Dotknúť sa umenia

Každý človek je individualita. Niekoho výtvarné umenie zaujíma, iný sa oň ani neobzrie, neoslovuje ho. Možnosť zoznámiť sa s ním by ale mali mať všetci. Preto sa jednoducho nechala viesť vlastnou intuíciou a pokúsila sa čo najjednoduchšie a zároveň čo najvýstižnejšie opísať to, čo možno vnímať zrakom. Viesť prsty pozorovateľa po ploche obrazu a postupne mu odhaľovať, čo je v ňom ukryté. Slovom, spojiť sluch a hmat a zoznámiť s výtvarným umením aj nevidiacich.

 

S obrazmi brazílskeho maliara Adelia Sarra spojila Ildikó Gúzikovú nepriama rodinná väzba na jeho manažéra. Zaujali ju svojou farebnosťou, osobitým videním mužov, žien a detí, znázornením flóry a fauny, motívmi prepojenia človeka s prírodou, ale predovšetkým emóciami, ktoré z plátien vyžarujú. Zachytení sú na nich bežní jednoduchí ľudia s vážnym výrazom tváre. Dlane a chodidlá majú zväčša veľmi výrazné, k zvyšku tela neúmerne veľké, čím autor poukazuje na to, že práve ony im pomáhajú zarábať si na živobytie. Sarrov umelecký odkaz však ani zďaleka nedýcha len idylickosťou. Častou témou je aj tichý nepokoj, ktorým príroda reaguje na niektoré ľudské činy, či nerovnováha medzi životom v mestách a na vidieku. Je to už dávno, čo povedal: „Postavy môjho diela, či už denné alebo nočné, stratené vo svojom ja, sú osamelé deti a obete vzbury prírody, ktorá nás núti k obrovskej vnútornej reflexii. Človek každým dňom berie miesto faune a tým nezadržateľne ničí planétu.“

 

Naľavo Adelio Sarro, napravo Ildikó Gúziková
Ildikó Gúziková a Adelio Sarro v Bratislave. Zdroj: IG

 

Rukami a ušami

Už ako zabehnutý a žiadaný umelec si Sarro uvedomil, že svoju tvorbu vlastne nesprístupňuje všetkým, že niektorí milovníci umenia sa k nej jednoducho nedostanú. A tak sa zrodila myšlienka vytvoriť veľké obrazy so štruktúrovaným povrchom, pred ktoré sa nevidiaci postaví, prehmatá ich a kúsok po kúsku si daný obraz vo svojej predstave vykreslí. Každú farbu, ale i vlasy, tkaninu či trávu preto začal zobrazovať určitou reliéfnou štruktúrou, ich vzorky v podobe akejsi legendy zoraďovať na okraji obrazu a popisovať Braillovým písmom. Aktuálne je takýchto špeciálnych Sarrových obrazov na Slovensku desať. Ku každému z nich patrí zmenšenina, ktorá zároveň poskytuje informácie v Braillovom písme.

„Veľmi si vážim, že po portugalčine a nemčine bola tretím jazykom, ktorý Adelio Sarro do svojich obrazov zakomponoval, práve slovenčina,“ vyznáva Ildikó Gúziková. „A vtedy mi napadlo napísať k nim opis. Túžila som nevidiacim vysvetliť, čo práve hmatajú, a prostredníctvom zvukových nahrávok viesť po plátne ich ruky. Texty svojho audioopisu som sa usilovala formulovať zrozumiteľne, aby vystihovali danú tému a aby odrážali tie emócie, ktoré vnímam v súvislosti s daným dielom ja sama. Aby som mohla, povedané slovami Stanislava Rakúsa, dať všetkým niečo a niekoľkým všetko.“

 

Nie je nevidiaci ako nevidiaci

Samozrejme, v prvom rade bolo potrebné hľadať a nájsť tú správnu mieru, rozhodnúť o tom, čo podstatné je a čo nie, čo je zaujímavé a čo, naopak, už na pozorovateľa pôsobí zaťažujúco. Zároveň mať neustále na zreteli, že je hodno overiť si vlastné prvotné pocity a predpoklady.

„Je prirodzené, že inak na tieto obrazy reagoval človek nevidiaci od narodenia, inak ten, ktorý prichádzal o zrak postupne a úplne ho stratil v priebehu života. Ale že by veľmi živo mohol obraz vnímať len ten, kto vizuálnu skúsenosť má, to znamená, že aspoň istý čas videl, nie je pravdou,“ približuje svoje postrehy z expozícií Ildikó Gúziková. „Neraz som sa stretla s tým, že aj osoby nevidiace od narodenia dokázali podstatu a kompozíciu obrazu identifikovať správne a presne. Spomínam si, ako mi počas jednej výstavy v Košiciach jeden mladý muž, ktorý nikdy nevidel, povedal, že vďaka obrazu, ktorý namaľoval Sarro a vďaka môjmu opisu presne pochopil význam slova „obraz“. Musím povedať, že ma to veľmi potešilo a zároveň povzbudilo do ďalšej práce.“

V opisoch z pera Ildikó Gúzikovej úplne bežne naďabíte aj na pojmy výsostne vizuálne, ako sú napr. farby, tiene a odtiene, prechody farieb, priehľadný, priesvitný, zrkadlový a pod. Ako sama hovorí, rozhodne sa im netreba brániť ani vyhýbať – ten, kto stratil zrak v priebehu života, im rozumie, a keď niekto prišiel na svet nevidiaci, treba sa mu pomocou slov pokúsiť čo najúčinnejšie vysvetliť, čo to znamená.

„Vždy, keď sa to len trochu dá, snažím sa využívať nejaké prirovnanie, nájsť niečo, čo je blízke všetkým, niečo, čo sa prirodzene vyskytuje v každodennom živote. Som presvedčená o tom, že určitými technikami možno sprístupniť aj naozaj abstraktné diela, je ale nevyhnutné sprievodným slovom vysvetliť, čo presne znamená, že dielo je abstraktné.“

Ako dodáva, nevidiacim by bolo treba predstaviť čo najširšiu škálu tém a námetov, aby mali možnosť vnímať rôznorodosť výtvarného umenia a spoznať významných maliarov a ich výtvarné diela. Obrazy vytvorené klasickou technikou, teda také, ktoré nie sú nijak štruktúrované a hmatom by sa na nich nedalo identifikovať nič, je dnes možné nevidiacim sprístupniť pomocou modernej techniky – reliéf, ktorý presne odráža dané dielo, môže identifikovať hmatom, a zároveň si vypočuť nahratý sprievodný text. Ildikó Gúziková, vedená touto myšlienkou, nedávno nadviazala spoluprácu so Slovenskou národnou galériou v Bratislave, ktorá sa chce priblížiť aj návštevníkom so zrakovým postihnutím.

 

Obraz Adelia Sarra. Na obraze je pár muž a žena, stojaci vedľa seba. Mužovi sedí na ruke holub, žena drží v ruke kvet
Jeden z obrazov Adelia Sarra. Zdroj: IG

 

Sprievodcovia umením architektonickým a staviteľským

Nepochybne mali už viacerí z vás tú česť pohrúžiť sa do knihy v drevenom obale, ktorú ale nemožno vziať do rúk, pretože na dĺžku i na šírku meria približne pol metra, a v ktorej sa nedá listovať, pretože nie je z papiera. „Strany“ tejto knihy tvoria vlastne tvrdé reliéfne platne vytlačené na 3D tlačiarni, ktoré sa namiesto listovania posúvajú ako zásuvky v skrinke. Konštrukcia je pomerne masívna, jej presun je náročnejší, ale obsah knihy, t. j. jednotlivé platne, možno obmieňať. Sú to akési reliéfne fotografie daného objektu, ktoré dopĺňa sprievodný text v podobe zvukovej nahrávky. Texty, majú dve roviny: prvá sa zameriava na opis objektu, teda na to, čo vidiaci vníma zrakom, tá druhá poskytuje faktografické informácie, napr. kto a kedy danú budovu postavil, na čo slúžila pôvodne a na čo sa využíva dnes. Ale prináša aj ďalšie zaujímavosti. Mužský hlas poskytuje faktografické údaje a historické informácie, ženský hlas posúva ruky nevidiaceho po reliéfnej platni. Debut autorského tímu z neziskovej organizácie Trnka, n. o., ktorého bola Ildikó Gúziková súčasťou, na vás čaká v Starej Ľubovni a prevedie vás interiérom i exteriérom dominanty skanzenu – dreveného gréckokatolíckeho kostolíka východného obradu z Matysovej z roku 1833 zasväteného sv. Michalovi archanjelovi. Po „prečítaní“ ďalšej audio-deskriptívnej knihy, ktorá sa nachádza v bratislavskej Mestskej knižnici, v priestoroch Oddelenia pre nevidiacich, budete poznať najužšie jadro bratislavského Starého Mesta: kostol Klarisky, Michalskú bránu, Mirbachov i Primaciálny palác a Starú radnicu. Na obdobnom princípe je architektúra sprístupnená aj prostredníctvom hovoriacich dotykových kociek rovnakého kolektívu autorov. Reliéfne platne tvoria štyri z jej šiestich plôch., ktoré si možno ľubovoľne otáčať a prezerať. Jedna takáto kocka krášli Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, ďalšia víta návštevníkov Dubnického múzea v Dubnici nad Váhom a ďalšie tri turistov hlavného mesta v priestoroch Bratislavského turistického informačného centra.

 

Fotografia s kostola v Starej Ľubovni. Okrem dvoch kňazov sú na fotografii ďalší štyria zástupcovia Starej Ľubovne a Ildikó Gúziková na slávnostnom odovzdaní Hovoriacej dotykovej knihy.
Ildikó Gúziková na slávnostnom odovzdaní Hovoriacej dotykovej knihy v Starej Ľubovni. Zdroj: IG

 

Stačí len chcieť

S prezentáciou reliéfov nevidiacim má Ildikó Gúziková bohaté skúsenosti, preto som sa na záver neubránila otázke, ako ona osobne vníma ich vkus, čo súdi o ich estetickom vnímaní, predstavivosti, schopnosti vizualizovať si to, čo vidia rukami, precítiť emóciu z farieb, veľkostí a tvarov.

„Každý z nás je individualita a vníma všetky súvislosti podľa vlastných predstáv, schopností a potrieb. To, že tí, ktorí sú nevidiaci od narodenia, vedia o estetike len veľmi málo, alebo vôbec nič, súvisí podľa mňa s tým, že im ju nikto nepriblížil, nevysvetlil, alebo sa o to ani nesnažil. Ale som presvedčená, že práve využitím sluchu a hmatu sa to dá. Pre vidiaceho je veľmi jednoduché vnímať všetko, čo je krásne a zároveň prijímať hodnoty, ktoré sú s tým spojené. Ale ani nevidiaci by nemal byť o to ochudobnený. Aj on by mal dostať príležitosť poznať to krásne vôkol nás. Že to zrakom nejde? Tak zapojme iné zmysly. Všetko sa dá, stačí len chcieť.“

 

Dušana Blašková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *