná, ale ja, majúc na pamäti svoj zámer vytvoriť k nej opis, som si sadol a zložil hlavu do dlaní. Lebo to bola optická ilúzia. Dvojrozmerná kresba, ktorá pri bližšom pohľade robila dojem trojrozmernosti. Navyše, keď si ju človek obráti hore nohami, odhalí ďalšie významy. Ale reakcie na opis boli veľmi pozitívne, takže myslím, že sa mi to napokon podarilo (úsmev).“
Čo v opisoch jednotlivých komiksov nájdeme?
„Pravdaže, každý komiks mal iný autorský rukopis, neviem, nakoľko sa mi podarilo rôznorodosť kresby pretaviť do popisu, ale robil som, čo som mohol (úsmev). Dokonca som sa snažil meniť literárny štýl, aby sa jednotlivé texty od seba odlišovali. V úvode som vždy priblížil, či ide o farebnú alebo čiernobielu kresbu a koľko sekvencií obsahuje. Potom som sa zmienil o tom, či sa ponáša napr. na ilustrácie z detskej knihy, či sú ťahy jemné alebo, naopak, krátke a ostré (jeden komiks je totiž tvorený množstvom krátkych čiarok). Narážal som ale na to, že niekde jednoducho treba spraviť kompromis medzi presnosťou opisu a dynamikou komiksu. Niektoré boli nemé, v iných ale boli bubliny. Do môjho opisu sa preto dostala aj priama reč, uvádzacie vety a všetko, čo nevidiacim pomôže urobiť si predstavu o intonácii, o nálade, o atmosfére. Z kresby je to totiž jasné, nechcel som preto o to nevidiacich ukrátiť. V jednom prípade som ale pri opise zmenil poradie sekvencií, pretože sa mi to tak zdalo zrozumiteľnejšie.
Za veľmi originálny pokladám predovšetkým komiks Zakoreňovanie (Ukorzenianie, ktorého autorkou je Rina, teda Paulina Rudel. Výborný nápad, výborná kresba, navyše, na ten popis som fakt hrdý. Najmä ten posledný obrázok sa mi podarilo napísať tak, aby sa emócie dostavili až pri poslednej vete. Na tom som si dal špeciálne záležať, pretože ak autor chcel, aby to vyvrcholenie príbehu pocítila väčšina spoločnosti pri poslednej sekvencii, zvyšku spoločnosti to ja musím sprostredkovať takisto v poslednej vete.“
Konzultoval si popisy komiksov s ich autormi?
„Summa summarum, pred písaním opisu som sa zhováral len s jedným autorom, s ostatnými až po. Ale úprimne, mám z toho trochu zmiešané pocity. Lebo na jednej strane, áno, v niečom by bolo asi lepšie môcť s nimi tie kresby rozanalyzovať, na druhej… stalo sa, že autor bol tvrdohlavý a stál si za svojím, ja som ale to, o čom hovoril, v tej kresbe nevidel. Ukázal som to ďalším, ani oni to tam nenašli. Čo som mal robiť? Ono je to asi podobné ako pri prekladoch kníh. Autor originálu môže pomôcť, ale môže trvať na tom či onom, čo bude ale de facto nepreložiteľné, alebo v danej kultúre nezrozumiteľné.“
Nielen antológia komiksov Kdesi pod povrchom, ale aj ostatné zbierky a zborníky Zabudnutých snov vychádzajú len elektronicky. Prečo?
„Naše príbehy nešuštia papierom, pretože s tlačou by bolo spojených niekoľko problémov. My sa v každej edícii snažíme podporiť inú organizáciu, keby sme chceli ponúkať printovú verziu, časť peňazí by namiesto podpory musela ísť na tlač. Ak niekto tých, povedzme, 50 zlotých má, bol by som radšej, keby ich poukázal na charitatívne účely a nie na pokrytie našich nákladov. Navyše, v Zabudnutých snoch pracujeme všetci dobrovoľne, ja nie som ani prostredníkom pri predávaní tých peňazí. Ja iba ukazujem, že tu a tu je internetová stránka organizácie. „milý čitateľ, ak sa ti zbierka poviedok alebo komiks páči, klikni tam, oboznám sa s ich prácou a ľubovoľnou sumou ich podpor.“ Prvým „zväzkom“ komiksovej série Zabudnuté vízie, teda antológiou Kdesi pod povrchom sme upriamili pozornosť na organizáciu, ktorá pomáha utečenkám, aktuálne sa pripravuje druhá antológia, tou by sme chceli podporiť neziskovku, ktorá už niekoľko rokov zastrešuje linku dôvery pre deti a mládež.
Elektronické verzie sa nám však osvedčili aj preto, že majú veľmi široký záber. Antológiu komiksov s popismi pre nevidiacich sme napr. vydali v PDF aj v epub. Priznám sa, na začiatku som bol trochu na pochybách, či sú dva formáty potrebné, ale ukázalo sa, že to práve takto má zmysel – každý si vyberie, čo mu väčšmi vyhovuje, a na otvorenie čoho má vhodný program.“
Kde a ako si antológia komiksov žije?
„Projekt Zabudnuté sny má svoju internetovú stránku i sociálne siete. Facebook (keď som promoval prvý opis, mali sme okolo 200 sledovateľov, odvtedy sme sa vyšplhali na vyše tisícku), Instagram, TikTok. O antológii komiksov s alternatívnym popisom som ale posielal informácie všade, kde to čo i len trochu zaváňalo fantasy, prezentovali sme ho aj na viacerých konferenciách a festivaloch. Na Medzinárodnom festivale Komiksu a hier v Lodži, kde sme spolu s Magdou, Nadáciou 8kolor a ďalšími boli hosťami diskusného panelu, za nami prišiel jeden, podľa môjho názoru veľmi talentovaný kresliar a študentka Akadémie krásnych umení, obaja nadšení, inšpirovaní a odhodlaní niečo podobné skúsiť. Možno ostalo len pri plánoch, ale minimálne zistili, že na sprístupnenie umenia netreba vždy veľké investície. Nedávno som rozbehol komunikáciu aj s krakovským Múzeom komiksu, momentálne uvažujeme, ako by sme to celé uchopili.
Všimol som si, že aj Polski związek niewidomych, ako aj iné, menšie organizácie ľudí so zrakovým postihnutím tento počin propagovali. Ale myslím si, že ak sa takéto niečo má reklamovať, nemožno sa obmedzovať len na ľudí, ktorí sa venujú sprístupňovaniu. Pretože oni sa nadchnú, ale ostane to v pomerne úzkom okruhu. Treba vykročiť ďalej, šíriť to prostredníctvom pop-kultúry. Aby sa dostalo do (pod)vedomia, že umenie je pre všetkých, a hlavne, že to nie je o tom, že sa zrazu k tomu dostane o niekoľko (desiatok) ľudí viac. Osoh to prinesie úplne všetkým!“
Aké plány v oblasti sprístupňovania ešte máš?
„No, keď sa ešte na chvíľu vrátim k tým zbierkam poviedok, po prvých opisoch titulných grafík som začal trápiť nekomerčné, ale aj komerčné vydavateľstvá. Reku, či to nechcú skúsiť. A musím povedať, že pokiaľ ide o poľské zbierky fantasy poviedok, ktoré vydávajú neziskové organizácie, väčšina už naozaj k titulným obrázkom robí alternatívne popisy. Niektorí priznajú, že sa nami inšpirovali – my sme boli v Poľsku prví – iní nie. Niekedy sa musím pousmiať! Keď si spomeniem, ako som im hádam aj 2 a pol roka vypisoval. Ale robia to, tak je dobre (úsmev).
Oslovil som aj spoločnosť, ktorá predáva audioknihy, ale tam to stojí na mŕtvom bode. Oni myslia a myslia, a nič vymyslieť nemôžu. Argumentoval som tým, že „haló, máte zaujímavé obaly, ale mnohí z vašich čitateľov ich nevidia“. Skúšam ich potlačiť z tejto strany, ale, hovorím, zatiaľ je ticho. V Poľsku však funguje aj nadácia, ktorá pripravuje audiokomentáre nielen k filmom, ale napr. aj k videoklipom.
Pokiaľ ide o zbierky poviedok, chcel by som ich sprístupniť aj ľuďom so sluchovým postihnutím. Hľadám tlmočníkov posunkového jazyka, ktorí by k tým príbehom pristúpili tak umelecky. Všetky e-knihy nie, lebo toho je veľa, ale zopár vybraných textov, takých najzaujímavejších. To je taký môj sen – keď sa už podarilo otvoriť sa nevidiacim, prečo nie aj nepočujúcim?
No a, pravdaže, bol by som veľmi rád, keby sa nám podarilo dostať komiks aj za hranice Poľska. Našiel som človeka, ktorý sa s nadšením pustil do anglického prekladu, tak uvidíme, koľko času na to bude potrebovať. Páčila by sa mi aj španielska verzia, pretože to je pomerne početná skupina čitateľov. Nebránim sa ale žiadnemu jazyku, ak by si teda vedela o niekom, kto by bol ochotný dostať náš komiks do slovenčiny, budem vďačný. Ten niekto ale musí byť uzrozumený s tým, že ide o nekomerčný projekt, všetci to teda robíme bez nároku na honorár.
Priznám sa, že vo mne sa to celý čas bilo. Na jednej strane som mal pocit objaviteľa, že wow, že robím niečo medzi prvými na svete. Ale na druhej strane mi bolo trochu smutno, že doteraz nevidiaci tú možnosť nemali. Ale verím, že čím viac ľudí sa o tom projekte dozvie, tým skôr to prestane byť len zaujímavosťou a stane sa to normou.“
Ďakujem veľmi pekne za príjemný a inšpiratívny rozhovor a držím palce, aby Ťa neopúšťalo nadšenie a aby si ním nakazil čo najviac ľudí. A, pravdaže, v mene nevidiacich ďakujem, že si nás zobral na takúto fantastickú výpravu do sveta výtvarného umenia!
Dušana Blašková
